 |
Z hibernácie sa nás neprebrala štvrtina. Naivne som si nahováral, že ich stačí iba zmraziť a na Zemi ich už dajú nejakí kúzelníci dokopy. Bolo medzi nimi mnoho priateľov, s ktorými som, v rámci subjektívneho času, ešte nedávno žartoval a plánoval život po návrate. Avšak ten malý, dobre utajený skeptik vo mne kričal z plného hrdla, že im už niet pomoci, že všetko je to len fraška pre upokojenie rozbúreného svedomia tých, ktorí mali to šťastie zobudiť sa. Nedokázali ich zachrániť ani nanostroje, ktoré nám všetkým plávali v telových tekutinách a ktoré mohli opraviť alebo zregenerovať väčšinu častí organizmu.
Nanostroje mali jednoduchú inteligenciu a na pohyb využívali priamu premenu svetelnej energie na mechanickú, no na rozpadnuté bunkové jadrá a steny v dôsledku nedokonalej hibernácie nestačili. Nasadili nám ich do tela tesne pred expedíciou s tým, že sa ich už nikdy nezbavíme. Počiatočná nedôvera voči nim sa rozplynula až na Qampe, malej planétke v Plejádach, kde sme robili prvotný výskum. Keby nie tých malých pracantov, viacerí tam možno dodýchame.
Mala nás vítať slávobrána, chválospevy a eufória. Niesli sme tony vzoriek, množstvo záznamov a vedeckých analýz. No na naše výzvy prichádzala zo Zeme len jediná odpoveď. Tajomné a znepokojivé ticho.
Prechádzal som našou malou loďou nervózne hore dolu a každú chvíľu nakukoval do pilotnej sekcie.
„Myslíš, že nás naťahujú?” opýtal som sa pomocného pilota Mada. Hlavný sa neprebral z hibernácie.
„Na také žartíky nemajú dôvod,” odpovedal pokojne, ale nervozitu v hlase nedokázal zamaskovať.
„Je to už skoro tridsať rokov. Relativistika skoku je nekompromisná. Možno na nás zabudli…”
„…a možno sme ešte priďaleko, možno dobre nepracuje anténa, možno nepoužívame…” rozčertil sa Mado.
„Máš pravdu, asi robím zbytočnú paniku,” skočil som mu, trochu priostro, do reči. Nestál som o to, aby vymenovával všetky tie nepravdepodobné možnosti, ktoré nám vlievali falošnú nádej a ktoré sme aj tak x krát preverili. Hľadela z toho ďalšia fraška.
„Kým nebudeme za Oortovým pásom, nedá sa na tvoju otázku vlastne vôbec odpovedať.” uzavrel debatu Mado.
Kvôli skoku sme sa nemohli vynoriť v gravitačne priveľmi ovplyvnenom priestore a tak sme teraz prelietavali celú Slnečnú sústavu na reakčným motoroch. Išlo to ako v lete na saniach.
Zem sa stále neozývala. Desivejšie ale bolo to, že sme nezachytávali ani všade prítomný informačný šum. Srdcia nám začínali biť rýchlejšie.
„Prestáva sa mi to páčiť,” povedal Mado nad tanierom nedojedenej, chaoticky rozrytej ryžovej kaše.
Sedeli sme spolu v poloprázdnej jedálni a tvárili sa, že sme hladní.
„Mne sa prestalo už dávno,” pripomenul som mu.
„Vieš na čo som sa najviac tešil?” opýtal sa ma znenazdajky.
„Na slávu?”
„Na ženy. Do tejto šialenej expedície nezaradili jedinú ženu!” oznámil rozhorčene.
„No veď sme aj väčšinu času prespali v hiber…”
„Ale aj tak. Čo ak by som sa neprebral, ako tí ostatní? Posledná možnosť, ako si s nejakou užiť, by bola práve na Qampe.”
„Žeby na nás skúšali nejaký psychologický experiment…” strelil som do prázdna.
„Alebo len nechceli zbytočne komplikovať vzťahy… A čo ty? Na čo si sa tešil?”
„To nestojí za reč.”
„No schválne,” dobiedzal neodbytne Mado.
„Je to taká banálna vec,” zdráhal som sa.
„Ja som ti to prezradil.”
