Víťazom jesenného kola súťaže pôvodných fantastických mikropoviedok Ohnivé pero q2 2014 sa stáva…
Tohoročné jesenné kolo súťaže Ohnivé pero sa skončilo, ani sme sa nenazdali. Od septembra bolo na našom webe prezentovaných 24 poviedok naozaj pestrých žánrov i kvality. Potešilo nás, že už ubúda autorov, ktorí sú schopní poslať do súťaže čokoľvek, a naopak, pribudlo tých, ktorí berú súťaženie ako výzvu.
Zdravím ťa malý priateľu, máš chvíľku? Pretože príbeh pestrý, ti poviem pri vínku. Tu na našom hrade legendu máme, o čarovnom pierku. Tak sa posaď na šamlík, odkiaľ si vypočuješ poviedku.
Hýbateľom pokroku je lenivosť. Pohodlní ľudia si potrápia mozog, aby nemuseli telo. Ale zaháľka nepomáha vždy. Magnetické prepólovanie Zeme poskytlo priestor chybám, ktoré v jadrových silách spôsobili lenivci. Stačilo, aby zlyhala elektronika v štyroch odpaľovacích šachtách.
Spoza presklenej stienky kupé na mňa hľadeli lačným pohľadom dvoje obrovské okále vsadené do masívnej sivastej hlavy, ktorej kraľovala tlama plná usmievajúcich sa tesákov. Statná postava psa-vlka bez problémov zaberala celú šírku môjho kupé a na výšku mala minimálne meter a pol. Cez škáru vo dverách vetril môj strach. Očividne ho to potešilo.
Za oknom zavyl prudký vietor. Usilovne hľadal štrbinu, ktorou by sa mohol vtlačiť dnu. Našiel ju. Studený vzduch ovanul malú izbietku s dvoma posteľami, oddelenými stolíkom so zažatou sviecou. Jej plameň zablikal a zhasol.
Asistentka sa vynorila z výťahu sťa Afrodita z mušle. Kamil zhodil nohy z ovládacieho pultu. Na tvár nasadil zaneprázdnený výraz číslo tri a zjemnil ho úsmevom s náznakom flirtu. Vysoké podpätky doklopkali až k jeho pracovnému miestu.
Každé dieťa má svojho hrdinu. Mojím bol Francis Drake, pirát z holografického veľkofilmu. Očaril ma natoľko, že som hľadal ďalšie a ďalšie dobrodružné príbehy o bájnych moreplavcoch. Prežíval som s nimi cesty do Nového sveta, Zipangu, či Tichého oceánu. Muselo byť úžasné nachádzať cudzie civilizácie a odkrývať tajomné neznámo.
Dobrý deň, volajú ma Ciaran. Veľmi ma teší. Zablúdili ste? Nie ste prví. Rád vám pomôžem. Žiaden strach, dobre to tu poznám. Narodil som sa hentam, len chalupu za vŕškami nevidieť. Má bridlicovú strechu, taká vydrží veky. Otec s dedom ju kládli.
Miestnosť sa čupila v slabom svetle, tmavá nábytkom aj farbami stien. Sedeli v nej dvaja muži – jeden uvoľnený, vekom starší a druhý zhrbený pod ťarchou únavy, očividne študent univerzity.
Ohydný predavač, krčiaci sa v malom stánku, z ktorého sa ozývalo : „ Sweet home Alabama “ od Lynyrd Skynyrd. Spomenul si na jeho sklenené oko, mastné vlasy a množstvo tabakového tovaru, ktorý predával.
Po piatich rokoch letu som sa prebudil z hibernácie. Neznášam medzihviezdne lety. Človek je po toľkej dobe spánku úplne mimo. A má erekciu, tak ako teraz. Pri pohľade na ostatných kolegov prichádzajúcich k sebe zisťujem, že sú na tom podobne. Ten tlak je taký silný, až mám pocit, že mi stál celý čas. Raz sa musím nášho doktora spýtať, či to je možné.
„Musím už ísť, María.“ Mill-i-an sa neochotne odpotiahol na vzdialenosť nedotyku. Bolelo to ako čert, akoby z neho zaživa drali kožu. Zdroj štítu už sotva priadol, blízky stavu občasného výpadku. Mal najvyšší čas.
