Ohnivé pero - jar 2022: Mesačný motýľ

ohnive pero

Bývam ešte s otcom.

S otcom bývam, len my dvaja a nikto iný, hovorím vám presnejšie.

Nemáme najlepší vzťah. Je to občas na nože. No vieme sa aj tolerovať, keď musíme.

Poviete si, prečo neodídem. Veru, mohol by som, kamsi do sveta, zanechať dedinu za sebou, no dievka ma zlomila. Nemám silu na akúkoľvek zmenu, hoci viem, že je to jediné a najlepšie riešenie.

Okrem času v práci celé dni preležím. Mám rád knihy, rozčítaných mám desať, no so žiadnou nevydržím dlhšie ako päť minút.

Nič ma nebaví.

Okrem pitia. Sem-tam dve fľaše bieleho. Potom zlé stavy, veru zlé, no sú aj horšie.

V poslednej dobe sa to opakuje, poviem vám, vždy pred splnom a počas neho.

Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri na mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako horúca para. Hnusný pocit.

Práve pod tlakom tohto pocitu sa zvyknem neraz otočiť a otec tam naozaj stojí.

Opýtam sa ho: „Potrebuješ niečo?“ A on nereaguje. Nie hneď, lebo bezducho kamsi hľadí.

Po chvíli pozrie na mňa a zamumle.

„O koľkej si šiel spať?“

„Asi o jedenástej,“ odpoviem mu a čakám, kedy odíde.

Hľadí na okno. Dlho. Je fakt mimo a mňa to znervózňuje.

Odkašle si, lebo to nie po prvý raz, čo sa to opakuje. Hľadá správne slová pre zdĺhavý prehovor.

Zrazu krkolomne začne: „Prebudil som sa nadránom. Bola ešte tma. Tlačil ma mechúr, potreboval som na záchod. V kuchyni sa nečakane ozvali kroky. Tiché a opatrné. Myslel som si, že si to ty, azda lašuješ v chladničke, to robievaš, ponocuješ.

Obrátil som sa na druhú stranu, aby som videl dvere.

Ktosi v nich stál. Nevedel som rozoznať o koho ide. Opýtal som sa: Marcel, si to ty? No nikto sa neozval.

Premkol ma zlý pocit. Mohol to byť zlodej. Zbraň mám vždycky v skrini medzi kabátmi. Bál som sa, že ak mi ju ukradnú, zavrú ma.

Tieň sa mihol a bol fuč.

Chvíľu som dumal nad tým, čo som videl. Nie, nechcel som vstať. Napokon som musel skontrolovať či je všetko v poriadku. Napadlo mi, ak bude zle, reku, zavolám políciu, ale dom sa zdal prázdny. Poznám v ňom každý kút i predmet, no tentoraz bolo všetko iné; tam, kde mal byť stôl a stoličky, nebolo nič. Na podlahu dopadalo mesačné svetlo. Bolo čudné, lebo sa hýbalo. Hovorím ti, že sa hýbalo. V bielom lichobežníku sa prelínali rôzne odtiene sivej. Po povrchu sa hmýrili veci, neviem to presne popísať, pripomínalo to rozbúrenú kaluž, v ktorej čosi plávala a len sa miestami vynorí a odhalí kúsok lesklého tela.

Vtedy ku mne doľahlo akési vzdialené huhňanie. Povedali mi, že prichádzajú v mieri. Podelia sa s nami o ľudský nektár, len im musím načúvať. Ihneď som pocítil vlnu strachu. Povolili mi nervy. Vravím ti, že mi nervy povolili. Moč mi stiekol v teplých prúdoch po lýtkach a nehol som sa, pokým nevychladol a nebol úplne studený.

Nato som sa vrátil do postele a prisnil sa mi takýto sen: Videl som spálňu, v posteli ktosi spal. Sprvu som si myslel, že som to ja a že snívam tento sen. Až po chvíli som si uvedomil, že som iba bezmocný pozorovateľ, pretože ležiaci sa opýtal: Marcel si to ty?

Prízrak vyliezol z postele, vliekol sa ku mne ako mátoha.

Zarazil sa. Trochu tápal, upútala ho mesačná žiara.

Pristúpil k oknu. Hlava zostala v tieni, preto som stále nevidel ako vyzerá. Dlho tam stál a chvel sa!

Na podlahe sa rozširovala kaluž. Ako vytekajúca krv pod pichnutým prasaťom.

Keď sa prízrak znova pohol, smeroval do obývačky. Postál pred skriňou. Otvoril ju a odhrnul kabáty. Zobral do rúk brokovnicu. Zalomil ju, akoby chcel zistiť, či sú v nej náboje. Boli. Vždy ju nechávam nabitú. Zacvakol ju späť, odistil a…

Vtedy sa sen skončil.

Prebudil som sa pred skriňou a hlaveň som mal v ústach.“


Dlho nepadne ani slovo, je to celé veľmi zvláštne.

„Čo ak som sa chcel zabiť?“ Vzlyká pomedzi prsty otec.

