Občas sa objavia knihy, ktoré tancujú na hranici viacerých žánrov a
viac
či menej úspešne vynikajú oproti konkurentom. Takouto knihou je aj
Druhý
spánok od Roberta Harrisa, ktorý sa tvári ako historický triler, no robí
si
nárok na čestné miesto medzi scifi románmi.
Slovo „stalker“ v sebe ukrýva podivne príťažlivé
nebezpečenstvo.
Väčšina ľudí si pri ňom spomenie na populárnu severskú detektívku
od
Larsa Keplera, prípadne sa im v mysli vynorí predstava niekoho, kto sa po
nociach ukrýva…
Brno síce nemá podzemku, ale zato sa pod jeho ulicami ukrýva niečo
oveľa
zaujímavejšie. Záhadné zásobníky magickej energie, takzvané Zřídla,
sú
pre väčšinu obyvateľov neviditeľné a nepoužiteľné. Dovtedy, kým
niektoré nevybuchne a nezabije…
Všetci to poznáme. Takmer každá online služba vyžaduje registráciu,
kde
bez obáv vyplníme svoje meno, e-mail, dátum narodenia a telefónne
číslo
(predsa kvôli bezpečnosti).
Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si
prsty
do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do
jazyka.
Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej
vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.
Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam
predstavoval.
Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a
zostala iba ospalosť.
Domáce a ľahko dostupné lokality, vzkriesenie starej legendy,
prelínanie
fikcie a reality, stupňujúce sa napätie. To všetko a zrejme oveľa viac
stálo za úspechom Trhliny, takže nie je sa čo diviť, že ďalší
autorov
horor vzbudzoval rovnaké očakávania.
Možno mám jednoducho smolu, ale zatiaľ som nenatrafil na dobrý
fantasy
román, ktorý by mal menej ako 300 strán. Mám na mysli najmä knihy
odohrávajúce sa vo vlastnom fiktívnom svete, ktorý má vyzerať
uveriteľne.
Preliezť tehlový múr oddeľujúci územie smrti od sveta umierajúcich
je
desivo jednoduché. Nie som tu prvýkrát, ale je iné prísť cez bránu, a
iné vkrádať sa sem v nočných hodinách ako vykrádač hrobov. Presne
tak
teraz vyzerám, na ľudoprázdnej ulici však nie sú oči, ktoré by ma
mohli
pozorovať.
Tomáš vošiel do starej továrne a zložil si z hlavy kapucňu. Na chrbte
mu
naskočila husia koža, keď mu trochu dažďovej vody stieklo za golier
bundy,
no sčasti za to mohla aj pochmúrna atmosféra tohto miesta. Zaplavil ho
pocit
déjà vu, akoby tu už niekedy bol. Nakoniec, rozpadnutá továreň
vyzerala
rovnako…
Kotolňa, v ktorej Oliver stál, bola neprirodzene čistá. Holá podlaha
bola
pozametaná, drevo úhľadne naukladané pozdĺž jednej steny. Žiadne
pavučiny pod sivým stropom, ani neporiadok na zemi.
Biela, zamrznutá tráva jej pod bosými nohami praskala, keď kráčala
smerom
k osvetlenej ulici. Chodidlá mala mokré a špinavé, musela robiť malé
kroky, aby sa na miernom svahu nekĺzala.