Ohnivé pero - jar 2022: Hodina beštie

ohnive pero

„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už celá večnosť.“

„Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.

„Prečo nás necháva takto hladovať?“ na múre znovu zaduneli krvavé a otlčené hánky. „Hladuje snáď niektorý z našich bratov?“

„Má niektorý z našich bratov vlastný palác?“

„Žijú si kráľovsky, majú sluhov a jedla, koľko len chcú.“

„Sluhov sme mohli mať tiež. Kráľ otec ich sem zopár poslal, no žiadny z nich ti nebol dosť dobrý. Keby si ma nechal k nim prehovoriť…“

„Tak čo?!“ vyprskol.

„Mohli nám nosiť jedlo, starať sa o nás. Mali by sme sa lepšie, keby…“

„Buď ticho! Sú to len slová, prázdne slová,“ masíroval si prstami sluchy. „Slová nič neznamenajú. Buď už ticho, mám toho dosť!“ schytil veľký balvan a šmaril ho o krvou zamazanú stenu. Palácovými chodbami sa rozľahol hrozivý rev. V zápale hnevu búšil do všetkého, čo mu stálo v ceste, nevynechal ani vlastnú horúcu hlavu.

Sedel som na zemi a mlčky pozoroval to šialenstvo. Nemal som rád, keď takto vyčíňal, ubližovalo mi to. Naháňal mi strach, no zároveň som ho sledoval s obdivom. Každý z tých zlostných úderov, ktoré si zasadil do hlavy, by kohokoľvek poslali rovno do podsvetia. Mal neuveriteľnú silu, s nikým mocnejším som sa nestretol. Videl som ho lúskať lebky a trhať končatiny holými rukami. Ktorý smrteľník toto dokáže? Kto by ho premohol? Nedokázal však ovládať svoj hnev, a preto som tu bol ja. Aby som ho to naučil. Keď v sebe objaví túto vzácnu schopnosť, až vtedy vypláva na povrch jeho skutočná moc. Naša moc. Moc božského pôvodu. Vedel som to a vedel to aj otec. Spolu sme výnimoční. Prečo iné by nás ušetril a nechal nám k tomu ešte postaviť túto veľkolepú stavbu?

Konečne sa vyzúril. Stál predo mnou a ja som na neho civel ako na boha. Pre mňa ním bol. Bol mojím bohom a zároveň mojim prekliatím. Široký hrudník sa prudko nadúval, napučané žily sa plazili po ohromných svaloch, ktorými mal obalené ruky a nohy. Z dokaličenej tváre stekali cícerky krvi a kreslili po jeho nahom tele. Chuť tej krvi som cítil na jazyku.

Bez slova vykročil z komnaty do dlhej a tmavej chodby.

„Kam ideš?“

„Hľadať jedlo,“ odvetil hrubým, ale pokojným hlasom.

Chcel som mu povedať, že je to zbytočné, no nevládal som už zo seba vydať ani slovo. Zrak mi zastierala čierňava a jeho kroky duneli kdesi v diaľave.


Prešiel som všetky chodby, nazrel do každej z komnát a siení, no nos ma vždy priviedol iba k dohladka ohlodaným kostiam. Boli naskladané na hromádke, presne ako som ich tu nechal. Prehrabol som ich, hlad ma prinútil tie čerstvejšie obliznúť či skúsiť nájsť aspoň kúsok špiku. Občas sa sem zatúlala vychudnutá horská koza alebo zajac, no to nás nikdy poriadne nezasýtilo.

V diaľke zašramotil pohyb. Čosi vstúpilo do revíru, počul som to jasne. Zavrel som oči a nasával vône a zvuky tohto miesta. Zo stropu na viacerých miestach kvápala voda, v jednej zo skalných puklín zaskučal slabý vietor. Pachy som zatiaľ dôverne poznal, votrelec musel byť ešte ďaleko. Vydať sa za zvukom nemalo veľký význam. Chodby tu totiž neboli priame, aby sa dalo rýchlo dostať z jednej siene do druhej, či z jedného krídla paláca do toho ďalšieho. Zahýbali a krútili sa do nezmyselných smerov, takže aj mňa občas poplietli a priviedli na nechcené miesto. Ten, čo to tu postavil bol veľký hlupák.

Znovu čosi narobilo hluk. Malý kameň zadrkotal na dlažbe. Kamene neskáču samé od seba. Do nosa mi udrel ostrý pach. Zhlboka a slastne som ho do seba načerpal. Zježili sa mi chlpy a vo vnútri som ucítil príjemné šteklivé chvenie. Toto nebola zoschnutá horská koza ani zajac. To, čo sa blížilo, bola skutočná hostina. Konečne! Musím to povedať Asterionovi. Rýchlym krokom som sa vybral späť a našiel ho tam, kde som ho zanechal. Ležal nehybne na zemi, zrejme spal. Prudko som ním zatriasol.


„Pri bohoch, čo sa robí?“

„Je čas!“ bol celý vzrušený a napnutý ako struna.

