 |
Tu vonku, pri Cloaca Maxima, bolo najbezpečnejšie. Respirátory boli staré a prepúšťali zápach, ale už sme si ho prakticky neuvedomovali. Dýchali sme slobodu, a to bolo najviac. Iní otroci by nám závideli.
Kanál vychádzal z útrob citadely a jeho údržba nebola nijako náročná. Prúdila ním farebná zmes výkalov, zvyškov jedla a slizu. Nebyť nezdravého oparu, jeden by povedal, že sa díva na poctivú mäsovú minestru. Veď Foldulfovi aj preplo, vrhol sa do mazľavej rieky a tesne predtým vykríkol: „Mňam!“ Toto miesto čosi urobilo s každým.
Naučili sme sa podľa splaškov odmeriavať čas. Hojné zabíjačky, to bol začiatok roka, na jar sa kanál zazelenal a červený tok ohlasoval hladové obdobia – to bola krv a ľudské končatiny, lebo v citadele sa revolty trestali veľmi prísne. Vedeli sme, čo pije nobilita a čím sa živia mancipia, poznali sme tajnosti, ktoré ľudia tam dnu chceli navždy pochovať.
A kanál nám daroval aj dcéru. Ermendrud. Bola tak trocha magor.
„Rím zanikol, cisára niet a Zem pohltil oheň,“ tvrdila.
„Teba zhltneme, abderita!“ smiali sme sa jej.
Ale Ermendrud si išla svoje. „Zrútila sa ako prastarý chrám. A zborí sa aj táto planéta.“
Vôbec sme jej nerozumeli. Niekedy sme mali chuť utopit ju v hovnách, ibaže nám poradila, že ozón z generátorov vzduchu čistí žrádlo a vďaka tomu sme často jedli paberky najvyberanejších jedál. Priplávali k nám na sviatok Caristie, alebo keď pontifex vykonával obety. Kňazi si dopriali kurence plnené píniami, diviaky na koriandri, teľacie líčka s hrozienkami, dokonca sa napchávali aj zvieratami, ktoré sme nevedeli pomenovať.
Ermendrud tvrdila, že na počiatku bol v citadele samec a samica každého tvora.
„Aj ľudia boli iba dvaja,“ presviedčala nás. „A vy ste ich potomkovia. Občania, a aj otroci.“
„Ale to by navzájom kefovali ich decká!,“ zlostili sme sa. „Všetci by sme boli infecti!“
Vtedy mlčala.
Poznala písmo na čudných zvitkoch z tenkej priesvitnej kože, čo sme občas vylovili. Čítala nám prastaré legendy a my sme to považovali za blúznenie.
„„Hunni, Sclavi, aj Nazareni podľahli légiám,“ drmolila. „Impérium oboplo celú Zem. A po stáročiach vyslalo k hviezdam citadelu.“
Tieto rozprávky nás často rozosmiali a hádzali sme po dcére ohlodané kosti. „Jasné! Ešte povedz, že hviezdy nie sú božie slzy!“
Ermendrud nám dodávala silu, veď preto sme jej vybrali najpríhodnejšie meno. Bola múdra a súcitná, vedela rozpoznať príliv piesku, poznala užitočné bylinky, aj záhady chorôb.
Zrodila sa vďaka Sigihardovi. V období popráv sa vždy motal sa okolo hromady odpadu. Spočiatku sme si ho nevšímali. Každý zabíja nudu po svojom, vraveli sme si. Ale keď nám predstavil svoje dielo, takmer sme sa zadusili od prekvapenia.
„Zmontoval som bohyňu z ostatkov popravených!“ povedal hrdo.
„To je paródia na človeka!,“ kričali sme. „Corpore putrido! Leidüzzen! Pri táborisku stáť nebude!“
Časom však morbídna socha krásnela, lebo každý tu a tam niečo k figuríne pripevnil, či vymenil hnijúce údy. Stala sa z toho zábavná hra, až nám začalo byť ľúto, že je inanimata.
„Jedného dňa ožije! Jej cerebrum a heörte patrili patriciom,“ poúčal nás Sigihard. “A tam sídli duša.”
Vyslúžil si posmech. “Ako by si ty rozpoznal mozog vznešeného? Nerozoznáš svoju plešinu od vlastného zadku!”
“Pozrite, bucones!”,ukazoval nám na pokrčený kus mäsa v lebke. “Tie svetielkujúce žilky, ha? Také v hlave plebsu nenájdete.”
A naozaj. Počas sviatku fordicídií, keď sme smutne pozorovali zašpinené pokrmy, plávajúce výkalmi, Ermendrud prehovorila. Jej pery boli vtedy iba nahrubo pozošívané, preto jej bolo ťažko rozumieť.
“Kontrola podporného systému… kritická chyba v oblasti diencefalu, lamina terminalis. Funkčnosť implantátov v myelencefale neznáma. Inkompatibilita vo vlákne vestibulocochlearis a hypoglossus, vyžaduje sa aktualizácia.”
A tie slová boli sväté, lebo nepatrili do tohto sveta.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.