Ohnivé pero - jar 2022: Homo digitalis

ohnive pero

Teraz svoju prácu nenávidel aspoň tak veľmi, ako veľmi ju kedysi miloval. Ako veľmi je to? Veľmi! Nezmenil sa; nič v ňom sa nezmenilo, nebolo to v tom. Zmenila sa náplň jeho práce. Nevykonával ju už s chuťou, ale s odporom. Bol zhnusený. A ešte viac ako z práce, zo samého seba. Nenávidel sa. Veľmi sa nenávidel. Ako veľmi? Oveľa viac ako nenávidel svoju prácu. Najviac ho ale desilo, že v nej naďalej pokračoval. Nemal silu ju opustiť. Spočiatku to robil s akousi tupou mechanickou odovzdanosťou, ale tá postupne prešla do zanietenosti. Strašne sa zľakol, že ho to napokon ešte začne i baviť. Už k sebe necítil nenávisť, pohŕdal sebou. Veril, že nič iné si ani nezaslúži. Ale ani tak sa nedokázal vzoprieť. Naopak, postupne sa stával čoraz poslušnejším a výkonnejším… popravcom kníh. Takže sa napokon predsa len zmenil…


Bývalý knihovník a milovník literatúry teraz pracoval pri stroji… ktorý nerobil rozdiel medzi umením a brakom, nerozlišoval medzi gýčom a hodnotným dielom, všetky texty bral ako rovnocenné a knižné tituly, jeden ako druhý, mlel do nevzhľadnej masy, v ktorej zanikala moc a sila slova a vyrábal z nich… toaletný papier. Aké príhodné pre túto dobu – koniec dvadsiateho druhého storočia. Nad prípadnou symbolikou, ktorá by sa dala uplatniť na spoločenské smerovanie, sa radšej príliš ani nezamýšľal. Jeho úlohou bolo vytriediť z kníh tie, čo mali pevnú väzbu. Tú musel pekne ručne odtrhnúť a potom už putoval knižný blok po bežiacom páse rovno do večne hladného pažeráka. Vergílius, Dickinsonová, Salinger, Woolfová, Wallace, Steelová, Grisham… pri toaletnom papieri sú si všetci rovní.

„Netvár sa tak zamračene, niekto to musí urobiť. A proste… vieš, treba to spraviť. Dnes je už všetko digitálne. Aj mne to je ľúto, nemysli si. Ale knihy v tlačenej podobe, to je prežitok. Zaberajú strašne veľa miesta a ich výroba je drahá,“ utešoval ho kolega.

Príliš ho to však neuchlácholilo. Netešil ho ani Bradburyho román 451° fahrenheita, ktorý potajme ukradol/zachránil a teraz pašoval vo vnútornom vrecku bundy. Akosi ho kniha pálila pri srdci.

Dnes je už všetko digitálne, dnes je už všetko… digitálne, opakoval si v duchu cestou domov.


Ale vtom naša najbližšia hviezda navždy zmenila chod dejín. Došlo k slnečnej erupcii neuveriteľného rozsahu a nebývalej intenzity. Jednoducho vyplo prúd. Čo tam po tej troche chaosu, však čo, poviete si… ale nie v dobe, kedy bolo na elektrinu doslova všetko. A informácie? Navždy sa stratili.

No, nie všetky!

Na námestí sa zhromaždili ľudia a bývalý-budúci knihovník vybral z vrecka knihu a začal nahlas čítať…


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

28. marca
Goran Lenčo