Ohnivé pero Q2 2014: Pravdepodobne, nepravdepodobný koniec galaxie.

Ohnivé pero

Čau-čau stál ako prikovaný. Všade vôkol sa rozprestierala ohromná trávnatá plocha, kde-tu prerušovaná osamelým stromom. Od šteňaťa sa bál chodiť po tráve, aj keď samotná tráva v tom bola nevinne. Problémy mu robila jeho krátka pamäť a skutočnosť, že všetky trávnaté plochy využíval ako svoju toaletu. Takže spraviť nerozvážny krok, vďaka ktorému stúpi do vlastných výkalov si nechcel ani len predstaviť.

Adam ho jemne postrčil, na čo odštekol takmer bolestným zavytím. Skontroloval labky a ďalej bezradne pozeral na nekončiaci sa zelený koberec, strácajúci sa kdesi za horizontom.

Adam pokrútil hlavou a kochal sa podivnou krajinou, ktorú mu myseľ projektovala.

„Príjemná zmena oproti tomu čo sa mi sníva obvykle.“ Zvyčajne najskôr zmizli všetky hviezdy nasledované slnkom, ktoré naposledy zažiarilo, ešte raz bliklo a navždy zaniklo v rozžeravenom plazmovom víre. Striaslo ho pri tej myšlienke.

Vtom okamihu oblohu preťal oslepujúci záblesk. Strom spoza ktorého pred chvíľou vyšiel vyvrátilo aj s koreňmi a mal čo robiť aby sa mu uhol.

Zdvihol sa vietor a z oblohy sa ozvalo hromovým hlasom. „Vaša planéta a celá galaxia Mliečna cesta bude dnes o desať tridsaťjeden stredoeurópskeho času zničená. Bol si vybraný zachrániť vašu rasu pozemšťan.“ Žiadne predstavenie, len strohá informácia.

Nechápavo s ústami dokorán pozeral na oblohu. Adama napadlo, že jeho menovec ľudstvo začal, tak prečo by ho nemohol zachrániť. Mal k tomu však Evu. Teraz namiesto Evy pred ním stál vyplašený, nehybne stojací čau-čau.

„Asi sa niekde stal omyl!“ zakričal Adam celý nesvoj. Nielenže sa mu opäť sníva o konci sveta, ale podivný hlas z oblohy to zrejme nedomyslel do konca.

Oslovil teda hlas opäť. „K záchrane potrebujem opačné pohlavie! Teda ženu,“ poznamenal ironicky a čakal, čo sa udeje. Nastalo ticho, ktoré po chvíli prerušil ďalší blesk a ukončil jeho sen.


Adam sa strhol. Zobudil ho zvuk podivne bzučiacej a rybí zápach vydávajúcej klimatizácie. Každú chvíľu čakal ako sa v jej útrobách zhmotní ryba a vypadne vetracími mriežkami. V ústach sa mu nahromadili sliny tlačiace sa beštiálne von. Žalúdok súhlasne priškvŕkol. Zatriasol rokmi pestovaným, pivom živeným, nič nepripomínajúcim brušným svalom. Usmial sa a zahrabal nohou v kope šiat, hľadajúc použiteľnú košeľu. Kopa sa jemne pohla. Adam odskočil, bojujúc s neposlušným županom.

„Prekliate myši.“ Zobral golfovú palicu, udrel niekoľkokrát kopu šiat a zaujal šermiarsky postoj. Spod kopy sa ozvalo kňučanie. Poskočil na oboch nohách súčasne a pichol sťa Ascanio čím kopu rozkutral. Najskôr vykukla ryšavá hlava, sprevádzaná zavalitým chlpatým telom. Pre nim stál uprostred miestnosti ten istý zakomplexovaný čau-čau z jeho sna. Ak to aj nebol ten istý čau-čau, sakra neskutočne sa mu podobal.

„To nie je možné. Ako si sa tu ocitol?“ spýtal sa a jeho stále neprebudený mozog čakal odpoveď. Pes nemo hľadel s chvostom stiahnutým medzi nohami.

Jemne doň štuchol, pustil palicu a so zdesením vybehol z izby nasledovaný ryšavým psom. Narýchlo ako pristihnutý milenec pozbieral zo zeme šaty a ušiel z bytu.

Býval na druhom poschodí klasického predmestského rodinného domu, kde každý pozná každého a umakartové jadrá informujú lepšie ako domáci intercom.

Nečakaný ranný lomoz vyhnal pred dvere jedinú obyvateľku domu, ktorá v tomto čase bola doma. Dlhodobo profesionálne nezamestnanú susedku Luciu Hráškovú, bytom prízemie, byt jedna bé.

Keď vyšla na chodbu, Adam práve padal zo schodov. Sám sebe v duchu prisahal, že si už nikdy nebude obliekať sveter, keď uteká vyplašený z druhého poschodia. Pôvodne plánoval zísť na prízemie a upokojiť žalúdok a nervy, výdatnou porciou grilovaného pstruha. Neplánovane však skončil v suteréne. Pád zo schodov ho prekvapivo uložil do stabilizovanej polohy, v ktorej ho našla ležať Lucia.

