Ohnivé pero Q2 2014: Subjekt 0839

Bol si vedomý toho, že spravil chybu. Keby tak vedel vrátiť čas. Premýšľal, kde sa mu to celé vymklo spod kontroly a už bolo neskoro. Už sa s tým nedalo nič robiť aj napriek dôsledkom, ktoré z toho môžu byť vyvodené. Tá myšlienka ho prenasledovala ako zlý tieň. Bolo jedno, kde sa práve nachádzal, a čo robil. Miestami by dal aj ruku do ohňa za to, že sa v ňom ozýva svedomie. Niekde z vnútra jeho skazeného a hnijúceho srdca sa malá iskra svedomia driapala na povrch. Ale, ako je to možné? Veď on predsa nemá žiadne svedomie, ani nič tomu podobné. Každopádne ho táto situácia privádzala miestami až na hranicu šialenstva a čakanie na to, čo príde sa stávalo čím ďalej, tým neznesiteľnejšie. Až mu jedného dňa prišiel telegram. Tá bájna listina, ktorú nikdy, nikto nechcel držať v rukách. Už len to, že mu prišla naznačovalo, že je v poriadnej kaši a nemusí skončiť dobre. Ruky sa mu rozochveli. Najradšej by ho spálil alebo zakopal. No to by mohlo skončiť ešte horšie. Starý, ošúchaný pergamen páchnuci sírou bol skrútený do trubičky a zapečatený červeným voskom. V strede bolo otlačené veľké, majestátne písmeno L. Opatrne ho otvoril a roztiahol. Robil to s takou opatrnosťou, ako keby sa mu mal každú chvíľu rozpadnúť v rukách. S vypleštenými očami rýchlo prečítal tých pár slov, ktoré tam boli načarbané.

Drahý Dorius
Určite tušíš prečo ti píšem.
Vieš, čo máš robiť.
Čakám ťa!

S pozdravom Lord L.

Telegram mu vypadol z rúk. Ako husacie pero hojdavo dopadol na zem. Je koniec. Trest mi neoznámil písomne, ale mám si poň prísť osobne? Takýto telegram neprišiel ani začínajúcemu Levymu. Aj ten sa dozvedel svoj ortieľ priamo z telegramu. A všetci dobre vieme, ako ten chudáčisko dopadol…

Temným podzemím sa ozývalo klopanie jeho krokov. Chodník, po ktorom kráčal, bol hrboľatý a tvorený z ľudských lebiek. Posmešne sa naňho škerili a cerili chýbajúce zuby. Čím bol bližšie, tým ho pocit strachu opantával stále viac. Čierne steny sa zužovali a strop bol čoraz nižšie. Po oboch stranách steny boli nastoknuté fakle. Keď prechádzal okolo nich, jemne tlejúci plameň zhasol. Akoby cítil predzvesť niečoho zlého. Zastal a otočil sa. Nevidel nič len tmu, ktorá nemala konca. Čo by sa stalo, keby sa vrátil naspäť? Asi by skončil ešte horšie, pretože Lordov hnev je bezhraničný a našiel by si ho kdekoľvek. Otočil sa späť a vykročil v ústrety vlastnej záhube. Začínal si myslieť, že týmto labyrintom nikdy neprejde. Čím dlhšie kráčal, tým bol jeho strach a utrpenie väčšie. Odrazu narazil na veľké, masívne dvere. Cítil ako spoza nich sála teplo a pach po síre. „Už som tu,“ ťažko si vzdychol a opatrne sa natiahol po kľučke.

