Občas sa objavia knihy, ktoré tancujú na hranici viacerých žánrov a viac či menej úspešne vynikajú oproti konkurentom. Takouto knihou je aj Druhý spánok od Roberta Harrisa, ktorý sa tvári ako historický triler, no robí si nárok na čestné miesto medzi scifi románmi.
Slovo „stalker“ v sebe ukrýva podivne príťažlivé nebezpečenstvo. Väčšina ľudí si pri ňom spomenie na populárnu severskú detektívku od Larsa Keplera, prípadne sa im v mysli vynorí predstava niekoho, kto sa po nociach ukrýva…
Brno síce nemá podzemku, ale zato sa pod jeho ulicami ukrýva niečo oveľa zaujímavejšie. Záhadné zásobníky magickej energie, takzvané Zřídla, sú pre väčšinu obyvateľov neviditeľné a nepoužiteľné. Dovtedy, kým niektoré nevybuchne a nezabije…
Všetci to poznáme. Takmer každá online služba vyžaduje registráciu, kde bez obáv vyplníme svoje meno, e-mail, dátum narodenia a telefónne číslo (predsa kvôli bezpečnosti).
Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si prsty do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do jazyka. Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.
Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam predstavoval. Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a zostala iba ospalosť.
Domáce a ľahko dostupné lokality, vzkriesenie starej legendy, prelínanie fikcie a reality, stupňujúce sa napätie. To všetko a zrejme oveľa viac stálo za úspechom Trhliny, takže nie je sa čo diviť, že ďalší autorov horor vzbudzoval rovnaké očakávania.
Možno mám jednoducho smolu, ale zatiaľ som nenatrafil na dobrý fantasy román, ktorý by mal menej ako 300 strán. Mám na mysli najmä knihy odohrávajúce sa vo vlastnom fiktívnom svete, ktorý má vyzerať uveriteľne.
Preliezť tehlový múr oddeľujúci územie smrti od sveta umierajúcich je desivo jednoduché. Nie som tu prvýkrát, ale je iné prísť cez bránu, a iné vkrádať sa sem v nočných hodinách ako vykrádač hrobov. Presne tak teraz vyzerám, na ľudoprázdnej ulici však nie sú oči, ktoré by ma mohli pozorovať.
Tomáš vošiel do starej továrne a zložil si z hlavy kapucňu. Na chrbte mu naskočila husia koža, keď mu trochu dažďovej vody stieklo za golier bundy, no sčasti za to mohla aj pochmúrna atmosféra tohto miesta. Zaplavil ho pocit déjà vu, akoby tu už niekedy bol. Nakoniec, rozpadnutá továreň vyzerala rovnako…
Kotolňa, v ktorej Oliver stál, bola neprirodzene čistá. Holá podlaha bola pozametaná, drevo úhľadne naukladané pozdĺž jednej steny. Žiadne pavučiny pod sivým stropom, ani neporiadok na zemi.
Biela, zamrznutá tráva jej pod bosými nohami praskala, keď kráčala smerom k osvetlenej ulici. Chodidlá mala mokré a špinavé, musela robiť malé kroky, aby sa na miernom svahu nekĺzala.