Ohnivé pero - jar 2021: Nový svet

ohnive pero

Tobias sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali 22:42. Stál na schodoch starého domu, ktorý už chátral a pozoroval sekundovú ručičku. Hoci mal oblečený hrubý kabát, bola mu zima. Odvrátil zrak od hodiniek a poobzeral sa okolo seba. Intuícia mu vravela, aby bežal. Všetko bolo čudné. Dom stál na konci ulice, ostatné domy neboli ani zďaleka také staré ako tento. Okolie už dávno zahalila tma, no jemu sa zdalo, ako by stál v žiari reflektorov. Ruky si založil do vačkov a aj naďalej čakal.

„Kde do pekla toľko trčí?!“ zanadával viac-menej pre seba. Už už sa chcel zobrať a odísť, keď ho konečne uvidel.

Starší muž s dlhou bradou a šedivými vlasmi, vysoký a napriek veku neoblomný. Rezkým krokom kráčal priamo k Tobiasovi.

„Máš to?” vyštekol muž namiesto pozdravu, dal si dole klobúk a oprel sa o stenu. Ťažko sa mu dýchalo, no nechcel na sebe nechať nič poznať.

„Samozrejme, veď kvôli tomu som tu,” povedal Tobias presvedčivo a zohol sa po kufrík, ktorý mal položený pri nohách.

„No, ja nič nevidím,” zamračil sa muž a následne sa takmer nebadane usmial.

„Ja som si istý, že som to tu mal,” znervóznel Tobias a prehrabol si vlasy. Ruky mal od zimy meravé, skrehnuté.

„Nič nevidím,“ povedal starec znova a zvrtol sa na odchod.

„Robíš si zo mňa žarty?“ dodal a už ho nebolo.

„Tu to mám!” Takmer skríkol Tobias od úľavy, keď sa mu kufrík zjavil pri nohách. Nechápal, čo sa práve stalo. Zobral kožený kufrík do rúk. Starec sa ani neobzrel, pokračoval v chôdzi ďalej. Tobias sa rozbehol za ním, a hoci starec išiel pomalým krokom, nie a nie ho dobehnúť. Okolie sa ponorilo do tmavej hmly, jediné čo Tobias videl, bola postava starca. V sekunde sa starec ocitol na zemi a Tobias ho konečne dobehol. Kľakol si k nemu, rozhodnutý mu pomôcť. Starec plytko dýchal, pokožku mal zblednutú. Tobias sa rozhodol konať. Niekoľkokrát mu stlačil hruď, keď sa starec pohol. Položil svoje vráskavé ruky na Tobiasove a silou, ktorú by sotva niekto od zomierajúceho čakal, ich odtisol. Tobiasa zachvátila bolesť. Na mieste, kde sa ho starec dotkol mu zostali pľuzgiere.

„Čo sa to deje?“ Zakričal a na chvíľu upadol do tmy. Po chvíli bolesť ustúpila, s ňou aj tma. Ocitol sa na mieste, ktoré mu prišlo známe, no pritom cudzie. Nepoznal to tu, to si bol istý. Necítil nič, ani pôdu pod nohami, bol ako duch, priam sa vznášal. Starca nikde nevidel. Preskúmal to pohľadom. Bol uprostred ničoho a nebolo tu nič na preskúmanie. Bol v nejakej bubline. Bubline pastelovo-fialovej farby, ktorá sa zdala byť snáď nekonečná.

„Čo sa toľko obzeráš?!“ zahromžil starec, ten istý, ktorého ešte pred chvíľou oživoval, no teraz vo výbornej kondícií, dokonca by aj odprisahal, že omladol.

Tobias nechápal, čo sa deje a jeho strach rástol každou chvíľou. Otvoril ústa, aby prehovoril, no starec ho umlčal dvihnutím ukazováka.

„Máš to?“ spýtal sa starec a Tobias zažil déjà vu.

„Nemám,“ povedal Tobias, pretože okrem jeho a starca v tejto čudesnej bubline nič nebolo.

„Tak čo je teda tamto pri tvojich nohách?“ položil mu ďalšiu otázku starec.

„Vy si robíte snáď žarty!“ skríkol Tobias a zdvihol kufrík. Starec vystrel ruky a čakal, kým mu ho Tobias podá. Tobias zaváhal. Krútila sa mu hlava, cítil slabosť. Pozrel sa starcovi priamo do očí.

„Ja stále čakám,” ozval sa posmešne starec a usmial sa. Ruky mal stále natiahnuté.

„Kto vlastne ste?“ pokúsil sa zistiť Tobias. Kufrík si pritiahol bližšie k telu a rozhodol sa ho nepustiť, kým nezíska odpoveď.

„Ja som ja, tak ako ty si ty,“ zahlásil starec a úsmev sa mu pretiahol.

„Nie nie. To nemyslím. Čo ste zač?“ skúsil to znova Tobias.

