Víťazom jesenného kola súťaže pôvodných fantastických
mikropoviedok
Ohnivé pero q2 2014 sa stáva…
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero sa skončilo, ani sme sa
nenazdali. Od septembra bolo na našom webe prezentovaných 24 poviedok
naozaj
pestrých žánrov i kvality. Potešilo nás, že už ubúda autorov,
ktorí
sú schopní poslať do súťaže čokoľvek, a naopak, pribudlo tých,
ktorí
berú súťaženie ako výzvu.
Zdravím ťa malý priateľu, máš chvíľku? Pretože príbeh pestrý,
ti
poviem pri vínku. Tu na našom hrade legendu máme, o čarovnom pierku. Tak
sa
posaď na šamlík, odkiaľ si vypočuješ poviedku.
Hýbateľom pokroku je lenivosť. Pohodlní ľudia si potrápia mozog,
aby
nemuseli telo. Ale zaháľka nepomáha vždy. Magnetické prepólovanie Zeme
poskytlo priestor chybám, ktoré v jadrových silách spôsobili lenivci.
Stačilo, aby zlyhala elektronika v štyroch odpaľovacích šachtách.
Spoza presklenej stienky kupé na mňa hľadeli lačným pohľadom dvoje
obrovské okále vsadené do masívnej sivastej hlavy, ktorej kraľovala
tlama
plná usmievajúcich sa tesákov. Statná postava psa-vlka bez problémov
zaberala celú šírku môjho kupé a na výšku mala minimálne meter a
pol.
Cez škáru vo dverách vetril môj strach. Očividne ho to potešilo.
Za oknom zavyl prudký vietor. Usilovne hľadal štrbinu, ktorou by sa
mohol
vtlačiť dnu. Našiel ju. Studený vzduch ovanul malú izbietku s dvoma
posteľami, oddelenými stolíkom so zažatou sviecou. Jej plameň zablikal
a
zhasol.
Asistentka sa vynorila z výťahu sťa Afrodita z mušle. Kamil zhodil
nohy
z ovládacieho pultu. Na tvár nasadil zaneprázdnený výraz číslo tri a
zjemnil ho úsmevom s náznakom flirtu. Vysoké podpätky doklopkali až
k jeho pracovnému miestu.
Každé dieťa má svojho hrdinu. Mojím bol Francis Drake, pirát
z holografického veľkofilmu. Očaril ma natoľko, že som hľadal ďalšie
a
ďalšie dobrodružné príbehy o bájnych moreplavcoch. Prežíval som
s nimi
cesty do Nového sveta, Zipangu, či Tichého oceánu. Muselo byť úžasné
nachádzať cudzie civilizácie a odkrývať tajomné neznámo.
Dobrý deň, volajú ma Ciaran. Veľmi ma teší. Zablúdili ste? Nie ste
prví.
Rád vám pomôžem. Žiaden strach, dobre to tu poznám. Narodil som sa
hentam,
len chalupu za vŕškami nevidieť. Má bridlicovú strechu, taká vydrží
veky. Otec s dedom ju kládli.
Miestnosť sa čupila v slabom svetle, tmavá nábytkom aj farbami
stien.
Sedeli v nej dvaja muži – jeden uvoľnený, vekom starší a druhý
zhrbený pod ťarchou únavy, očividne študent univerzity.
Ohydný predavač, krčiaci sa v malom stánku, z ktorého sa ozývalo :
„
Sweet home Alabama “ od Lynyrd Skynyrd. Spomenul si na jeho sklenené oko,
mastné vlasy a množstvo tabakového tovaru, ktorý predával.
Po piatich rokoch letu som sa prebudil z hibernácie. Neznášam
medzihviezdne
lety. Človek je po toľkej dobe spánku úplne mimo. A má erekciu, tak
ako
teraz. Pri pohľade na ostatných kolegov prichádzajúcich k sebe
zisťujem,
že sú na tom podobne. Ten tlak je taký silný, až mám pocit, že mi
stál
celý čas. Raz sa musím nášho doktora spýtať, či to je možné.
„Musím už ísť, María.“ Mill-i-an sa neochotne odpotiahol na
vzdialenosť nedotyku. Bolelo to ako čert, akoby z neho zaživa drali
kožu.
Zdroj štítu už sotva priadol, blízky stavu občasného výpadku. Mal
najvyšší čas.
