Ohnivé pero Q1 2014: Zgrudin veľký hnev

Zgruda mala dnes dobrú náladu. Nemohla síce tvrdiť isto, že vie, či je dnes, alebo už zajtra, ale vďaka systému, ktorý pred nejakou dobou vynašla, si konečne začala čas zaznamenávať. Vo vonkajšom okruhu s polovičným priemerom minutojednotky nechala kolovať jedno zo svojich ramien. Štyristopäťdesiat otáčok krát šesť, mínus polotáčka a jeden deň bol za ňou. Bolo to geniálne a zároveň úplne jednoduché, takže striedavo pociťovala pýchu a zahanbenie. Nebola ale malicherná. Najdôležitejšie bolo, že vďaka tomuto objavu mohla byť po týždňoch bezmocnej sebaľútosti, ktorá miestami prechádzala do rezignácie s osudom, opäť pri zmysloch.

Dnes sa totiž rozhodla zničiť celý svet.

Už nie iba všetkých tých hnusných, zákerných Zótov, ktorí ju zavreli do najtemnejších hlbín večného zabudnutia. Už nie iba ich sladké domovy, v ktorých vzorne vychovávali svojich potomkov. A už sa povzniesla aj nad malicherné sny o zničení celej krajiny Sol-Na. Nie, pochopila, že spokojná bude až vtedy, keď umrie každá živá bytosť na zemi aj pod ňou a mŕtva hmota ju bude prosiť o milosť. Bude prosiť, ale ona sa nezmiluje, ako sa oni nezmilovali nad ňou. Cez jej priesvitné modrasto žiariace telo s tenkými chápadlami prebehla triaška, keď si spomenula, ako im celé roky slúžila. Hlupaňa! Drela pre ich uznanie, pre pocit, že k nim patrí, ale nikto ju nebral na vedomie. Bola ako všivavý tango zavýjajúci púšťami Zurugu, zavrhnutý všetkými a požierajúci nebeské zdochliny. Bola im dobrá iba na špinavú prácu a sprosté vtipy. Za chrbtom sa jej smiali, ale ona sa tvárila, že to nepočuje. Blahosklonne sa k nej skláňali, aby za maskou záujmu pokrytecky premýšľali o jej primitívnosti. Ale len dovtedy, kým prišla s Tou zbraňou. Ohromná sila ukrytá v jednom jedinom zrnku, schopná zničiť všetko okolo seba. Zľakli sa. Odrazu jej vedeli prísť na meno. Potľapkávali ju svojimi mľandravými chápadlami a uznanlivo gúľali všetkými šiestimi očami. Zrazu pre nich bola múdra a vážená, ale to všetko boli lži. Keď im predviedla svoj objav a popritom zrovnala so zemou jednu nepodstatnú krajinu. Namiesto toho, aby ju vyniesli na vrchol slávy, prehlásili ju za vraha a diktátora. Nepočúvali ju, keď hovorila o veľkých zajtrajškoch, o nových dimenziách moci. Chytili ju a odsúdili ako najhoršieho zločinca a uvrhli na samotné dno sveta, aby sa už nikdy nemohla dostať späť. Ju! Zgrudu! Jedinú bytosť, ktorá bola schopná postaviť sa novým výzvam! Ale nechali sa nachytať. Kým ju uväznili, ukradla všetky plány a teoretické modely výpočtov svojho objavu – votkané do matrice jej vlastného vedomia, pochované tak hlboko, že ich sama nemohla dlho vypátrať. Ale Zgruda bola trpezlivá. V ničom nevynikala tak veľmi ako v trpezlivosti. Snáď iba v nenávisti – tá bola hnacím motorom všetkej jej existencie. A práve tá nenávisť mala za chvíľu zničí všetko okolo nej – vrátane jej samotnej. Rovnice sa nemohli mýliť, prepočítavala to miliónkrát: dnes sa jej väzenie v kamennom hrobe skončí.

Presne v tej chvíli pocítila chvenie v nehybnej tekutine okolo nej. Rýchlo sa stiahla do čo najmenšej plochy okolo svojej maté a čakala na najlepšiu príležitosť. Obrovské kamenné megality sa pohli a do očí ju zasiahlo svetlo. Okamžite vyrazila ku škáre, ktorá sa vytvorila. Jej mäkké rôsolovité telo sa pretiahlo cez ostré hrany horniny ani sa ich nedotknúc. Cesta nahor bola dlhá, ale hnala sa tak rýchlo, že jej stačili iba minúty. Presne takto sa to malo stať – tak jej to povedali výpočty. Prudko vystrelila nad povrch väzenia. Voda tu bola čerstvejšia a bola cítiť po rybacine, ale rovnako dobre sa tu mohli zdržiavať aj strážci. Spravila rýchly sled úhybných manévrov, aby sa vyhla prípadným strelám, ale nič sa nepohlo. Zabudli na ňu, aj na stráženie jej hrobu. Ona však nezabudla na nich.

Začala stúpať ku nebeskej klenbe. Míňala obrovské zelené telá večných stromov, vyhýbala sa obrovským vzduchovým mínam. Nespomalila ani na chvíľku. Zúrivosť ju poháňala takou silou, že bez strachu obiehala rybích bohov visiacich v spánku nad jej domovinou ako nejaké obrie plávajúce skaly. Jej posvätný strach sa vytratil – veď načo aj? Práve sa chystala cez Kanál večnosti vystúpiť na nebesia a zakončiť svoju smrtonosnú púť. Ako stúpala vyššie, cítila ako sa jej do tela dostáva menej kyslíka kvôli zvyšujúcej sa teplote. Nebesia boli tak blízko, že mohla cítiť pohyb vyvolaný jeho neustálym vzdúvaním. Chvíľu sa nechala okúzľovať nádhernou scénou neustále sa meniacej zlatej mozaike nebies. Bolo to posledný krát, takže si chcela dať na čas. Potom šibla smerom ku Veľkej prednej bariére, za ktorou sa rozprestierala Večnosť. Na okamih sa zastavila. Po pravej strane si všimla spiacu krajinu Sol-Na, kde práve teraz nič netušiaco odpočívali jej úhlavní nepriatelia. Nenávisť sa v nej miešala so sebaľútosťou. Nikto nebude geniálnu Zgrudu urážať ani väzniť! Nie tá chamraď hlboko pod ňou. Výpočty na vypustenie zbrane sa pomaly končili. V jej lalokoch sa za pár minút bude dať syntetizovať zrnko, ktoré rozpúta konečné peklo – rozhodne o tom už len ona, nikto iný. Zgruda zatiahla všetky končatiny a cítila, ako sa jej rozbúšilo fantómové srdce – bol čas. S očami pevne uprenými na jej poslednú cestu, zapla všetkých osem zmyslov a vkĺzla do silného prúdu Kanála.

–

„Silvia. Silvia!“ zakričal smerom do kuchyne.

„Čo je? Mám robotu!“ ozval sa nevrlý ženský hlas. Neznášala, keď ju ťahal od vešania prádla, len preto aby mu išla pre pivo z chladničky.

„Koľko krát som ti vravel, aby si tam nedávala hocijaké svinstvo z pláže?“ zahučal rozčúlene a s odporom vytiahol modrý rôsolovitý chuchvalec namotaný na vrtuľu vodného filtra, ktorý sa kvôli tomu zasekol v akváriu. Páchol akosi stuchnuto a tiekol z neho hnis. Spláchol.