Prečo je tak málo filmov podľa Lovecrafta?

Color out of space

Zdá sa to neuveriteľné, že hoci Stephenovi Kingovi sfilmovali takmer každú knihu a poviedku (niektoré viackrát), o Lovecraftovi sa nič také povedať nedá. Ale je to tak.

Američan H. P. Lovecraft (1890 – 1937) pritom patrí k najslávnejším hororovým spisovateľom spolu s Kingom, E. A. Poeom alebo R. E. Howardom (ktorý je síce literárny otec Conana, ale špecializoval sa i na písanie hororov). Kým Howard alebo King písali všetky možné žánre, vrátane hororov, Lovecraft s inými žánrami experimentoval len minimálne (ak vôbec) a špecializoval sa naozaj len čisto na horory.

Okrem iného vytvoril dodnes legendami opradený, kultový mýtus Cthulhu. Písal o temných nociach na farmách samotárskych sedliakov, ktoré niečo nebezpečné obchádza. Možno to k nám pricestovalo z chladných vesmírnych diaľav. Možno to žije hlboko pod zemou. Lovecraft sa preslávil dlhými opismi prostredia a atmosféry, ktoré miestami pripomínali až technické výkresy.

Na Lovecraftovej tvorbe je zaujímavé, že hoci až absurdne detailne vykresľuje veci vymykajúce sa ľudskému chápaniu, stále sú akési neurčité, snové, hmlisté a bizarné, takže prenecháva veľký priestor pre čitateľovu fantáziu. Napísal viac ako stovku poviedok (román ani jeden) a v češtine mu vyšli desiatky zbierok. Okrem toho má množstvo nasledovníkov, ktorí ho, ako to už v podobných prípadoch býva, tu viac, tam menej vydarene kopírujú, vykrádajú, inšpirujú sa ním alebo (v ideálnom prípade) na jeho tvorbu nadväzujú, pridávajúc niečo vlastné. Jeho duch je prítomný nielen v ich tvorbe, ale tiež v komiksoch a hudbe.

Lovecraft písal dobre. Fakt dobre. Nie dobre na svoju dobu. Proste písal dobre a keby presne takto niekto písal dnes, bol by považovaný za obrovský talent. Je každopádne pravdou, že hoci bol autorov štýl nesmierne inšpiratívny, pre neviditeľné postavy, takmer žiadne dialógy a príliš detailné opisy občas texty upadali do stereotypu.

Tak či onak nevedno, ako je možné, že táto unikátna hororová tvorba dodnes nebola adekvátne sfilmovaná. Mnohí filmári často vzdávajú Lovecraftovi poklonu rôznymi narážkami (podmorské obludy z Aquamana s Jasonom Momoom, Pod vodou s Kristen Stewart, príšery od výmyslu sveta z filmov Guillerma del Tora alebo vo všeobecnosti často používaný výraz Arkham, napr. vo svete DC komiksov). Ale samostatný celovečerný lovecraftovský horor stále akosi nikde. A to, prosím pekne, viac ako osemdesiat rokov od autorovej smrti. Pritom Lovecraftova tvorba nezostarla; na rozdiel od tvorby jeho spolupútnika C. A. Smitha.

Filmový Lovecraft je napriek tomu zakliaty. Nevznikajú skoro žiadne filmové adaptácie a ak predsa, sú to nepozerateľné béčko-céčka (Lurking Fear z roku 1994 odohrávajúci sa v nočnom kostole a na priľahlom cintoríne, adaptácia poviedky, ktorá vyšla česky pod názvom Číhajíci děs). Alebo sa filmy poviedkovými predlohami inšpirovali tak voľne, že s nimi nemajú prakticky nič spoločné. Prípadne ide o čierno-biele nemé experimenty od fanúšikov.

Asi najväčším expertom na prepis poviedok na filmové plátno sa stal americký hororový režisér Stuart Gordon, ktorý zomrel v marci 2020 vo veku 72 rokov. Podpísal sa pod viacero voľných adaptácií Lovecrafta (napr. Re-Animátor alebo Castle Freak podľa poviedky The Outsider, oboje s Jeffreym Combsom). Najzdatnejšiu adaptáciu predviedol v Dagonovi, ale o tom viac neskôr.

Samozrejme, nie je pravda, že svet filmu Lovecrafta úplne ignoruje. Ale keď vezmeme do úvahy, koľko toho napísal, skutočne sa rozum zastavuje nad tým, ako málo z toho bolo sfilmované. V tomto pripomína Clivea Barkera, ktorý je na tom ale predsa len o čosi lepšie (aj keď zďaleka nie tak dobre ako King).

Človeka nemrzí ani tak to, že neboli sfilmované jeho príbehy z mýtu Cthulhu. Pravdupovediac, tie ma (napriek častokrát bravúrnej atmosfére) trošku nudia. Gigantické chápadlové obludy divák vidí v každom druhom filme a neviem si predstaviť, aký dizajn by museli mať, aby pohľad na ne dokázal v dnešnej dobe šokovať. Azda by sa to dalo, ak by sa Cthulhu dostalo do rúk odvážneho vizionára. Sú však namieste obavy, že takým už bohužiaľ dávno nie je ani Guillermo del Toro. U tvorcu Faunovho labyrintu je preto napokon možno aj fajn, že mu štúdio neodkleplo vysnenú adaptáciu V horách šialenstva za 150 miliónov s Tomom Cruisom. Z jeho filmografie je vidieť, že čím väčší rozpočet mal k dispozícii, tým menej bol sám sebou.