Do Pekla som dorazila bez väčších komplikácií. Potešilo ma to,
pretože
bezproblémové cestovanie takmer neexistovalo. Pokiaľ vás neprepadli
recykláci, dostalo vás počasie. „Mari! Mari, tu som!“ Obzrela som sa
za
známym hlasom volajúcim moje meno. Ponad svetlovlasé hlavy vykukla
ceduľa
s nápisom Marina Mint.
Ak by Reiner Vinge chcel, mohol sa stať geniálnym hodinárom alebo
uznávaným
vynálezcom. No on sa rozhodol inak a celý svoj talent nasmeroval na
jediný
cieľ, ovládnuť svet a podrobiť ho svojej vôli.
Kalendár
Krátko po opätovnom presťahovaní do rodného Canterbury, vyhľadal ma
dávny
priateľ z mladíckych čias. Po niekoľkých stretnutiach, kde sa obnovilo
naše staré kamarátstvo, zveril sa mi, trošku váhavo, s tým, že vedie
akési miestne ezoterické spoločenstvo.
Telegram mu vypadol z rúk. Ako husacie pero hojdavo dopadol na zem. Je
koniec.
Trest mi neoznámil písomne, ale mám si poň prísť osobne? Takýto
telegram
neprišiel ani začínajúcemu Levymu.
Otvoril oči. Čisté biele svetlo mu zalialo sietnicu a donútilo ho
privrieť
viečka. Jasné svetlo, ako keď sa s kamarátmi v mladosti pretekali,
ktorý
dlhšie vydrží pozerať do slnka. Vždy vypadol ako prvý. Pred čiernym
závojom jeho zavretých očí mu kmitali svetelné kruhy, ktoré sa
v momente
stihli vypáliť do buliev.
Mrkol očkom na ulicu, kde vládol veselý chaos plný pološialených
ľudkov
pobiehajúcich krížom po ceste, áut trúbiacich im na pozdrav či
navzájom
si kriviacich nárazníky. Nik ani pohľadom nezavadil po chlapíkovi, čo
sa
polonahý márne mocoval s hlavným ističom – ten nie a nie naskočiť.
O kočkách se ve všeobecnosti říká, že jsou to mazaná, svobodná
a
nezkrotitelná stvoření, a že si vždycky udělají to, co ony samy
uznají
za vhodné. Je to pomluva, ale bohužel nebo díky bohu, je v ní skryto
i zrnko pravdy velikosti středně velkého melounu.
Nadýchol som sa z plných pľúc a vykašľal som zvyšky krvi, ktoré sa
mi
hromadili v krku. V rýchlosti som skontroloval svoje telo, bolo bez rán
a
plné energie. Nič čo by pripomínalo prechádzajúce obrazy. Ležal som
na
zemi, v poslednom úkryte Spoločenstva a všetko sa zdalo byť
v normále.
Čau-čau stál ako prikovaný. Všade vôkol sa rozprestierala ohromná
trávnatá plocha, kde-tu prerušovaná osamelým stromom. Od šteňaťa sa
bál
chodiť po tráve, aj keď samotná tráva v tom bola nevinne.
„Kde do pekla je?!“ V tábore panoval nepokoj. Zved odišiel na
prieskum
predpoludním. Slnko zapadalo, začalo sa stmievať, večera bola zjedená a
nebolo po ňom ani stopy.
Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách
jednej
z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre
stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde
splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Kancelárie a laboratóriá inokulačného oddelenia londýnskej nemocnice
St.
Mary boli ako vymreté. Povaľovali sa v nich narýchlo opustené Petriho
misky, preparáty zabudnuté pod mikroskopom, nedopísané listy, na
ktorých
pomaly uschýnal atrament.
„Karty nikdy neklamú.“ „Hlúposť! Sústreďte sa! Dám vám ešte
šancu. Vyložte mi ich ešte raz!“
Prebral sa v akejsi budove. Zobudil ho príjemný hlas: ,,Tak, náš
odvážny
bojovník sa prebral.‘‘ ,,Kde to som?‘‘ vypľul zo seba.
,,V Spoločenstve ľadu, priateľu. Zavolali sme ťa sem, aby si splnil
poslanie.‘‘
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 8. decembra 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
15. septembra 2014.
Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či
je
dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou
vynašla,
si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu
s polovičným
priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien.
Hľadím na svoje ruky. Čierne od hliny, dolámané nechty. Po tele
franforce
z rubáša. Tiež od hliny. Obraz okolia dáva zmysel, spoznávam okraj
starého cintorína. Jasné.