 |
Sedel som pred televízorom kŕmiac sa slanými pralinkami, ale zrazu som začul veľký hluk sprevádzaný otrasmi zeme. Susedov som nemal, môj dom stál osamote v strede veľkého poľa. Pohotove som pribehol ku kuchynskému oknu a zbadal som na svojom pozemku pristávať čudo v tvare obrovského taniera. Z podvozku mu trčali štyri stĺpiky zakončené vrtuľami, ktoré vydávali ten strašný rachot.
Vyplašene som sa skrčil k drezu, pod okenný rám dúfajúc, že si ma doposiaľ nik nevšimol. Stroj, ktorý si zaumienil dosadnúť na moje pole, zaiste nepochádzal z tohto sveta. Už som videl množstvo dokumentov o mimozemšťanoch, lenže nikdy by mi nenapadlo, že sa stanem ich súčasťou.
Hluk ustal a po chvíľke stŕpnutia som sa priplazil späť do obývačky. Vypol som televízor a všimol si, že sa o roh izby opiera dedova flinta. Schmatol som ju, skontroloval, či je nabitá a odistil ju pripravený brániť sa. Bol som doma sám, nuž mierenie na ten správny cieľ by hypoteticky nebolo problémom.
„Crrrn!“ preťal ticho zvonček pri dverách. Nikdy by som si nepomyslel, že by návštevník z inej galaxie chcel či vedel zazvoniť na zvonček. Prekvapený z mimozemských manierov som objal hlaveň zbrane a opatrne sa priplazil k vchodu do domu.
„Crrrrrn!“ ozvalo sa znova a spoza dverí sa rozľahol sústredený šepot. Nervózne som chytil kľučku a vtom trhom otvoril dvere zalícujúc zbraň. Skôr, než som stihol riadne rozoznať, čo pred nimi vlastne stojí, mi pažba vrazila do brady. Zmalátnel som uvoľňujúc stisk a v zlomku sekundy ma niečo odzbrojilo.
Zmeravel som zabárajúc zrak na stvorenia stojace predo mnou. Výjav ma ešte viac vydesil: namiesto mimozemšťanov tam som zbadal dve mladé, krásne devy. Jedna z nich, blondínka, si uvoľnene opierala brokovnicu o rameno a uštipačne sa usmiala. Jej kolegyňa, brunetka, sa snažila tváriť vážne, akoby sa nič nestalo.
„Zdravím, Michal,“ odvetila blondínka.
„Odkiaľ viete moje meno?“ zjajkol som.
„My vieme všetko,“ zmyselne žmurkla a prehodila si flintu z pleca do ruky. „Môžeš nám nejako vysvetliť tvoje „milé“ privítanie?“ nadvihla obočie poťažkávajúc si jej hlaveň.
„Ja-ja- myslel som si, že ste mimozemšťania!“ zakoktal som.
Len čo som to povedal, v jej doposiaľ kľudných očiach vzbĺkol pekelný oheň.
„A mimozemšťana by si zastrelil?“ zasyčala a razom mi vlepila takú facku, až som sa ocitol na zemi.
„Pardon!“ povedal som snažiac sa opäť vstať, ale akurát som dezorientovane narazil hlavou do steny a spadol k jej nohám.
Blondínka ma obkročila a vyrazila do chodby, akoby som ju práve pozval ďalej. Neodvážil som sa však vzdorovať, mala päsť aj moju zbraň, nechcel som okúsiť ani jedno. Brunetka sa sklonila ku mne a chytila ma pod pazuchami dvíhajúc ma z podlahy.
S jej pomocou som prišiel do obývačky a sadol si na koniec pohovky.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene, zatiaľ čo sa blondínka prisunula ku mne.
„Možno to nie je až také dôležité v porovnaní s tým, čo ti môžeme ponúknuť,“ riekla Brunetka. „Často počúvame, že osud je nezvrátiteľný, no naše Výsosti s tým nesúhlasia. Prikazujú nám stimulovať osud určitým smerom, nuž pýtame sa, čo by si chcel zmeniť ty?“ spýtala sa sadajúc si vedľa mňa.
Zmorený od toľkých informácií som sa zmohol len bezducho odpovedať na priamu otázku:
„Želám si, aby sa pandémia konečne skončila!“
„Ach, to by bola príliš veľká stimulácia vzhľadom na záujmy našich Veličenstiev,“ pokrútila hlavou brunetka.