„Ale sám od seba. Nepýtal som sa.”
„Neboj sa, nebudem sa smiať,” presviedčal ma s trhajúcimi kútikmi úst.
Neveril som mu.
„No už to vyklop, lebo sa z teba zbláznim.”
„Nemôžem sa dočkať pozemskej prírody. Hory, jazerá, lesy, zvieratá, lúky, polia zaliate slnkom…”
Mado sa napodiv nesmial.
„Nie si jediný, kto má tej čudnej biosféry Qampu po krk. Ani sa mi nechce veriť, že všetky tie bizarnosti tam vznikli prirodzeným vývojom.”
„Máš pravdu, vesmír je dosť nekonečný, aby nás to nemuselo trápiť…”
–
Na druhý deň sme zahliadli Zem a skameneli sme. Nebola modrobiela, ale sivo žltá. Neprichádzal od nej žiadny signál ani vlnenie. Bola dokonale tichá.
Nikomu nebolo do reči. Po chvíli sa ozval záložný technik Vaux:
„Dúfam, že to nebola jadrová vojna.”
„Za okamih budeme môcť spraviť rozbor atmosféry. Potom budeme múdrejší,” informoval Mado.
Na nukleárny konflikt mi farebné odtiene atmosféry pripadali príliš sýte. Pozrel som lepšie na monitor a v okolí Zeme som zahliadol množstvo nejakých drobných vecí. Odpoveď mi napadla ešte skôr, ako ju Mado vyslovil:
„S najväčšou pravdepodobnosťou meteorit. Priemer nad kritickou hranicou.”
Tieto suché fakty, vyslovené Madovým neutrálnym hlasom, v nás niečo zlomili. Zdrvene som pochopil, že pozemskú prírodu v takom stave, ako si ju pamätám, už nikdy neuvidím.
„Rozoznávam kráter,” oznámil ticho Vaux.
Zaostril som na monitor hĺbkového radaru a zamrzol mi dych. Veľká časť západnej Ázie neexistovala a reliéfy všetkých kontinentov sa zmenili na nepoznanie.
„Možno predsa len niekto prežil,” ozval sa nesmelo, väčšinu času nenápadný, bioanalytik Ryas.
„Pri veľkých meteoritoch neprežíva nikto,” zašepkal Vaux.
„Musíme sa dostať na orbitu. Po pár obletoch vám hádam poviem viac,” zakončil Mado.
–
Múdrejší sme neboli ani po niekoľkých obletoch. Nenašli sme absolútne nič. Žiadne ohne, žiadne svetlá, žiadne kultivované plochy. Žiadne nové stavby, či pohyb. Nič.
„Z dát, ktoré sme získali, môžeme nakŕmiť počítač a spätne nasimulovať priebeh zrážky,” navrhol som pilotovi.
„Na čo nám to bude? Máš záujem vidieť to divadlo ešte raz? Ja nie!” schladil ma Vaux. Nervozita sa dala krájať. Nedal som sa odradiť:
„Môžeme zistiť smer, rýchlosť, presnú veľkosť a zloženie, uhol a silu nárazu…”
„Opýtam sa ešte raz. Načo to vlastne…,” nedal sa technik.
„Má pravdu,” podporil môj návrh Mado. „Simuláciou môžeme zistiť, ktoré územia boli zničené najmenej. Tie potom prehľadáme podrobnejšie.”
„Aj tak tam nikoho nenájdete,” odbil nás Vaux.
–
Simulácia bola desivá a krásna zároveň. Meteor prilietal kolmo k ekliptike a musel byť preto zo Zeme ťažšie rozoznateľný. Mal nepravidelný zemiakovitý tvar a keby sa celá jeho hmota pretransformovala do ideálnej gule, mala by priemer niečo vyše šesť a pol kilometra. Prilietal príliš rýchlo na to, aby sa dalo niečo podniknúť. Na Zemi nemali nijakú šancu. Bludný vesmírny kameň zasiahol nočnú stranu, ktorú svetlo explózie zmenilo na okamih na dennú. Zemou sa rozbehli litosférické vlny, ktoré sa v mori zmenili na tsunami a zmietli úplne všetko. Geologický materiál z miesta dopadu a úlomky meteoritu vyvrhla sila nárazu vysoko do stratosféry. Niektoré väčšie kusy prenikli dokonca až do kozmu.