„Nechcel,“ upokojujem ho. „Bol to zlý sen. Zostal si z neho zmätený. Ešte včera si hovoril, že pôjdeš na poľovačku. Občas sa to ľuďom stáva – príliš hĺbajú a podvedome konajú, čo si vopred naplánovali.“

Prestáva plakať. Utiera si slzy. Navrhnem mu, že si brokovnicu ponechám v izbe, kým polmesiac nezačne ubúdať.

Otec vďačne súhlasí.

Zamknem ju do skrine a kľúčik ukladám pod vankúš.


Neviem usnúť. Máta ma otcovo absurdné rozprávanie. Napriek tomu sa mu snažím dostať na koreň. Bezvýsledne. Je to celé zamotané.

Hľadím na zamknutú skriňu. V dome ticho a pokoj.

V kuchyni čosi zašuchoce.

Spozorniem.

Cvaknutie kovového jazýčka. Cŕkanie a napokon splachovač.

Otec si potreboval odskočiť na toaletu, nič znepokojivé, pomyslím si.

Vodu dlho napúšťa. Otravný fádny zvuk.

Zase ticho.

„Marcel, si to ty?“ ozve sa z tmy.

Od úľaku zadržím dych. Zdvihnem sa na lakte a načúvam.

Šuchtanie.

Beriem kľúčik. Odomkýnam skriňu, beriem zbraň.

Idem potichu, zakrádam sa ku kuchynskému oknu.

Stojí pred ním postava a hľadí do okna.

„Už vás čakám,“ hovorí zasnene. Otočí sa a vracia sa späť do spálne.

Otec je námesačný, konštatujem. Nič viac.

I ja sa vraciam do svojej izby.

Svit prepadá cez okno a je krásny.

Pohliadnem na tmavomodrú oblohu.

Mesiac nevyjavuje žiadne hýbanie, mútenie alebo čudné veci.

Námesačník, mesiac a hviezdy.

Dlho sa dívam, začínajú mi oťažievať viečka. Klipkám mihalnicami a spomínam si na detskú hru, keď rodič schová tvár do dlaní a pýta sa, kde je tato a mama? Napokon ruky roztvorí ako dvojkrídlové dvere a žoviálne zvolá, tu je tato a mama! Dieťa sa začne radosťou škeriť a mrviť, lenže čo ak by za párom rúk bolo čosi iné? Čo ak by vykukli vydlabané oči, tmavé jamky, oči v ústach, oči, v ktorých zostali stopy živého, ba možno pobaveného pohľadu. Krv kvapká na hebkú pokožku, dieťa má stále na tvári úsmev, no odrazu zaváha, je celé od červenej zrazeniny. Zneistie, nerozumie tomu, čo sa deje a krv tečie a neprestáva tiecť…

Točí sa mi hlava. Biely svit je neúnosný.

Pomaly klesám k zemi a opieram sa o teplý radiátor.

Zatváram oči a keď ich znova otvorím, na okne sedí obrovský motýľ, zaberá takmer celú plochu. Na tele sa mu perlia dlhé striebrošedivé chlpy. Oči má vypuklé a čierne. Lačne vysúva cuciak, skrúca ho na skle ako podráždenú hlístu.

„Ľudský nektár,“ zasipí a nehlasne odlieta preč.

Vtom sa vo dverách ktosi zjaví. Nemá hornú polovicu tela. Od vrchu ho halí šikmý tieň.

„Už nás čakajú,“ povie prízrak. „Prines nektár!“

Poslušne prikývnem. Som presvedčený, že robím správnu vec, po ktorej sa mi uľaví. Ľudský nektár je liek.

Vezmem brokovnicu a vychádzam von. Ulica je prázdna. Nočné motýle poletujú okolo pestrých kvetov. V hlave mi šušká množstvo hlasov. Všetky dookola opakujú: prines nektár… ľudský nektár… Nie vždy sa takto prihovárajú. Zvyknú rozprávať aj iným prazvláštnym jazykom. No teraz nechcú, sú hladné a nespokojné.

Zastavím pred bránkou bungalovu. Jeden z motýľov mi zašepká, že patrí mojej priateľke. Vnukne mi predstavu, v ktorej spia schúlení milenci. Niekde vo vedľajšej izbe ležia rodičia. Nevadí mi to, i keď mám iba dva náboje. Dva pre jeden pár. Nabudúce budem mať zase dva. Motýľ mi ukáže dom, kde budú tí istí. Vyriešim to rýchlo a zanesiem ľudský nektár domov. Pred spálňou ma čakajú. Dostanem svoj podiel a roztúžene ho prehltnem.


Prebudím sa s krvavými rukami. Azda počas snívania krvácam z nosa a krv mi okolo úst zaschýna. Svrbí to a ja sa počas spánku škrabem – to vysvetľuje krv na mojich rukách. Deje sa to už nijaký ten čas. Niekedy mi realita pripadá ako sen. Je to šialené. Oberá ma to o sily, ktoré by som nanajvýš zužitkoval v hádke s otcom. Aj ten býva akosi uťahaný. No akonáhle sa ho spýtam, prečo nemôžem do spálne, všetka zúrivosť v ňom znova vzkypí.

Raz sa mi to skoro podarilo.

Stál som po polnoci na prahu dverí a chcel som nakuknúť dnu.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

11. apríla
Patrik Greguš