„Adam! Adam počuješ ma!“ Lucia sa ho tľapkaním po lícach bezvýsledne snažila prebrať. Odpoveďou bolo iba chameleónie gúľanie očami a nesúvislý bľabot.

„Super, teraz ho ešte budem musieť vytrepať na druhé poschodie.“ Hundrala, lebo vedela, že v tejto dobe sú všetci v práci.

Po siedmich prestávkach, strate tisíc dvesto sedemdesiat dva kalórií a potom nasiaknutom tričku, stála konečne na druhom poschodí.

Vľavo aj vpravo rovnaké dvere, rovnaké menovky, „Semeník A.“

Lucia sa uškrnula až ju v boku pichlo. „Tak Semeník, ktorý ty si? Ľavý a či pravý?“

Vtom si všimla, že dvere vpravo sú pootvorené. Na chodbu vybehol čau-čau a šťastne začal oblizovať Adama na tvári. Lucia prekvapene pozerala na ryšavého psa. Na krátky okamih sa zdalo, že mu je oblizovanie dokonca príjemné. Zavzdychal a jemne pootvoril oči. Pozrel striedavo na Luciu, psa a s jačaním vbehol do otvoreného bytu. Nebyť šikovnej Luciinej nohy, bol by zabuchol dvere a ona by ostala stáť zo psom sama na chodbe.

Adam sedel za stolom a zúrivo mlátil do klávesnice. „Kde sa dá nahlásiť koniec sveta!“ ziapal. Lucia, len nechápavo stála a pozerala. Jediné, čo ju napadlo bolo, že sa udrel do hlavy viac ako si myslela a treba ho odviezť do nemocnice.

Adam spustil prehliadač a zadal otázku, ktorú sa pred chvíľou opýtal Lucie. Po nula celých štyridsaťtri sekundy prehliadač oznámil nula približných výsledkov hľadania.

„Asi by sme mali zavolať stodvanásť,“ poznamenala Lucia v nádeji, že dostane rozum a pôjde s ňou do nemocnice.

„To je nápad, že ma to hneď nenapadlo!“ vyskočil k telefónu. Na opačnej strane linky sa ozval milý ženský hlas.

„Chcel by som nahlásiť blížiaci sa koniec sveta!“ vychrlil Adam na nijak nepripravenú ženu. Nastalo chvíľkové ticho, ktoré prerušovalo občasné zahmkanie a šuchot papiera.

„Zostaňte mi prosím na linke, hneď Vás prepojím,“ Lucia neveriacky krútila hlavou.

V telefóne sa ozývala príjemná melódia prerušovaná odbíjaním neďalekých kostolných zvonov. Hodiny ukazovali desať tridsať. Zložil. Lucia čakala, čo sa bude diať. Obranne pred seba potiahla rovnako vydeseného psa a čakala.

„Si v poriadku?“ zvony dobili a Adam stále stál ako zamrznutý.

„Za chvíľku z nás ostane, len kopa atómov bez hmotnosti!“ v hlase mu bolo počuť nekonečné zúfalstvo. Toto nebola odpoveď, ktorú Lucia čakala.

Telefón sa opäť rozzvonil. Adam iba zdvihol a zložil. Pozrel na hodinky. Ostávalo už, len dvanásť sekúnd. Nebol čas na slová. Chytil Luciu okolo pása a pritisol svoje pery na tie jej. V tom istom krátkom, ale nádhernom okamihu semenníky Adama Semeníka prudko podskočili pod Luciiným kolenom. Pred očami mu prebehol život. Na tento krátky okamih bol pripravený zomrieť. Okamih, v ktorom do atmosféry potichu vplávala energia miliónov hviezd celej mliečnej cesty. Nádherné divadlo trvajúce menej ako desať na mínus tridsiatu piatu sekundy videli všetky bytosti vo vesmíre. Nanešťastie mozog žiadnej formy života nedokázal tento okamih do hĺbky precítiť, nakoľko sa v predstihu stihol vypariť.


Poryvy vetra sa pohrávali s nekonečnou trávnatou lúkou. Adam sa neustále štípal dúfajúc, že sa prebudí. Lucia poskakovala, tancovala a hladila trávu, ktorá jej miestami siahala ku kolenám. Neverila, že všetko čo sa deje je skutočné a tak si to užívala.

„Čo budeme vlastne jesť?“ Spomenul si, že dnes ešte nič nejedol a nikde v okolí nič okrem trávy nerástlo. Lucia zastala, usmiala sa a obaja pozreli na meravo stojaceho psa, ktorý nedokázal pochopiť ako sa z toho nádherného miesta ocitol opäť tu.

Čau-čau zbystril pozornosť. Nebol to obyčajný čau-čau zo zeme a nakoľko sa ocitol v situácii blízkej smrti, prišlo náhle uvedomenie si seba samého.

Hovná, nehovná, zobral nohy na plecia a po chvíli sa stratil kdesi v diaľke.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

29. septembra 2014
Milan Smolka