Simulácia dobehla a počítač začal vyznačovať oblasti s najmenším poškodením. Nebolo ich veľa. Jedna väčšia v tvare trojuholníka ma zaujala. Ukázal som na ňu:
„Tu by sme to mali riadne preskenovať.”
„Preskenujeme všetky,” povedal Mado s úškrnom. „Nie že by sa mi vaša spoločnosť nepáčila, ale dožiť v nej neplánujem.”
–
Začínalo to vyzerať beznádejne, keď sme konečne v jednej celkom malej oblasti objavili známky aktivity a v noci sa tam dokonca rozhorelo aj pár ohňov. Nadišiel moment nezvratných rozhodnutí. Mali sme k dispozícii jeden pristávací čln s palivom na jedno pristátie. Ak sa dole nejakým zázrakom nenájde palivo, čo ani nikto nepredpokladal, skupina ktorá pristane, ostane dole už navždy. Jej úloha bola vcelku romantická. Mala nájsť preživších, hlavne ženy a mať s nimi čo najviac detí. Nanostroje, ktoré tým na ne prenesieme, by im mohli pomôcť prežiť. Že sa tým trochu skomplikujú tamojšie vzťahy, akosi nikoho netrápilo.
Nanostroje v našich telách boli kvôli bezpečnosti viazané na konkrétnu DNA, takže preniesť do iného tela sa nedali. Každý takýto pokus mal za následok autodeštrukciu nanostroja. Jediný spôsob, ako ich mohol získať iný človek, bolo ich prenesenie spolu s génmi. Splodenie potomka.
Bol tu však problém. Nanostroje potrebovali k činnosti slnečné svetlo. Čím ho bolo menej, tým boli pomalšie a neúčinnejšie. Na Zemi, pod vrstvou prachu a vodnej pary z nárazu, bolo slnečného svetla veľmi málo. Bolo nutné trochu prečistiť atmosféru. Posádka lode sa rozdelila na dva tábory. Jeden to chcel spraviť z orbity, druhý zo zemského povrchu. Žiadny z týchto spôsobov nemal významnú šancu, ale zhruba načrtával, komu sa dole chce a komu nie.
Mne, Madovi a Vauxovi nebol tento jednorázový výlet proti srsti a tak sme sa ešte s ďalšími štyrmi odhodlancami ocitli v pristávacom člne, ktorý sme predtým až po okraj naplnili zásobami, liekmi, náradím a vecami potrebnými na prežitie. Po dlhom váhaní sa k nám nakoniec pridal aj Ryas. Lúčenie bolo krátke. Každý vedel, že sa vidíme naposledy a práve preto to nechcel nikto zbytočne predlžovať. S materskou loďou sa pristáť nedalo a čln sa bez paliva do vesmíru nedostane. Chceli sme ostať aspoň v rádiovom kontakte.
Posledné podania rúk, posledné potľapkania a posledné pohľady. Hermetický poklop sa uzavrel. Odštartovali sme.
–
Pristáli sme v strede oblasti a bolo to horšie ako som čakal. Sivá vyprahnutá krajina s vrstvou námrazy. Nikde žiadna zeleň, len kusy skál a kde tu lišajník. Zosadli sme síce na pravé poludnie, ale mne to pripadalo, akoby slnko zašlo za obzor pred pol hodinou.
„Rozdelíme sa,” povedal Mado.
„Prví štyria prehľadajú tamtú planinu,” ukázal na nejasný obrys na horizonte, „a my tieto údolia,” napriahol ruku a opísal oblúk.
„Nech už nájde ktokoľvek čokoľvek, stretneme sa pri člne o,” pozrel rýchlo na hodinky, „osem hodín.”
Obzrel som sa za odchádzajúcou štvoricou. Jeden starší biochemik, dvaja technici a fyzik. V duchu som im poprial veľa šťastia a vykročil za Madom.
„Kto ťa pasoval za veliteľa?” spýtal som sa podráždene, keď som ho dohnal. Vaux s Ryasom boli ďaleko vpredu.