Ja osobne si o Cthulhu budem radšej čítať, než sa naň pozerať. Naopak, oveľa viac ma prekvapuje, že nikto nesiaha po množstve komorných Lovecraftových textov. Tie by s trochou snahy vystačili na kvalitný mrazivý a desivý celovečerný kinohoror. Sú plné temných nocí, kde je obloha zamračená a ak svieti mesiac, tak iba slabo. Strážne psy najskôr útočne, potom vyplašene brešú na niečo v tme. Na niečo, čo zákerne obchádza statky v hlbokých, hustých prastarých lesoch. Potom radšej zalezú s kňučaním do búd a strávia v nich zvyšok noci. Až ráno sa odvážia vyjsť von. Ak ich dovtedy čosi zaživa neroztrhá.

Ak by sme mali oddeliť vydarené filmy podľa Lovecrafta od tých nevydarených, zostalo by nám k dispozícii asi len päť prípadov.

Prípad č. 1. Farba z vesmíru (2019) s Nicolasom Cageom od režiséra legendárneho deväťdesiatkového prepadáku Ostrov Dr. Moreaua. Bizarné, vyhrotené a svojím spôsobom šialené, ale zároveň (tiež svojím spôsobom) výborné. Bojím sa vám to odporúčať. Bojím sa vám to neodporučiť.

Prípad č. 2. The Whisperer in Darkness z roku 2011 je natočený podľa poviedky vydanej v českom jazyku pod názvom Šepot v temnotách. Listová korešpondencia medzi dvoma mužmi vrcholí príchodom hrdinu do záhadného kraja, z ktorého mu priateľ posielal neuveriteľné správy. Na vlastnej koži (a na vlastné oči) sa presvedčí, že kozmická hrôza je medzi nami. Film je čierno-biely a napriek tomu, že scenár neobsahuje najzásadnejšiu súčasť poviedky (teda listy), prekvapivo nie je zlý. Spočiatku je dokonca vynikajúci. V druhej polovici to už ale začne byť slabšie a nakoniec bohužiaľ došlo i k ukázaniu „neopísateľných príšer“, čo spravidla zničí každý horor. Náznaky sú lepšie.

Prípad č. 3. Volania Cthulhu z roku 2005 je poriadna divočina! Amatérska, čierno-biela, nemá. Kuriózny pokus prekvapivo vôbec nie je zlý, ale predsa len slúži iba ako experiment pre uspokojenie najzarytejších fanúšikov HPL. Bežnému divákovi neodporúčam.

Prípad č. 4. Dagon z roku 2001 je na prvý raz béčko, na druhý oveľa vydarenejší film a do tretice pre mňa jedna z najkvalitnejších Lovecraftových adaptácií. Napriek názvu nejde o adaptáciu poviedky Dagon, ale skôr o adaptáciu novely Stín nad Innsmouthem. Z nej sa do výsledného filmu síce viacero vecí neprebojovalo, ale základný koncept zostal (nič netušiaci muž v prímorskom mestečku prichádza na kĺb čudáckemu obyvateľstvu). Film je po stránke kastingu nenáročný a scenár využíva klišé, ale je nutné oceniť výpravu, masky a atmosféru.

Prípad č. 5. The Dunwich Horror vznikol v roku 1970. Legendárny producent Roger Corman sa podpísal pod množstvo v lepšom prípade béčok, ale táto adaptácia Lovecraftovej poviedky mu celkom vyšla. Solídny hororový zážitok, stavajúci na hereckých výkonoch a napínavom, vystupňovanom scenári. Snaha je pokazená vo finále, ktoré je značne čudné.

Minulý rok vznikol seriál Lovecraft Country z dielne Jordana Peeleho (Uteč, My, chystaný nový Candyman). Pojednával o skupine Afroameričanov v 50. rokoch 20. storočia putujúcich naprieč rasistickou Amerikou a zažívajúcou hororové, bizarné dobrodružstvá. Nejde o spracovanie žiadneho konkrétneho Lovecraftovho príbehu, ale o adaptáciu rovnomennej knihy Matta Ruffa, ktorá v roku 2018 vyšla v češtine pod názvom Lovecraftova země.


Recenzent Ivan Kučera je pod prezývkou Tron aktívny na stránkach CSFD.cz. Ivana Kučeru poznáme aj ako autora knihy Obchádza nás temnota, na ktorú tu máme recenziu, a najnovšie aj hororu Prasa, na ktorý tu máme tiež recenziu a môžete si ho kúpiť napríklad v Martinuse, pre podrobnosti kliknite na tento link.

Pod týmto linkom nájdete články od Ivana Kučeru na Fandom.sk.


12. marca
Ivan Kučera
Zdroj informácií