Ocitol sa vo veľkej hale. Spravil pár krokov a v tom sa uprostred rozhorel obrovský oheň, ktorý zalial svetlom a sálajúcim teplom celú halu. Bola obložená zeleným mramorom, no aj napriek žiariacemu ohňu pôsobila chladne. Po oboch stranách boli klietky a pár ich viselo zo stropu. Na druhej strane si všimol dvere. Nesmelo vykročil krížom, keď v tom sa z jednej klietky ozval neznesiteľný škrekot: „Aha pozrite všetci! Už je tu. Náš drahý Dorius. Prišiel si po zánik. Lord sa už na teba teší.“ Celý zmeravel, a v tom si uvedomil, že z klietok naňho hľadia desiatky žltých očí. Nič, len čierne siluety a veľké vytreštené oči plné hnevu a nenávisti. Z klietky, ktorá na hrubej reťazi visela zo stropu sa ozval hurónsky smiech: „Áno, Dorius. Ten úbohý démon, ktorý nechal obyčajného smrteľníka prejsť na protistranu. Prinajlepšom skončíš tu medzi nami, drahý priateľu.“ Všetci tu už o tom vedeli. Správa o jeho zlyhaní sa rozšírila rýchlejšie, ako mor. Pozrel na dvere oproti a rýchlym krokom k nim vykročil. Za chrbtom počul ešte množstvo výsmešných poznámok, urážok a neľudského vresku. Zabuchol za sebou dvere. Bol rád, že už je von z toho prekliateho väzenia. Prešiel ešte jednou úzkou chodbou a zastal pred drevenými dverami. Zlatým písmom bolo na nich vyryté Lord L. Celý sa roztriasol. Čo ďalej? Prestal ovládať svoj strach a netušil, čo má spraviť. Len tam stál a nemo civel na zlaté Lord L, keď zrazu dvere zaškrípali a samé sa pootvorili. „Vitaj Dorius. Nech sa páči. Poď ďalej,“ ozvalo sa nežným, ženským hlasom. Otvoril dvere a nesmelo sa vtiahol dnu. Zostal oslepený, pretože izba bola žiarivo biela. V rohu bol krb, v ktorom potichu praskalo horiace drevo. Kamenný stôl uprostred izby mal levie nohy. Za ním na stene visel obrovský obraz v zlatom ráme. Už ho niekde videl. Zobrazoval trinásť bradatých chlapov sediacich za jedným veľkým stolom plným jedla. No tento bol trochu iný. Chlap uprostred s rozpaženými rukami mal koziu hlavu. „Páči sa ti?“ Veľké kreslo za stolom, ktoré mu bolo doteraz chrbtom sa otočilo a v ňom sedela žena. Dorius od prekvapenia úplne onemel. „Mne áno. Zobrazuje pravú podstatu toho, čo smrteľníci nazývajú cirkev a samozrejme nášho najväčšieho protivníka aspoň trochu nám podobného,“ rozosmiala sa a veselo sa pokrútila na kresle. Luskla prstami a pred veľkým stolom sa razom objavil malý stolček. „Nech sa páči, posaď sa,“ zaškerila sa a prisunula sa bližšie k stolu. Podišiel k stolčeku a sadol si. Havranie čierne vlasy mala ulízané do dlhého copu. Na bledej koži jej až kričali krvavočervené pery. Obočie mala úzke, no o to viac zvýrazňovalo jej žlté oči. Pôsobili naňho priam hypnotizujúco. Obe ruky mala položené na stole a obrovskými pazúrmi klepkala po kamennom stole. „Si prekvapený?“ Táto otázka ho vytrhla z rozplývania sa nad jej krásou. „Vieš dobre, že som všemocný Lucifer. U mňa nehrá pohlavie žiadnu rolu. Môžem byť kým chcem. No, ak ti vadí moja podoba, máš smolu. Mne sa totižto veľmi páči.“ Usmiala sa a pohladkala si prsia. „Nie, nie Lord. Len som si Vás predstavoval trochu inak.“ Cítil ako sa zase rozklepal. „V poriadku. Poďme k veci drahý Dorius. Hovorí ti niečo subjekt 0839?“ Zabodla doňho svoje žlté oči a čakala na odpoveď. „A a áno Lord. Smrteľník ku ktorému som bol priradený.