 |
Klik.
„Dnes sú to presne tri mesiace, odkedy nás zasiahla Veľká búrka…“
Klik.
„Svet sa zmenil. Takmer polovica populácie…“
Klik.
Anča prepínala kanály a na každom jednom sa na ňu z obrazovky vyškierali reportéri ukazujúci autentické zábery. Ľudia sa odjakživa vyžívali v katastrofách a nešťastiach druhých. Odchlipla si z kávy a prepínala ďalej.
Klik.
„…bojujú s inváziou rôznych druhov živočíchov. Na Novom Zélande sa premnožili mačky…“
„A na Slovensku medvede,“ zahundrala Anča a prepla ďalej.
„…zvýšený nárast samovrážd a hospitalizácií v ústavoch pre duševne chorých. Kapacity sa naplnili na maximum…“
„Ani sa im nečudujem,“ povzdychla. Líca jej už dobrých pár dní zdobili cestičky roztečenej maskary, ktoré sa ani neobťažovala umyť.
Klik.
Anča spozornela. Zúbožená tvár starej dámy na obrazovke v nej vyvolala spomienku na babku. Hruď jej zovrel stiesňujúci pocit, ktorý ju gniavil posledné dva mesiace.
Mala by byť šťastná, že patrila k tým, čo prežili. Mala by babke ďakovať, že jej zanechala dom postavený na mieste bez extrémnych výkyvov počasia. Mala by priložiť ruku k dielu a byť jedna z tých, ktorí budú budovať svet takmer od začiatku. Aj keby len pomáhala zbieraním zemiakov. Ľudia pomreli, ale paradoxne, zelenine sa po ničivom pustošení darilo až neuveriteľne dobre.
Klik.
Zemetrasenia, tsunami, požiare, vybuchujúce sopky.
Klik.
Hurikány, tajfúny, snehové búrky, prívalové dažde. Všetko naraz v priebehu niekoľkých dní.
Jedni hovorili, že si Matička Zem konečne začala vyberať svoju daň. Iní, že v tom mali prsty bytosti z vesmíru.
„Oj!“ Anča si chytila rukou brucho. Črevá sa jej pod náporom práve dopitej kávy začali vykrúcať. Vstala od stola so zvukom pripomínajúcim vŕzganie stoličky a takmer rituálne prešla do tróniacej miestnosti.
Keď už nič iné, toto vždy pomôže, pomyslela si, keď konečne po troch dňoch vykonávala potrebu. Zamyslená spláchla, no hneď sa zarazila.
Z útrob bielej misy sa ozýval nárek. Srdce sa jej prudko rozbúchalo, no len čo voda odtiekla, nárek ustal. Pokrčila plecami a vyšla odtiaľ s myšlienkou, že sa jej to asi zdalo.
Druhý deň, druhá káva. Odkedy bola doma, nezlenivela len ona, ale aj jej črevo. Depka ju však po včerajšku aspoň na chvíľu opustila aj so zvyškami nestráveného jedla. Takmer, akoby sa vznášala.
Tik-tak, tik-tak.
Nástenné hodiny po babke sprevádzali tok jej myšlienok. Pri káve mala rada ticho, ale zvuk hodín ju nikdy nerušil. Naopak, vďaka nim mala pocit, že ju babka neopustila. Akoby tam stále bola s ňou.
V bruchu sa jej ozvali známe kŕče, ktoré sprevádzali zvuky ako keď buble guláš v hrnci.
Scenár sa opakoval. Všetko bolo v poriadku, pokým neprišlo spláchnutie.
Stuhla. Tentoraz začula zreteľné volanie o pomoc. Hľadela do misy a nechápala odkiaľ sa ten zvuk zobral. Ešte niekoľkokrát stlačila splachovač, no nič už nepočula.
Dúfam, že nešibe už aj mne. Prepadla ju myšlienka, že ju odvedú do blázinca. Keď sa to stalo susedke od naproti, pomyslela si, že sa to dalo čakať. Bola to šľahnutá stará baba, ako vravievala babka.
Ach, babka. Spoločne si nažívali, len ony dve. A potom prišla búrka. Zničila všetko, v čo Anča kedysi verila. Aj tú kadibúdu na dvore. A pritom babke vravievala, nech ju už nepoužíva. Anča jej to ale nezazlievala, viac sa hnevala na ten strom. Dva týždne jej trvalo, kým prišla na to, ako naštartovať motorovú pílu v kôlni. A potom babku pomstila.
Anča pokrútila hlavou, aby zahnala clivé myšlienky a vyšla von. Prešla do záhradky, z veľkej časti bola ešte stále pokrytá úlomkami susedovej strechy, no keďže ten už nežil, nemal jej kto pomôcť odpratať ich.
Rozhrabla hlinu a vytiahla zemiak veľký ako hlava novorodenca. Potom vytiahla kaleráb, petržlen a mrkvu, ktorí veľkosťou nezaostávali.
Rozhodla sa, že si spraví zeleninový vývar. Doma očistila mrkvu od hliny a s chuťou sa do nej zahryzla.
