Bob Weston vyskočil z vozíka až mu zaprašťali stáročné kosti: „Sú tu… vššade ssú…“ šušlal skrz zuby, ktoré mal ako noty na bubon. „Kto? Zmrdi?“ špekuloval z mrákot sa preberajúci Albert.
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho prekliateho Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Činbík zacvakal zubami a vrhol sa dopredu. „Marš, ty nahnitá obluda,“ zavrčal Bob Weston a udrel činbíka kladivom do čela. Úder nemohol nemŕtvemu ublížiť, ale aspoň ho odhodil dozadu. Ďalší jemu podobní sa už tlačili na jeho miesto.
Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala veľkosti vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali. Začínal sa cítiť nepríjemne. Pričom to všetko vlastne začalo tak dobre.
Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená na popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce upírskych špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia a pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a odhryzol mu ucho.
Bob veľa inteligencie nepobral a mladosti sa pretĺkal ako to len išlo, a väčšinou práve na tej úplne nesprávnej strane zákona. Lovil zločincov a prepadával vlaky. Hľadal zlato a strieľal Číňanov, čo utiekli od stavby pacifickej železnice. Hnal kravy a kradol kravy. Strieľal živých aj nemŕtvych, červených, hnedých aj bielych. Pri tom všetkom si dával pozor, aby starostlivo splatil všetky dlhy, hlavne tie krvavé.