 |
Na hranici sa strážnik neveriacky díva na dobrodruha. Niekto z inej krajiny chce vstúpiť do Nymrenie. Zdá sa mu to byť nelogické, úplne že hlúpe. Však kto by to reálne chcel? Kto by mal na to motiváciu?
„Stoj! Nemôžeš vkročiť do Nymrenie.“ volá na cudzinca strážnik a jasne mu dáva rukami znamenie, aby sa otočil.
„Prečo nie?“
„V Nymrenii vládne smrť. To určite vieš. A ty tam určite nechceš vstúpiť.“
„Ja sa smrti nebojím.“
„Vieš, čo sa stalo, či nie? Musíš sa báť.“ strážnik jasne naznačuje, že vstúpiť je veľmi zlý nápad. Cudzinec je však neodbytný.
„Som si vedomý nástrah. A nebojím sa.“
Aktuálne je hranica prázdna. Sú na nej len títo dvaja muži. Nikto iný. Nikto neprichádza, neodchádza a zbytočne sa tu dlho nezdržuje. Predsa len, Nymrenii sa každý snaží vyhnúť.
„Prečo chceš ísť do našej krajiny? Čo ťa vedie?“
„Chcem vedieť, čo s stalo.“
„Tak si sadni a rozpoviem ti to. Všetko dôležité. A prisahám, že všetko, čo ti poviem, je pravda.“
Cudzinec si sadá a strážnik je rád, že sa môže s niekým rozprávať. Všetko je lepšie ako nuda a stráženie hranice, ktorej sa ostatní vyhýbajú.
„Tak pozorne počúvaj. Asi vieš, že Nymrenia bola slávna, bohatá a všetko, čo k tomu patrí. Krajina plná spokojných ľudí, ktorí si užívajú dobrú úrodu, mier, všetky novinky zo sveta a ešte k tomu je centrum viery či remesiel. Hotový raj. Ale aj raj sa môže pokaziť. Úplne jednoducho, priamočiaro. Zo dňa na deň sa všetko dokašle a nie je nič, čo s tým môžeš urobiť. Skrátka si zrazu v krajine, kde sa všetko ničí a to tak rýchlo, že sa to nedá sledovať. Len utekať. Kým sa dá.“
„Čo presne sa stalo?“
„Priznám sa, že toto viem len z počutia. Ale vravelo to rovnako niekoľko ľudí. Nie podobne, ale rovnako. Do Nymrenie prišiel čarodejník, niekde z východu. A pustil sa do sporu s obyčajným pekárom. Neviem, aké spory bývajú medzi čarodejníkmi a pekármi, ale muselo to byť niečo vážne, ak prešiel toľkú cestu cez hory a doly až do Nymrenie. Vznikla nejaká hádka a čarodejník mu niečo urobil. Neviem presne čo. Ja čarovať neviem. Ale viem, že to bolo niečo strašné. Pekár sa začal meniť. Bol to človek, ale nebol to človek. Ťažko sa to vysvetľuje. Skrátka sa začal správať inak. Niekoho napadol. Len tak, ako zmyslov zbavený. Vojaci ho dali za mreže, ale tí, ktorí ho držali, začali byť tiež akosi čudní. Aj oni sa niekoho len dotkli a už bolo zle. Všetkým sa menila koža, všetko sa im v hlave pomotalo a napádali ďalších. Mestá, dediny či pevnosti, nikto nebol v bezpečí. Keď sa to dozvedel kráľ, okamžite zavolal svojich zabijakov, aby sa postarali o čarodejníka. Kráľ si myslel, že je to celé nejaká kliatba, ktorá sa rýchlo šíri po kráľovstve. Tak rýchlo vymyslel, že ak zabijú toho… toho čarodejníka… tak kliatba skončí. Jednoducho sa rozplynie. Vojaci ho rýchlo našli. On im niečo povedal, ale nie je úplne jasné, čo to bolo. Isté je len to, že ho asi veľmi nepočúvali a mali jasné rozkazy. A aj oni prišli o rozum. Neútočili však na seba, ale na všetkých ostatných.“
„Fascinujúce. Pokračuj. Čo sa stalo s jeho telom.“
„S jeho telom? A ja viem? To ma nikdy nezaujímalo. Ale asi ho spálili, alebo niekde zavreli. Ja neviem. Ale viem, že niekoho veľmi chceli spáliť svätým ohňom, a keď zistili, že to nejde, tak niekoho rozštvrtili. Možno práve jeho. Viem len to, že to bolo niekde v Zlatom prístave.“
„Čo sa stalo s kúzlom?“