Do Pekla som dorazila bez väčších komplikácií. Potešilo ma to, pretože bezproblémové cestovanie takmer neexistovalo. Pokiaľ vás neprepadli recykláci, dostalo vás počasie. „Mari! Mari, tu som!“ Obzrela som sa za známym hlasom volajúcim moje meno. Ponad svetlovlasé hlavy vykukla ceduľa s nápisom Marina Mint.
Ak by Reiner Vinge chcel, mohol sa stať geniálnym hodinárom alebo uznávaným vynálezcom. No on sa rozhodol inak a celý svoj talent nasmeroval na jediný cieľ, ovládnuť svet a podrobiť ho svojej vôli.
Krátko po opätovnom presťahovaní do rodného Canterbury, vyhľadal ma dávny priateľ z mladíckych čias. Po niekoľkých stretnutiach, kde sa obnovilo naše staré kamarátstvo, zveril sa mi, trošku váhavo, s tým, že vedie akési miestne ezoterické spoločenstvo.
Telegram mu vypadol z rúk. Ako husacie pero hojdavo dopadol na zem. Je koniec. Trest mi neoznámil písomne, ale mám si poň prísť osobne? Takýto telegram neprišiel ani začínajúcemu Levymu.
Otvoril oči. Čisté biele svetlo mu zalialo sietnicu a donútilo ho privrieť viečka. Jasné svetlo, ako keď sa s kamarátmi v mladosti pretekali, ktorý dlhšie vydrží pozerať do slnka. Vždy vypadol ako prvý. Pred čiernym závojom jeho zavretých očí mu kmitali svetelné kruhy, ktoré sa v momente stihli vypáliť do buliev.
Mrkol očkom na ulicu, kde vládol veselý chaos plný pološialených ľudkov pobiehajúcich krížom po ceste, áut trúbiacich im na pozdrav či navzájom si kriviacich nárazníky. Nik ani pohľadom nezavadil po chlapíkovi, čo sa polonahý márne mocoval s hlavným ističom – ten nie a nie naskočiť.
O kočkách se ve všeobecnosti říká, že jsou to mazaná, svobodná a nezkrotitelná stvoření, a že si vždycky udělají to, co ony samy uznají za vhodné. Je to pomluva, ale bohužel nebo díky bohu, je v ní skryto i zrnko pravdy velikosti středně velkého melounu.
Nadýchol som sa z plných pľúc a vykašľal som zvyšky krvi, ktoré sa mi hromadili v krku. V rýchlosti som skontroloval svoje telo, bolo bez rán a plné energie. Nič čo by pripomínalo prechádzajúce obrazy. Ležal som na zemi, v poslednom úkryte Spoločenstva a všetko sa zdalo byť v normále.
Čau-čau stál ako prikovaný. Všade vôkol sa rozprestierala ohromná trávnatá plocha, kde-tu prerušovaná osamelým stromom. Od šteňaťa sa bál chodiť po tráve, aj keď samotná tráva v tom bola nevinne.
„Kde do pekla je?!“ V tábore panoval nepokoj. Zved odišiel na prieskum predpoludním. Slnko zapadalo, začalo sa stmievať, večera bola zjedená a nebolo po ňom ani stopy.
Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách jednej z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Kalendár
Kancelárie a laboratóriá inokulačného oddelenia londýnskej nemocnice St. Mary boli ako vymreté. Povaľovali sa v nich narýchlo opustené Petriho misky, preparáty zabudnuté pod mikroskopom, nedopísané listy, na ktorých pomaly uschýnal atrament.
„Karty nikdy neklamú.“ „Hlúposť! Sústreďte sa! Dám vám ešte šancu. Vyložte mi ich ešte raz!“
Prebral sa v akejsi budove. Zobudil ho príjemný hlas: ,,Tak, náš odvážny bojovník sa prebral.‘‘ ,,Kde to som?‘‘ vypľul zo seba. ,,V Spoločenstve ľadu, priateľu. Zavolali sme ťa sem, aby si splnil poslanie.‘‘
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero 2014. Poviedky je možné zasielať priebežne. Uzávierka súťaže je 8. decembra 2014. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená 15. septembra 2014.
Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či je dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou vynašla, si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu s polovičným priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien.
Hľadím na svoje ruky. Čierne od hliny, dolámané nechty. Po tele franforce z rubáša. Tiež od hliny. Obraz okolia dáva zmysel, spoznávam okraj starého cintorína. Jasné.