„Niekto sa musí ujať vedenia, keď sa všetci tvárite, že s tým nechcete mať nič spoločné.” „Myslím, že takéto veci by sa mali odhlasovať.”
„Na hlasovanie bude ešte kopec času…”
Vzdal som to. Mal pravdu. Velenie ma dvakrát nelákalo a na druhej strane Mada ako veliteľa som bol ochotný akceptovať o štipku viac, ako napríklad Vauxa.
–
Neviem, aké svetielka to palubný počítač videl z obežnej dráhy, ale po žiadnych ohňoch, nie to ešte ľuďoch, ktorí ich mali udržiavať, nebolo nikde ani pamiatky. Aby sa nám podarilo efektívne prehľadať väčšinu údolí, museli sme sa rozdeliť. Každý si vytýčil vektor, po ktorom postupoval a potom sa mal vrátiť.
Moja trasa viedla cez roklinu zasypanú obrovskými balvanmi, cez ktoré sa takmer nedalo preliezť. Občas sa ukázal mach alebo lišajník, ale po kultivovanej pôde ani náznak. Dosiahol som okraj údolia a práve sa oblúkom vracal, keď sa ozvali výkriky. Prichádzali z paralelného kaňonu. Rozbehol som sa tam. Mado s Vauxom našli preživších. V amatérsky pozošívaných kožiach vyzerali neuveriteľne zúbožene a vychudnuto. Na nezakrytých častiach tela bolo vidno vredy, ekzémy a zle zahojené rany. Žili v malom jaskynnom komplexe, ktorým pretekala tenká podzemná riečka. V podzemí si pestovali aj niekoľko odolnejších druhov zeleniny a ovocia.
Pred vstupom do jaskynného komplexu sa mračil hlúčik mužov. Väčšina bola len kosť a koža. Poraziť ich nebolo žiadne hrdinstvo.
„Čo sa stalo?” opýtal som sa nechápavo.
„Nesúhlasili s naším nárokom na niektoré z tu prítomných dám,” usmial sa Vaux a hodil okom po vychudnutej blondíne, ktorej nedávne plné tvary sa dali ešte stále tušiť.
„Sú to ich ženy!”
„Už nie sú,” rozriešil to jednoducho Mado. „Nedošlo ti, prečo tu nevidíš žiadne malé deti? Myslíš, že sa nejaké skrývajú v jaskyni? Žiadne neprežili a okrem našich tu ani žiadne neprežijú!”
Mal pravdu. Najmladšie bolo asi trinásťročné dievča.
„To nám dáva právo rozhodovať za nich?”
„Budú si musieť zvyknúť.” Tušil som, že to adresoval aj mne.
Nesúhlasil som z týmto vývinom situácie, ale vedel som, že moje protesty by boli márne. Bol som v menšine. Mado s Vauxom si už rozdelili korisť a nemienili sa jej za žiadnu cenu vzdať.
Ženy boli iba tri, dve mladšie a staršia, aspoň podľa môjho odhadu, aj keď prežité hrôzy ich črty viditeľne poznamenali. Mado si vybral jednu z mladších a Vaux tú staršiu. Povedal som si, že sa už nebudem ničomu čudovať.
Dorazil aj Ryas. Bol zamĺknutý, ale aktuálnu situáciu pochopil okamžite. Vrhol krátky túžobný pohľad na zostávajúcu ženu.
„Ak ju chceš, máš voľné pole,” roztiahol som ležérne ruky.
„Nebude ti to vadiť?” spýtal sa neveriaco Ryas.
„Za takýchto okolností a podmienok ani nie.”
„Pre teba tu potom ale nikto neostáva,” oznámil mi s falošnou ľútosťou Mado.
„Možno áno, možno nie,” povedal som tajomne a nenápadne pozrel na dlhovlasé dievča, schovávajúce sa za krík.
Vaux premýšľal nad mojou poznámkou, ale Madovi to došlo. Na jeho tvári sa vystriedal celý súbor pocitov, ale prv, než stihol niečo povedať, som zahlásil:
„Je to na nej. Keď dospeje, môže sa slobodne rozhodnúť. Pre mňa, alebo hocikoho iného.”
„No počkať…” začal Vaux, ale spražil som ho pohľadom a rýchlo pokračoval:
„Vy už svoje partnerky máte, takže ak sa jej ktokoľvek z vás troch dotkne, zomrie buď on, alebo ja.”
