 |
„Kde do pekla je?!“
V tábore panoval nepokoj. Zved odišiel na prieskum predpoludním. Slnko zapadalo, začalo sa stmievať, večera bola zjedená a nebolo po ňom ani stopy.
„Možno…“
„Možno sa vrátil do dediny. Videl si, ako pokukoval po mladých.“ zaťal Rikard. Všetky dohady o osude Zveda mu liezli na nervy. Obchádzka hraníc bola bežná robota pre pár ľudí. Tentokrát bola ich družina zložená z tucta lesných kúzelníkov. Pár z nich boli zelenáči, ktorí ešte nikdy nestrážili hranice a to bol zdroj väčšiny nepokojov. Bolo bežné, že sa niekto z družiny zatúlal. Títo mlaďasi ale verili zvestiam o akomsi temnom Necrovi spoza planúcich hôr, ktorý vládne mŕtvym.
„Ha-ha! Tak to sa od lesných dá čakať. Začujú pár zlých správ a hneď sa idú skryť starým pod sukňu.“ Runo bol jediný kúzelník v družine, ktorý bol z Hôr. „Vravím vám, jediné, čo sa po tých smradľavých horách potuluje sú prašivé psy. Už ani tie hadie potvory tam nevidieť. Na poslednú som natrafil začiatkom leta. Ostalo mi po nej toto,“ Runo vyhrnul rukáv, „tá beštia na mňa vypľula to najčudnejšie ohnivé kúzlo. Plameň sa mi omotal okolo ruky, no necítil som žiadnu bolesť. Tá potvora tam potom len tak stála a syčala a tak som ju utíšil mojím vlastným kúzlom: Šutrom po gebuli.“
Táborom sa rozniesol smiech. Zdalo sa, že bradáč upokojil mladých kúzelníkov. Aspoň na chvíľu.
Rikard sa rozhodol skontrolovať sojky. Mágiu najradšej používal na krotenie divých zvierat. Popri love mal na starosti rozosielanie správ a okrem Zveda bol jediný, koho posielali na prieskum, keď ostatok družiny rozkladal tábor.
Celú bandu viedol Torvin. Starý mág dokázal elementom zeme manipulovať lepšie, než zvyšok prítomných dokopy. Sedel pri klietkach a rukami rozhrabával zem.
„Mám poslať nejakú správu?“
„Až ráno. Mladých zatiaľ upokojí toto.“
Torvin zobral do rúk hlinu, stlačil ju a zamrmlal pár slov.
„Golem? Tento upokojí akurát tak sojky. Ani tie nie.“
„Rikard sklapni a choď sa vyspať. Ráno budeš potrebovať všetky sily. Ak sa Zved do rána nevráti, pôjdeš za hranice. Vezmeš so sebou jednu klietku a každú hodinu mi pošleš správy.“
„Za hranice?“
„Áno. Tam som poslal aj Zveda. Zdá sa, že nie všetko ide podľa plánu.“ Rikard si až teraz všimol, že v jednej z klietok chýba pár sojok.
Povzdychol si.
Toľko k bežnému prieskumu hraníc.
–
Spať pri ohni bolo to najhoršie, čo mu mohlo napadnúť. V ústach mal popol a oči mu slzili. Chvíľu mu trvalo, kým dokázal zaostriť.
„Načo si ma budil? Na prieskum mám ísť až ráno. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo.“
Runo zastal pár metrov od neho. Odpľul si.
„Takže nie si mŕtvy? Fajn. Padaj za tými svojimi vtákmi a pošli správu. Sme pod útokom.“
„Akú správu?“
Rikarda zalial studený pot. Až teraz si začal uvedomovať, čo sa okolo neho deje. To, čo považoval za vychádzajúce slnko bola žiara plameňov, ktoré pohltili tábor. Pár kúzelníkov vztýčilo okolo tábora kamennú stenu.
„Si hluchý? Útok. Spoza hraníc. Tí slizkí bastardi. Pár zelenáčov stihlo vyčarovať stenu, ale dlho nevydrží. Padaj už, skôr než…“
Zvyšok Runových slov prehlušil výbuch. Časť steny sa rozletela na kúsky. Z diery vyšľahli plamene. Jeden zo zelenáčov sa s krikom hodil na zem. Ostatní sa zapreli rukami do steny. Oheň rýchlo zmizol a stena sa spojila.
Zelenáč na zemi sa prestal metať a stíchol.
Jedna z klietok bola prázdna, ďalšia otvorená a plná sčernetých kostí, v tretej boli posledné dve sojky. Rikard zobral jednu do ruky a sústredil sa. Zaklínadlo nebolo ťažké. Stačil mu kúsok hliny, zviera a mohol poslať správu hocijakému čarodejovi, ktorý ovládal element zeme.
Problém mu robilo sústredenie. Všade naokolo horel oheň a vo vzduchu bolo toľko popola, že sa nedokázal scítiť so zemou. Pokúsil sa ukľudniť a dotkol sa zeme. Medzi prstami spravil z hliny malý pásik a pritlačil ho sojke na krk. Zviera mu kľudne stálo v dlani. Aspoň niečo išlo podľa plánov. Chvíľu.