„Nič. Vôbec nič. Celé to kúzlo, ak je to kúzlo, sa šírilo ďalej. Vojaci, lekári, ešte aj bylinkárky prišli o to, čo ich robilo ľuďmi. Začali sa meniť na niečo temné. Z hrdých obyvateľov sú kráčajúce mŕtvoly, bytosti z kostí či ešte oveľa horšie tvory. Zaplnili námestia a všetci, čo sa k nim priveľmi priblížili, sa zmenili na ich obraz. Nemysliace bytosti s rukami šíriacimi chorobu. Bledé, obludy, bez života. Nymrenia je pre mňa mŕtva. Ale viem, čo je moja povinnosť. Zariadiť, aby nikto z nich neprešiel do inej krajiny. Musím to zastaviť, ale neviem ako. Som len obyčajný chlap. Nemám šancu, ak sa sem nahrnie ich armáda. Ale ak sa tu objaví jeden, tak zoberiem moju kopiju so strieborným hrotom a poriadne ju zabodnem do tej kráčajúcej a hlavne hnijúcej mŕtvoly. Tak mi povedali, že to pomôže. Videl som, aké silné môže byť striebro. Niekoľko dobrých chlapov sa pustilo do tých príšer. A veľa ich zabili, kým museli ustúpiť. Mágovia mnohých rozmetali ohňom a svetlom. Ale stále si myslím, že Nymrenia je stratená.“
„Prečo? Ak sa proti tomu dá bojovať, prečo by mala byť krajina stratená?“
„Pretože ak sa desaťtisíce ľudí zmení na niečo odporné a neľudské, no niekoľko stoviek prežije, čo potom? Akú budúcnosť majú stovky ľudí, ktorí prišli o všetkých? Ženy, ktoré prišli o deti, o mužov i o otcov? Chlapci, ktorí prišli o všetkých kamarátov a tiež o tých, s ktorými sa nemohli vystáť? Kto chce priviesť deti do krajiny posiatej smrťou?“
„Tí najstatočnejší prežijú. A pokiaľ ide o toho čarodejníka, určite musel vedieť, čo robí.“
„Čo to hovoríš? Jeden človek zabil skoro všetkých a sám rýchlo zaplatil životom. Ako mohol vedieť, čo robí? Bol to len obyčajný hlupák.“
„Nemyslím si.“
„Tak ty tvrdíš, že čarodejník, ktorý skoro celú Nymreniu pozabíjal svojim kúzlom a svojou bezcitnosťou, nebol hlupák?“
„Ty sám si hlúpy, ak si myslíš, že je hlúpy niekto, kto má lepší plán ako ty. Ty tu strážiš hranicu. A nikto tadiaľto nechodí, lebo je viac možností, ako sa dostať do nejakej krajiny. Viac hraníc a rôznych priechodov. A hlavne si len úplne obyčajný človek. Ty nerozumieš, že smrť nie je len cieľ. Je to aj cesta.“
„Čo si to dovoľuješ? Čo to hovoríš?“
„Hovorím, že smrť je cesta. A aj tvoja smrť je mojou cestou.“
Strážnik berie do rúk postriebrenú dýku, ale skôr, ako ju použije, sa táto dýka rozbíja na dve časti. Cudzinec po tomto kúzle robí ešte jedno. Jednoduché. Chytá strážnika za ruku a ten vie, že sa jeho ľudská stránka vytráca. Nemôže sa pohybovať, ale ešte mu slúži sluch. Počúva, čo hovorí ten cudzinec.
„Smrť je cesta. Tvoj úbohý život je len jeden z mnohých. Choď za tými, ktorí ešte nie sú v mojej moci. Ukáž im dar. Dar večnej oddanosti. Ty si mi rozpovedal, čo sa deje. Za to ti ďakujem. A ja idem znovu nájsť telo môjho služobníka. Ak je v štyroch častiach, tak to nebude problém. Možno bude jeho sila ešte väčšia ako predtým.“
Cudzinec si všíma mapu, ktorá je pripnutá na búdu, ktorú občas používal strážnik na ochranu pred páliacim slnkom.
„Nymrenia je moja. Ešte sedem kráľovstiev a kontinent je môj! Všetci, ktorí mi neverili, ktorí sa mi smiali a ktorí si priali, aby som trpel, mi budú poslušne a večne slúžiť. Nepriatelia nech sa ma boja. Ale už čoskoro nebudem mať žiadneho nepriateľa, ktorý by poznal niečo iné ako poslušnosť. Strach je dobrý sluha, ale načo mi je, ak môžu byť všetci mojimi sluhami?“
Muž prechádza do Nymrenie a aj keď nepozná krajinu, dobre vie, že sa v priebehu krátkeho času náramne zmenila. Tak ako Landon, Tristenera a drobné krajiny, kde sa dá ľahko doplaviť zo Zlatého prístavu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.