To ich zarazilo. Vedel som, že so vzťahmi to nie je také jednoduché, no iné riešenie mi v tejto chvíli nenapadlo. Pozreli na seba a po krátkom zaváhaní prijali pravidlá. Aspoň sa tak tvárili.
–
Vytvorili sme vcelku vyvážené spoločenstvo, ktoré sa postupne rozrastalo. Pridala sa k nám aj druhá štvorica, ktorej sa taktiež podarilo nájsť ďalších preživších. Tam však nové formovanie vzťahov prebiehalo menej búrlivo. Riešili to dohodami. Pridali sa aj ďalší domorodci a pribúdali aj deti. Samozrejme, biologickými otcami boli Mado, Vaux alebo Ryas, ale o výchovu sa starali už menej.
Ja som sa, prevažne z osobných dôvodov, odsťahoval bokom a dlhý čas žil sám v malej hlinenej chatrči pod vápencovým prievisom. Staral som sa o záhradu a z času načas pomáhal komunite. Jednak zo solidarity, ale hlavne preto, že v nej žila so svojou matkou Jela, dievča, nad ktoré som vystrel ochranné krídla v deň nášho príletu a s úzkosťou čakal na jej dospelosť. Dávno som sa zmieril s tým, že jej veľmi neimponujem a moju ochranu využíva iba na to, aby nemusela mať tak zavčasu deti.
Vaux aj Mado občas zafrflali niečo o tom, že by som sa mal snažiť o prežitie ľudstva a nie nadarmo mrhať vzácnym genetickým materiálom a nanostrojmi. Frflať mohli koľko chceli. Netuším, koľko času uplynulo od nášho pristátia, keď na vysušené dvere niekto ticho zaklopal.
„Ďalej, pre každého je predsa vždy otvorené,” zakričal som na príchodzieho.
Dvere sa nenápadne poodchýlili a dnu vkĺzla Jela. Ako dospievala, chodila ku mne čoraz zriedkavejšie. Už dávno nebola to malé dievčatko, ktoré zvedavo vykukovalo spoza krovia, keď sme sa prvýkrát objavili.
Jednu ruku skrývala za chrbtom. Pozerali sme na seba a ja som bol zvedavý, kto začne.
„Viem, že si na mňa nerobíš nárok a som ti za to nesmierne vďačná, ale ostatní to vnímajú trochu inak.”
„Je to pre nás problém?”
„Pre teba možno nie, ty žiješ tu. Ale ja žijem tam,” ukázala štíhlou rukou.
„Nechápem kam mieriš,” povedal som bezradne.
„Hovorím o tom každodennom tlaku vyčítavých pohľadov, prečo ešte nemám deti, keď iné ženy ich majú aj pol tucta…”
Nevedel som, čo na to odpovedať. Ticho pokračovala:
„…a trochu sa bojím aj toho, že umriem skôr, ako nejaké vôbec budem mať. Mňa nechránia nanostroje. Nemôžem čakať do nekonečna.”
„Máš pravdu.” Teraz to príde, pomyslel som si. Definitívne zbohom. No aspoň som ju uchránil pred Madom, Vauxom a Ryasom.
Pozrela mi do očí a pomaly, s vážnou tvárou, povedala:
„Za chrbtom mám malú myšku. Musíš uhádnuť, či je mŕtva, alebo živá.”
„Ak neuhádnem, už sem viac neprídeš?”
„Čo myslíš?”
Na dne jej pohľadu sa mihol záblesk zlomyseľnosti. Už to začínala byť celkom prefíkaná potvora. Tušil som, že má vzadu živú myš a jej životný stav prispôsobí mojej odpovedi tak, aby vždy vyhrala. Myška nemusí zomierať kvôli zhasnutým nádejam. Zvesil som unavene hlavu a povedal:
„Je mŕtva.”
Jela sa triumfálne rozžiarila, vystrčila ruku a tvorila dlaň, po ktorej sa veselo prechádzala sivá myš.
„Neuhádol si.”
„Áno. Prehral som,” vzdychol som smutne. „Bolo to v tvojich rukách.”
„Nie neprehral. Len neuhádol.”