Pokúsil sa kúzlom vložiť do kúsku zeme správu. Miesto toho hlina vzplanula a sojka začala horieť. S piskotom mu vyletela z ruky.
Rikard zaklial a pozrel na poslednú sojku v klietke. Tá vďaka kúzlam stála pokojne v klietke. „Posledná šanca“ pomyslel si a vzal zviera do rúk.
Táborom sa rozľahol zvuk výbuchu. Tam, kde pred chvíľou dvaja zelenáči držali stenu bol horiaci balvan. Po kúzelníkoch ostali zapálené handry a pár škvŕn. Vzduchom sa niesol zápach spečeného mäsa.
„Rikard! K zemi!“
Rikard ledva stihol skloniť hlavu. Niečo nad ním silne zadunelo. Okolo neho dopadli na zem kúsky kameňa, obalené v plameňoch.
„Zdá sa, že moja bábika ti zachránila gebuľu. Teraz pohni a pošli Arcimágovi správu skôr, než nás tu všetkých ugrilujú.“
Rikard zdvihol zrak a zbadal, ako je nad ním sklonený golem. Večer menší ako bábky pre deti, teraz bol aspoň raz taký mohutný ako Runo. Torvin, ktorý pred ním stál, bol úplný opak. Od večere akoby zostarol o pár desiatok rokov. Koža na tvári mu ovísala a dlhé biele vlasy vystriedali šedivé drôty.
„Stihnú poslať posily skôr, než…“
„O pomoc sme im poslali už pred hodinou, keď na nás tí smradi vybehli. Chlapče, dnes z teba budú raňajky pre slizákov. Predtým ale musíš vyslať správu. Zdá sa, že tie reči o Necrovi majú niečo do seba.“ Torvin sa oprel o golema a snažil sa lapiť dych.
Rikardovi sa zatočilo v hlave. Pred pár hodinami sa chcel poriadne najesť, vyspať a vyhnúť sa službe. Teraz ho čakala smrť v plameňoch.
„Necro?“ vysypal zo seba kúzelník. „Si si istý? Nekromanta tu nikto nevidel celú večnosť.“
„Zdá sa, že večnosť trvá kratšie, než by sme si želali. Teraz sprav svoju prácu. Zvyšok lesa musí vedieť o tom, čo prichádza.“ Torvin vybral z vrecka plášťa malú fľaštičku a napil sa. Potom ju podal Runovi a povedal: „S Runom ich chvíľu zdržíme. Banda slizákov nás nezloží len tak ľahko. Vidíme sa v pekle.“
Obaja veľkí čarodejníci sa vybrali k diere v stene. Až teraz si Rikard všimol, že má celé ruky od krvi. Jazva na ruke mu slabo žiarila. Kráčal v ústrety smrti, ale na tvári mal rovnaký úsmev, ako keď rozprával svoje príbehy spoza hraníc. Rikard sa na chvíľu zamyslel, či mu ten úsmev ostane aj po smrti.
Zvyšok družiny bol rozprášený po celom tábore. Pár z nich kňučalo od bolesti z popálenín a rozdrvených častí tela, ostatní ležali mŕtvi.
Čarodej sa pozrel na sojku vo svojej ruke. Šťastné to zviera. Kiežby tak vedel skrotiť aj iné tvory, než len lesné zvieratá.
V hrsti zovrel hlinu a sústredil sa na kúzlo. Priložil zeminu k sojke a modlil sa, aby sa mu z rúk nevysypal popol.
Vtáčik zaštebotal a vyletel.
„Super“ povedal si Rikard. Aspoň niečo sa dnes podarilo.
Hlasný tresk mu oznámil, že stena navôkol neho sa zrútila.
Je čas zomrieť.
Jedine, že by ušiel. Mohol by sa pokúsiť ujsť do lesa. Kúzla by ho skryli a s trochou šťastia by striasol prenasledovateľov. Vybral sa smerom k najbližším stromom.
V momente, keď dvihol nohu, ho rana do chrbta hodila na zem. Cítil, ako v ňom niečo prasklo. V ústach mal krv.
„Zdochnite užovky.“ dostal zo seba čarodejník. Prevrátil sa na chrbát a zbadal nepriateľa. Pol tucta hadích ľudí, nejaké beštie z hôr. Najbližšie pri Rikardovi stál muž. V rukách zvieral palicu, ktorej hrot bol od krvi.
„Videl som, že sa ti predsa len podarilo poslať správu. Šikovný. Aspoň si tí lesní zbabelci naserú do gatí ešte pred tým, než im zaklopeme na brány.“
Hlas bol prerušovaný chrapľaním, no Rikard ho spoznal. Nepatril telu, ktoré pred sebou videl.
Zved mal dlhé hnedé vlasy a tvár, ktorá zlomila nejednu dievčinu. Tvor, ktorý pred ním stál, mal tvár čiernu. Kúsky spálenej a popraskanej kože odfukoval vietor. Zved mal dve modré oči. Tvor mal iba jedno. Druhé vystriedala čierna dierka. Keď sa na ňu Rikard pozrel, nedokázal odtrhnúť zrak. Tvor sa zasmial.
Diera po oku nebola prázdna. Hýbalo sa v nej niečo čierne. Temnota bolo to posledné, čo Rikard uvidel.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.