„To si sa mal spýtať skôr,“ odmietal prezradiť starec a urobil krok k Tobiasovi. Tobias o krok ustúpil a snažil sa neprerušiť očný kontakt. Kufrík si stále držal pri tele a nevzdať sa ho. Hoci v ňom boli haraburdy pre neho, kto vie, čo mohli znamenať pre tohto starca.

„Ak ti to poviem, prestaneš sa správať ako malý?“ pristúpil ešte bližšie starec a Tobias odrazu nemal kam ustúpiť, akoby mal za sebou stenu. Nebadane prikývol. Starec si vzdychol a odstúpil.

„Som spása sveta, ale volať ma môžeš Fos“ povedal jednoducho.

„A že na čo mi je tvoje haraburdie?“ položil si otázku, ktorú sa ho chcel Tobias spýtať ako ďaľšiu.

„Nie sú to hoci aké haraburdy, no ty, človek, nikdy nebudeš poznať ich hodnotu. Mimochodom, áno, viem presne čo si myslíš,“ začal odpovedať starec na otázky, ktoré sa Tobiasovi preblesli mysľou.

„A volaj ma Fos, nie starec. Nie som až taký starý,“ zamrmlal Fos, no už bez úsmevu.

„Teraz mi daj ten kufrík!“ rozkázal si. „Už som ti odpovedal, dodržal som svoju časť dohody. Teraz je čas na tebe.

Tobias za začal báť, z Fosa nič dobré nešlo. Nechcel sa kufríka vzdať.

„Nie!“ povedal najprv potichu, potom už hlasnejšie. „Nie!“

„Nie?! Ako sa opovažuješ?!“ sipel Fos. Okolo starca sa nabrali kúdele prachu a dymu, až ho nebolo vidieť a za chvíľu sa v dyme ocitol aj Tobias. Nedalo sa mu vyhnúť. Vyschlo mu v krku, kufrík si ešte viac pritisol k hrudi. Nohy ho zradili, zrútil sa k zemi. A zrazu… necítil váhu kufríka, menil sa na prach a dym. Zmizol mu z náručia. V sekunde prach aj dym zmizli, starec stál oproti Tobiasovi aj s kufríkom.

„Si si myslel, že sa ti to podarí? Veď si iba človek!“ zasmial sa z plného hrdla Fos a znova sa všetko ocitlo v tme.

„Prečo si to teda neurobil hneď? Alebo si si tie veci nezobral sám?“ z posledných síl sa domáhal odpovede Tobias.

„Nevedel som, kde sa nachádzajú a ty si sa ponúkol, že ich nájdeš. A potom som si ten kufrík zobral hneď na začiatku. Ale keď som ťa videl, ako si ho hľadal, prišlo mi vtipné sa ešte trochu pobaviť,“ ozvalo sa z tmy. Tobias sa zvíjal na zemi od bolesti.

„Teda, aspoň pre jedného z nás to bolo vtipné,“ škodoradostne sa naposledy zasmial Fos a luskol. Tma zmizla a Tobias zrazu ležal na schodoch starého domu. Nevládal sa postaviť, skúsil aspoň zakričať. Bezvýsledne. Od únavy sa mu zavreli viečka.

Tobias sa prebral. Ležal v neznámej miestnosti, na sekundu sa zľakol, že sa s ním zahráva Fos, no po chvíli rozoznal, že sa nachádza v nemocnici. Mal poobväzované rany na rukách, cítil si pár náplastí na tvári. Izbu mal ešte s jedným pacientom, ktorý pozeral správy na počítači, mal ich dostatočne nahlas, aby počul pár útržkov toho, čo sa deje.

„Mimozemšťania osídľujú našu planétu… chcú nám vládnuť a vytvoriť Nový svet… obsadili najväčšie zásoby pitnej vody… ich vodca Fos…“

Tobiasovi zostalo zle. Je toto všetko kvôli jemu? Alebo to bola iba náhoda? Alebo…?

Obrazovka počítača pukla, jeho spolubývajúci pacient omdlel, v izbe zostalo ticho a Tobias sa ocitol už v známom prachu a dyme.

„Čo chcete?“ zachripel Tobias. Pred ním stál Fos vo svojej podobe starca.

„Ovládnuť svet predsa! Náhodou som začul tvoje myšlienky, či je toto kvôli tebe a spomenul som si na včerajšok. Vieš, uvedomil som si, že ešte od teba a pár ďalších ľudí budem niečo potrebovať. Predsa, aj my, mimozemšťania máme nejaké medzery, teda, isté obmedzenia, no vy, ľudia ich nemáte. Ako odmenu za spoluprácu získaš parádne postavenie. Ty aj tvoja rodina. Tak či tak, na výber veľmi nemáš. Vidíme sa zajtra,“ rozlúčil sa Fos.

Dym a prach zmizol, spolubývajúci sa prebral, obrazovka počítaču sa opravila, akoby sa vrátil v čase.

„Mimozemšťania osídľujú našu planétu…“

Áno, definitívne sa vrátil v čase. Kiežby sa dalo vrátiť ešte ďalej, pomyslel si Tobias. A čo ak… ak by to bolo možné?

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. marca
Simona Martonková