Pozrel som na ňu, ale v jej myslení som sa už dávno nevyznal. Bola dospelá.
„Stále je to v mojich rukách,” uškrnula sa a vybehla z dverí. Myslel som, že navždy.
Večer si však doniesla všetky veci a myslím, že na našu prvú spoločnú noc nezabudne ani jeden z nás do konca života. Na mojom súkromnom nebi sa konečne rozsvietilo malé slnko…
–
So skutočným slnkom to bolo horšie. Cez hrubú vrstvu prachu v stratosfére preniklo len minimum svetla a tak nanostroje, ktoré nás mali regenerovať, prechádzali postupne do útlmu. Rany sa mi liečili čoraz pomalšie a v tele ma každú chvíľu pobolievalo. Domorodci boli na tom horšie. Zomierali na najrôznejšie neduhy, proti ktorým sme nemali lieky. Atmosféra bola plná rozmanitých jedov, ktoré nenápadne ničili naše telá. Oslabené nanostroje odbúravali škodliviny z tela čoraz pomalšie a rozdiel medzi nami a preživšími sa začal zotierať.
Potrebovali sme slnko a jedného dňa sa naskytla reálna šanca. Lovci objavili starý protiatómový kryt. Jeho súčasťou bolo aj silo s balistickou raketou, ktorá mala síce odmontovanú bojovú hlavicu, ale za to mala plné nádrže paliva. Vznikol názorový rozkol. Jedna skupina chcela palivo prečerpať do pristávacieho člna, aby sa mohol v prípade núdze použiť ako záchrana, ale podozrieval som ich, že sa chcú hlavne dostať späť k materskej lodi na obežnej dráhe. Do člna by sa aj tak všetci nezmestili.
Druhá skupina chcela raketu využiť na prečistenie atmosféry nad našou oblasťou. Zamýšľali vyrobiť selektívnu chemickú látku, ktorá by po explózii hlavice v oblakoch zreagovala s prachom a spadla s ním dolu.
Keď nesúlad dosiahol vrchol, hlasovalo sa. Nerozhodný výsledok mohol zvrátiť môj hlas.
Pár dní predtým sa narodil môj syn. Mal v sebe nanostroje, ktoré ho ale pre nedostatok svetla už takmer nechránili.
Hlasoval som za prečistenie atmosféry.
Chemici sa pustili do práce.
–
Prenasledovali sme s Ryasom vychudnutého potkana, keď som na konci esovitého údolia uvidel malé svetielko. Pozrel som cez ďalekohľad a srdce sa mi rozbúchalo. Bol to svetlý kameň, od ktorého sa odrážali slnečné lúče. Vysoko nad nami sa v oblakoch vytvorila malá trhlina. Chcel som na ňu upozorniť Ryasa, ale musel si ju všimnúť tiež, lebo zmenil smer a o potkana sa viac nestaral. Slnko pre nás znamenalo život. V doslovnom zmysle. Odhadoval som, že nanostroje, aj keď boli obmedzene inteligentné, sa dávno prepli do vyčkávacieho režimu a s našimi telami to začalo ísť dolu vodou.
Jela zomrela tesne po pôrode. Dostala nejakú infekciu a ja som ju už nedokázal zachrániť. Na jej hrobe som presedel celé dni. Aj keď sa nezrútil úplne celý svet, mal som ešte syna, bolelo to. Zanedbával som ho rovnako, ako seba, až kým ma Ryas nezačal brávať na lov. Tam som mohol aspoň na chvíľu uvolniť svoju myseľ. Energetické zbrane sa dávno vybili, strelivo sa minulo a tak sme lovili silnými lukmi, vyrobenými z materiálu člna.
Tešil som sa, ako elegantne skolím potkana, ale ten bol teraz druhoradý. Musel som sa dostať k tým životodárnym lúčom. Ryas využil náskok, ktorý získal pri nadháňaní a dostal sa k nim prvý. Pozrel som na trhlinu. Zmenšovala sa a oblaky navyše leteli odo mňa preč. Bežal som ako som vládal.
