Kdysi jednou dlouhou dobu po divokém západě existovalo v pusté
krajině
malé městečko. V tomhle malém městečku, jako by se zastavil od dob
divokého západu čas.
„Kedy sa už konečne vydáš,“ počúvala som často od mamy. „Aj
vnúčatá už chceme vidieť,“ zvykol sa pridať otec. No čo už, viem
čo
sa odo mňa očakáva. Náš starobylý vodnícky rod potrebuje potomka.
Za oknom to opäť hralo prekrásnymi farbami. Enzo sa naklonil cez oblok
svojej
izby, aby nemo pozoroval všetku tú nádheru. Zbožňoval hru farieb, ktorú
mu
stvoriteľ každodenne servíroval pred oči.
Luisa samozřejmě věděla, že ji šéf nemiluje, a o co vlastně
jde…
Prostě dávala přednost tomu, co s ním dělá, před samotou svého
mini bytu.
Stačil mu jediný letmý pohľad a vedel prečo prišla. Takmer po
každom
prebudení sa objaví dáky lobista. Ako obvykle, atraktívna humanoidka.
Upil
z nápoja a ležérne sa oprel o pult regeneračného baru. Hral
nezáujem.
Pohľad upieral za priehľadnú hmotu panoramatického okna, najväčšieho
na
tejto transportnej lodi. Na povrchu planéty rátal explózie. Náhodné
záblesky, prakticky všade, vizuálny prejav globálnej vojny. „…
Netrvalo dlho a svoje rozhodnutie pridať sa k tejto misii, o ktorej sa
dlho a
veľa hovorilo, oľutoval. V rozvalinách bývalého nákupného centra
totiž
strávili už viac času než bolo príjemné.
Smrť. Muna zhrnula karty na jednu kopu a opäť si ich vyložila. Smrť,
nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo. Povzdychla a opäť zopakovala celý
rituál. A znova, a znova. Posledné týždne jej karty ukazovali to isté
a
nezáležalo na tom, komu veštila. Smrť, deštrukcia.
„Bojím sa ťa. Kde si?“ zašepkajú pery roztraseným hlasom. „Som
priamo
pred tebou. Nevidíš ma?“ rovnako potichu zašepká akýsi hlas.
Nastalo ticho a ja som pomaly kráčala von z domu. Otvorila som dvere,
vŕzgot
dverí mi priam pílil uši a bolo mi na omdletie. Chcela som
kričať,vrieskať, no nevyšiel zo mňa ani hlások. Bola som v šoku.
V šoku z toho čo sa stalo.
Denník Fandom SK vyhlasuje jesenné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé
pero
Q2 2019.