„Čas na…“

„Čas na hostinu!“ z úst sa mu valili sliny.

„Ja som ti hovoril, že stačí počkať a prídu znovu. Teraz ale bude po mojom,“ snažil som sa presadiť svoj plán, ktorý som mu za tie roky predostrel už tisíckrát.

„Tak na to zabudni,“ zamietol ho rázne. „Možno nabudúce.“

„Žiadne nabudúce nebude. Nechaj ma ísť za nimi. Musím zistiť, ako sa sem dostali a prečo prišli.“

„Pretože je čas kŕmenia,“ prešľapoval z miesta na miesto.

„Najprv ma nechaj s nimi prehovoriť. Aspoň s jedným, ostatných môžeme zjesť.“

„A o čom sa chcete rozprávať? Stačí, že tebe sa huba nezastaví, nechce sa mi počúvať ešte aj ich. Je to len hlúpa chamraď, ktorá nás prišla nakŕmiť.“

Rázne som sa mu postavil do cesty. „Hlúpa chamraď? Chodia sem až z Atén, mesta mudrcov. Sú to krásni a vzdelaní mladí ľudia. Mohli by nás mnohé naučiť, prinajmenšom, kde je brána, ktorou sa sem dostali. Keby si mi len na chvíľku dovolil sa s nimi…“

„Uhni mi z cesty a už nikdy sa nestavaj medzi mňa a potravu,“ začal podráždene fučať.

V tej chvíli som čosi pocítil. Akúsi nevídanú moc, ktorú som doposiaľ nevnímal. Do paláca vstúpil niekto s mimoriadnou priazňou bohov.

„Počkaj, čosi je inak,“ musel som ho zastaviť. „Toto nebude obyčajná hostina. Niekto z nich…“

„Z cesty!“ zrúkol a odsotil ma stranou.

„Vezmi ma so sebou! Musím ich aspoň vidieť.“

„Nie! Počkáš tu ako vždy a ja donesiem jedlo,“ zo širokých nozdier mu odfukovala para. Svaly mal napnuté k prasknutiu, v žilách mu pulzovala horúca krv.

Ale ja som musel. Musel som to skúsiť, inak ten zver všetkých pozabíja. Mám šancu zachrániť ich, no predovšetkým zachrániť nás. Rýchlo som ho predbehol a v úzkej chodbe mu zastal cestu.

„Nie! Tentokrát bude po mojom. Najprv ma necháš ich vypočuť, až potom sa nakŕmime.“

V očiach mu vzplanul hnev a so zúrivým krikom a sklonenou hlavou sa rozbehol rovno proti mne.


Bol mŕtvy. Môj jediný Asterion bol navždy preč a ja som ho zabil. Jeho telo sa razom rozsypalo na prach, ktorý mi unikal pomedzi prsty. Stratil sa, akoby tu nikdy nebol, nedokázal som si vybaviť jeho tvár. Pocítil som však obrovskú úľavu, zrazu som bol sám sebou. Konečne sa stalo, čo sa malo stať. Vyhral ten lepší z nás.

Do nosa mi znovu udrela tá omamná vôňa. Cudzinec bol už veľmi blízko. Kdesi v diaľke ich cítim viac, ale tento jeden sa blíži rovno ku mne. Do úst sa mi navalili sliny, páčila sa mi myšlienka, že sa rozdelili. Dostanem ich jedného po druhom, tu sa nemajú kde schovať.

Čuch ma viedol chodbami, keď som narazil na akýsi povrázok. Na zemi ležala červená niť, zodvihol som ju a pričuchol. Pomedzi dráždivý pach cudzinca som cítil ešte akýsi povedomý. Pripomenul mi moju sestru Ariadné. Zvláštne, nevidel som ju dlhé roky.

V chodbe naľavo ktosi zaťahal za koniec povrázku. Vykročil som tým smerom, cudzinec ma už štípal v nose. Pridal som do kroku a za najbližším rohom na neho narazil. Od vzrušenia som zareval, no on sa nezľakol, stál pevne ako skala. Bol to muž, mladý a silný. V jednej ruke zvieral meč a v druhej klbko červenej nite.

„Moje meno je Théseus a prišiel som ťa zabiť, ty netvor!“ vypol hruď a zrak mu padol na moje ohromné rohy.

Ja som zas nedokázal spustiť oči z lesklého a svalnatého tela. Nevedel som sa dočkať, až sa konečne zahryznem a ucítim jeho chuť. „Tvoje meno ma nezaujíma, ani ja ti nehovorím svoje.“

„Si Minotauros, beštia z Kréty, ktorú kráľ uväznil v tomto labyrinte.“

Asterion mal pravdu, Atéňania sú naozaj múdri ľudia.

„Môj ľud ti už ale nebude ďalej potravou. Prišiel som nás zbaviť tohto jarma, raz a navždy. Odbila tvoja posledná hodina!“ rozkročil sa a odhodil červené klbko.

„Dosť bolo rečí, umieram od hladu.“


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. apríla
Roman Bátovský