Ryas sa zrazu zatackal a jeho telo sa zachvelo. Bol som už takmer pri ňom. Pozrel na mňa a jeho tvár odzrkadľovala čistú hrôzu. Zarazene som sa zastavil. Koža na odkrytých častiach tela mu začala bublať a vybuchovať. Jeho krik sa mi začal zarezávať do uší. Ryasov zrak sa zakalil. Podlomili sa mu kolená. Nevedel som, čo sa deje, netušil som, čo to znamená. Začal som opatrne cúvať od osvetlenej plochy. Niečo nebolo v poriadku.
Ryas začal strašidelne ryčať. Keď som už bol v bezpečnej vzdialenosti a bolo jasné, že slnečné lúče sa mi vyhnú, vytiahol som z tulca šíp, natiahol tetivu a strelil ho Ryasovi rovno do srdca. Chrčanie utíchlo, ale jeho telo sa vlnilo a mykalo stále. Nanostroje. Niečo sa s nimi muselo stať.
Trhlina v oblakoch sa medzičasom úplne zavrela. Sadol som si do prachu a mozog spustil na plné obrátky. Napadalo mi jediné vysvetlenie. Nanostroje sa museli časom prispôsobiť novým podmienkam a chýbajúcu svetelnú energiu začali asi nahrádzať chemickou, priamo z krvi. Podcenili sme ich adaptačné schopnosti. Možno si kompletne prebudovali energetický prevodník a výsledkom je, že teraz neznášajú ostré slnečné svetlo. Ako naschvál, práve dnes sa mala vypustiť raketa, aby prečistila časť atmosféry. Môj syn sa na to veľmi tešil. Rozbehol som sa do tábora.
Keď som sa prehupol cez poslednú terénnu vlnu, uvidel som od horizontu stúpať jasný svetelný bod. Neskoro. Raketa odštartovala.
Hnal som po planine a pľúca som mal v jednom ohni. Nechcel som prísť o poslednú pamiatku na Jelu.
Práve keď som uvidel prvé políčka v okolí tábora, vybuchla v oblakoch hlavica a prachová pokrývka sa začala trhať. S úzkosťou som sledoval hranicu tieňa. Z tábora vybehla malá postavička. Môj syn. S rozžiarenou tvárou niečo kričal a ukazoval hore. Hranica tieňa sa ku nemu rýchlo blížila. Vedel som, že k nemu nedobehnem včas. V bruchu ma začalo neznesiteľne pichať, zaplietli sa mi nohy a spadol som. Keď som sa pozbieral, na môjho syna už svietilo slnko. Prekvapený výraz na jeho tvári vystriedal vystrašený.
Siahol som do tulca a nahmatal jediný šíp. Ostatné som musel niekde postrácať. Trasúcou rukou som ho priložil k tetive a napol luk. Mal som jediný pokus. Telo môjho syna zaplavili gejzíry krvi. Začal vrieskať. Bol som príliš ďaleko a tak som strieľal oblúkom. Namieril som na jeho útlu hruď, zavrel oči a povolil prsty. Práve vtedy sa potkol a začal padať. Môj šíp ho zasiahol v páde do hrdla. Bol okamžite mŕtvy.
Hranica tieňa sa blížila.
Postŕhal som si jednotlivé časti odevu a ľahol do prehnitej trávy.
Čakal som na Slnko, aby som sa mu mohol pozrieť do očí a opýtať sa ho, prečo to moje súkromné zhaslo…
S poviedkou Pod mrakmi sa jej autor Tono Stiffel v roku 2002 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Pod mrakmi si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 2002, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Tono Stiffel bol úspešný aj v ďalších súťažiach. Publikoval svoje poviedky v časopisoch a antológiách a v roku 2002 bol spoluautorom zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest (recenzia). Niekoľko rokov vydával fanzin OPPO scifiens. Dlhé roky bol redaktorom časopisu Fantázia, kde publikoval články zamerané na nové technológie, recenzie a iné. Na stránkach Fantázie OnLine pôsobil ako redaktor rubriky o vede a technike a bol autorom seriálu Budúcnosť vesmírnych letov a mnohých ďalších článkov. Čitatelia sa s Tonom Stiffelom na týchto stránkach mohli stretnúť v súťaži Ohnivé pero s poviedkami Voľné pády a Neistota budúcnosti a nesúťažne aj s jeho poviedkou Tak blízko hviezd a tak ďaleko k tebe.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.