„Nieeee!“
Anči takmer zabehlo. Prestala prežúvať a s očami väčšími ako priemer jej obľúbenej šálky hľadela na ohryzok v ruke. Zdalo sa jej, že výkrik šiel z mrkvy. Ale to predsa nie je možné.
Zahryzla znova.
„Aaaaa!“
Buch.
Na podlahe sa ozvalo tupé buchnutie, keď Anča pustila mrkvu z ruky. Cúvla a zdesene sa dívala na asi päť centimetrový oranžový kúsok.
Zvláštne ticho naplnilo celý dom. Dokonca aj zvyčajné tikanie hodín sa niekam vytratilo. Anča upierala oči na podlahu a pomaly sa približovala.
Začula to. Najskôr slabo, akoby sa to dialo von, za zatvoreným oknom. Ale čím bola bližšie, tým to bolo zreteľnejšie.
Mrkva nariekala!
Anču premohlo nutkanie vziať ju na ruky a ukolísať ako bábätko. Načiahla k nej ruku, prsty sa jej takmer dotkli, keď mrkva zrevala. Anča zaspätkovala, hlavou sa udrela o linku. Postavila sa a šúchajúc si temeno cúvala z kuchyne preč, oči rozďavené strachom. Oprela sa o stenu.
„Mrkva… do riti, šak mrkva nemá čo rozprávať. Čo mi už fakt šibe?“
Tik-tak, tik-tak.
Zvuk hodín znova upútal jej pozornosť. Pokyvkávala sa do rytmu a hrýzla si spodnú peru. Začalo jej krútiť v bruchu. Rukami si ho silno stlačila, aby kŕče čo najrýchlejšie odzneli. Dostala strach ísť na záchod. Čo ak by znova počula nárek?
Nárek duší mŕtveho jedla, napadlo jej. Pičovina, pokrútila hlavou a skúsila samu seba presvedčiť, že sa jej to všetko len zdalo.
Ale nešlo to. Tlmené hlasy z kuchyne doliehali až k nej. Pootvorila dvere. Teraz už zreteľne počula vravu.
„Chuderka…“
„Vidíte niekto, čo z nej zostalo?“
„Nie, ale určite je po nej.“
„Mrkva, hej mrkva!“
Zvyšok mrkvy ležal nehybne na zemi. Zemiak, kaleráb a petržlen boli na linke a všetko by vyzeralo normálne, nebyť toho, že sa nahlas rozprávali.
„Buďte chvíľu ticho, kde šlo to dievča? Nesleduje nás?“
Anča nevedela komu ten hlas patrí, ale bol jej akýsi povedomý. Ako jej, preboha, môže byť povedomý hlas zeleniny, ktorá vôbec nemá čo rozprávať?
Silno sa uštipla do predlaktia. Musela sa presvedčiť, že sa jej to nesníva. Nechtiac zo seba vydala pridusený zvuk.
„Je tu! Ja som ju počul!“
„Ticho, lebo nás rozreže!“
„Nedávaj jej návrhy!“
„Čo sa to deje?“ skríkla Anča a naraz v sebe našla odvahu. Vbehla dnu, dávala si pozor, aby nestúpila na zvyšky mrkvy.
Všetka farba z tváre jej zmizla. Z linky na ňu hľadeli tri páry drobných očiek.
Tik-tak, tik-tak, ozývali sa hodiny v napätom tichu.
„Čo čumíš,“ vybafol zrazu kaleráb.
„Trošku slušnosti, mladý muž,“ ozval sa zemiak ženským hlasom.
Anča zmeravela ešte viac, pokiaľ to vôbec bolo možné. Ten hlas…
Opatrne sa načiahla.
„Hej! Čo robíš? Švacnem ťa vňaťou!“ rozohnil sa petržlen, ale jediné, čo sa hýbalo, boli drobné ústočká kričiace hrozby.
Anča na nich nedbala. Prsty jemne zovreli zemiak a otočili ho.
Hľadeli si tvárou v… zemiak s očami a ústami.
Anča videla, ako sa zemiaku oči náhle zväčšili pochopením.
„Anička…“
Tentoraz ten hlas spoznala. „Babka? Ale, ako je to možné?“
„Sláva! Sme zachránení!“ zborovo zvýskli kaleráb a petržlen.
„Čo sa to, prepána, deje? Blúznim? Určite áno. Prídu si po mňa,“ Anča sa prechádzala po kuchyni sem a tam. Nazrela do okien, či už niekto stihol spozorovať, že sa rozpráva so zeleninou. Radšej zatiahla závesy.
„Dieťa moje,“ prehovoril zemiak, alias reinkarnovaná babka. „To tá búrka. Ja som hneď vravela, že niečo nie je s kostolným poriadkom.“
Anča sa ďalej nepýtala. Hľadela na drobné záhyby zemiaka a videla v nich vrásky. Cítila vôňu zeminy. Doširoka sa usmiala. Potom zobrala do ruky škrabku a pustila sa do šúpania.
Zdesené protesty zeleniny sa miešali so zvukmi dopadu noža o krájaciu dosku.
Až napokon všetko utíchlo.
Tik-tak, tik-tak.
Anča si utrela spotené čelo. Síce ju už nikdy neobjímu krehké babkine ruky, ale aspoň sa dobre naje.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.