“ Ostro mu skočila do reči: „ Presne tak! Bol si k nemu priradený a mal si jednoduchú úlohu. Keďže si zlyhal, tak ti to trochu ozrejmím. Subjekt 0839 bol dospievajúci smrteľník, ktorý vyrastal v málo podnetnom prostredí. Otca nemal, mama pila a bola šľapka. Tento tvoj subjekt mal asi to najvýhodnejšie prostredie, aby sa po smrti stal jedným z nás. Jediné, čo si mal urobiť, bolo pokúšať ho a vštepovať mu myšlienku stať sa zlým. Za všetku tú bolesť, čo doteraz prežil. Jednoduchšie si to už ani mať nemohol.“ Pri týchto slovách sa cítil čím ďalej, tým menší. Najradšej by sa vyparil, keby to bolo v jeho silách. „Ale to nie je všetko,“ pokračovala. „Ty nielen, že si ho neobrátil na našu stranu, ty si ho jednoducho nechal prejsť na protistranu. Teraz každý deň chodí do kostola a modlí sa k tomu bastardovi tam hore,“ podoprela si bradu rukou a oprela sa o stôl. „Aj keď neviem prečo ho tak tí smrteľníci milujú, keď ten podliak má miestami až zvrátený zmysel pre humor.“ Zamyslela sa a potom rýchlo dodala. „Každopádne, zlyhal si. Čo mi k tomu povieš Dorius?“ Onemel. Nevedel zo seba vydať ani hlásku. „No viete Lord,“ neisto začal. „Vynaložil som všetko možné úsilie, aby som môj subjekt dostal na našu stranu. Útočil som hlavne večer, keď ležal v posteli. Privodzoval som mu zlé sny a najväčší úspech som mal vtedy, keď jeho mama prišla domov zase raz opitá.“ Jej oči sa doňho zavŕtali. Ticho počúvala a na perách sa jej črtal zlovestný úsmev, ktorý neveštil nič dobré. „Lenže potom stretol to dievča. Nevedel som tomu zabrániť. Ona priviedla do jeho života lásku a jej anjel bol taký silný, že som nemal proti nemu žiadnu šancu. Dokonca nakopol aj jeho opereného hajzla k tomu aby mi kládol čoraz väčší odpor.“ Vycerila naňho svoje ostré zuby: „Uvedomuješ si, že aj ja som bola niekedy ten operený hajzel? Dávaj si pozor na hubu.“ Zovrelo mu hrdlo a nevedel, čo ďalej. „Prepáčte Lord. Už sa to viackrát nestane.“ Rázne sa postavila. Až teraz si všimol priam dokonalú siluetu jej tela. Rozosmiala sa: „Ani nevieš, akú máš pravdu. Už sa to iste viackrát nestane. Zlyhal si. Potopil si všetku našu snahu, ktorú sme vynaložili na to, aby si sa stal dobrým pokušiteľom. Si hanbou našich radov, a preto ťa čaká trest.“ Ak by mal v tej chvíli nejakú krv, určite by mu stuhla. Zosunul sa zo stoličky a padol na kolená: „Prosím, daj mi ešte jednu šancu. Dokážem ti, že som dobrý pokušiteľ. Uvidíš, nesklamem ťa.“ Obišla stôl a zastala si pred neho. Pohladkala ho po hlave tak, že pocítil ostrosť jej pazúrov. „Ach ty úbohý červ. Dobre vieš, že Lucifer nikdy nedáva druhé šance. Viacej si vážim nepriateľa ako pätolízačov, čo predo mnou padajú na kolená a prosia. Za tvoju neschopnosť ťa čaká jama so svätenou vodou!“ Zdrapila ho pod krk a postavila na nohy. „Nie Lord. Svätenú vodu nie. Prosím.“ Rozhučalo sa mu v hlave. Strach prevzal nad ním úplnú kontrolu a nedokázal sa ani len pohnúť. Zahmlievalo sa mu pred očami. Posledné, čo videl bolo ako si sadá za svoj stôl. Luskla prstami a v okamihu sa pod nim prepadla podlaha. Ešte začul jej škrekľavý smiech a už padal do tmavej, hlbokej jamy. Vtiahlo ho to dnu ako vír a razom sa ocitol celý ponorený vo vode. Telom sa mu rozniesla neznesiteľná bodavá bolesť. Uvidel, ako mu začínajú horieť ruky, odpadávajú končeky prstov a pokračovalo to k pleciam. Nohy už skoro vôbec nemal. Pokúsil sa ešte raz zakričať, no z úst a očí mu vyšľahol ostrý plameň a roztrhlo ho na márne kúsky. Tlejúce kúsky, ktoré pomaly dopadali na dno jamy. Medzi ostatné časti démonov, ktorí taktiež zlyhali a sám Lucifer ich poslal na zánik.

Aj takto končia bytosti, ktorým sa nepodarí ovplyvniť životy nás smrteľníkov. No určite príde ďalší, ktorý nás bude pokúšať. A je len na nás, či skončí v jame, alebo nie.