„Tak ja neviem, čo by som mal žiadať…“ zodvihol som ramená.
„Nuž nechaj nás ponúknuť ti to, čo sám nevieš, že chceš,“ zablískala očami a ponúkla mi ruku.
Opatrne som sa jej dotkol a zrazu sa okolie rozdrobilo na márne kúsky. V sekunde sa opäť zlepilo a my sme sedeli na kope sutín mesta, ktoré vyzeralo ako Bratislava. Neďaleko sa vypínal most SNP, ktorý držal len vďaka lanám vedúcimi z pylónov držiacich reštauráciu nad ním. Jej kupola bola nebezpečne naklonená, zatiaľ čo jej vrzgot sa rozliehal široko ďaleko. Vtom ju nadniesol vietor, povolila a s rachotom sa zrútila zo svojho miesta. Váhou pretrhla laná a celá stredová časť mostu padla do rieky tvoriac obrie vlny.
„Preboha!“ zbledol som, „čo sa to stalo?“
„Sme v budúcnosti, práve pozoruješ hlavné mesto tvojej vlasti po vojne NATO so Slovenskom,“ oznámila mi. „Iba ak…“ vztýčila prst a odmlčala sa nechávajúc šušot vĺn mordovať moje uši.
„Iba ak čo?!“ zbystril som pozornosť púšťajúc jej ruku.
Moja vízia sa rozkúskovala a onedlho poskladala naspäť v mojej obývačke.
„O dva roky bude Maďarský minister zahraničných vecí cestovať do tvojho okresného mesta v krátkej vládnej kolóne. Nabúraj do nej svojim autom,“ prikázala mi blondína, akoby to nič nebolo.
„Prosím?!“ zhíkol som, „však ma jeho ochranka zastrelí!“
„Nebude dávať pozor, ak by bola na pozore, nemuseli by sme sa spolu rozprávať,“ poznamenala blondína.
„Ide o to, že zastavíš kolónu skôr, než vyjde na diaľnicu smerom späť. Tú totižto podmínujú neprajníci Európskej únie, aby v nej vyvolali konflikt,“ vysvetlila mi brunetka.
„Minister prežije a vojna bude odvrátená,“ dokončila blondína a vstala stískajúc flintu v pravej dlani. Pobrala sa k dverám, ibaže pred nimi sa otočila a jednou rukou mi ju namierila na tvár.
„Ak ešte raz vznikne čo i len podozrenie, že by si strieľal po vyvolenom druhu…“ zasyčala.
„Rozumiem, pani!“ zajachtal som vyľakane o svoj život.
S úsmevom si odfrkla a hodila zbraň priamo do môjho náručia, kým brunetka poznamenala:
„Amen!“
Zahľadela sa mi do očí a ignorujúc pušku dodala:
„Veríme, že urobíš správnu vec.“
„Zdá sa, že budem musieť,“ zjajkol som vystrašene poškuľujúc na blondínku. Aj keď som už bol ozbrojený, neveril som, že by mi to v prípadne obrany voči nej pomohlo.
Brunetka si vzala pralinku z misky na kávovom stolíku a zmyselne sa do nej zahryzla.
„No, poďme, Lilit, o dve minúty máme byť v Brezne!“ prehodila očami blondína.
Brunetka vyčerpane vydýchla, vstala a prišla k nej ponúkajúc jej druhú časť pralinky. Blondína si ju flegmaticky zobrala a agresívne sa otočila telom ku mne.
„Nezabúdaj, sledujem ťa!“ prebodla ma pohľadom sťa Gréckou kopijou.
„Iste!“ zavyl som vydesene.
Obe zamierili do chodby a ich tiché kroky nasledovalo cvaknutie dverí. Zmrazene som sedel na pohovke snažiac si upratať myšlienky v mojej hlave. Stalo sa toho toľko, že som ničomu nerozumel, ale desilo ma to.
Vtom sa ozval desivý zvuk nútiac ma pribehnúť ku kuchynskému oknu. Videl som tie devy nastupovať po padnutom padacom moste do lietajúceho taniera. Vrtule im rozvírili vlasy, lenže ich to vôbec netrápilo a stratili sa v jeho útrobách. Následne plavidlo zatiahlo podvozok sa hlučne odlepilo od zeme. Sledoval som, ako vyletelo tak vysoko, až ho nebolo vidno, keď tu bliklo a zmizlo z oblohy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.