 |
Pekný deň zobudeným i spiacim, dočkavcom i nedočkavcom, pokojným i nervóznym, starým i mladým, ženám, mužom i deťom, sústredeným i ľahostajným…! Pekný deň všetkým, čo z akýchkoľvek dôvodov klikli na rubriku Ohnivé pero!
Do tretice vám ponúkam mikropoviedku hosťujúceho autora. Za dnešný úlovok sa musím potľapkať po ramene. Ruku na srdce: kedy ste naposledy čítali niečo od Tona Stiffela? Teší ma, že práve interakcia so mnou ho popchla sejvnúť si trochu času v nabitom pracovnom i osobnom rozvrhu, usadiť sa za vonkajšie rozhranie počítača a zaplniť pár kilobajtov textového súboru novým tvorivým počinom. Dúfajme, že nie naposledy.
Ako naznačuje už moja terminológia, Tono je špecialistom na tvrdšiu sci-fi (a všetko zatiaľ nasvedčuje, že na Slovensku beží v tejto dráhe osamotene). Aj z nasledovnej poviedky vanie chlad nano- a kryotechnológií. Aj keď… ale nepredbiehajme.
Ste dobre oblečení? Potom vám nič nebráni, aby ste sa prestali zaoberať úvodníkom a teleportovali sa priamo in medias res.
Mišo Jedinák
Neistota budúcnosti
Anton Stiffel
Matias Forber sa dostal k peniazom ako slepé kura k zrnu.V práci ho zdržal šéf na neplánovanej porade a aj keď potom vyštartoval ako nadopovaný Carl Lewis, vlak metra mu ušiel doslova spred nosa. Na stanici práve zavreli posledný bufet, a tak si z dlhej chvíle kúpil od premrznutého bezdomovca žreb nejakej bezvýznamnej lotérie.
O výhre sa dozvedel znova vďaka náhode. Žreb, na ktorý medzitým úplne zabudol, mu vypadol z nohavíc vo chvíli, keď ich chcel strčiť do práčky vo verejnej práčovni, kde v 24 hodín bežiacom archaickom televízore práve ukazovali výhernú sériu.
Najprv netušil, čo urobí s peniazmi, no potom na radu kolegov investoval podstatnú časť výhernej sumy na burze a kúpil akcie prvej spoločnosti, ktorej názov mu bol aspoň trochu sympatický. Vzdialene mu pripomínal prezývku obľúbenej hračky z detstva.
Z malej a anonymnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti nanotechnológií sa však zakrátko stal gigant, kontrolujúci takmer 90% trhu s nanotechnológiami.
Matias si však kapitál, ktorý mu zrazu spadol do lona, nestihol začať užívať. Jeho lekár mu pri jednej z bežných prehliadok diagnostikoval ojedinelý typ rakoviny. Nešetril preto peniazmi a vyskúšal všetky klasické aj alternatívne druhy liečby. Nič nepomáhalo.
Choroba pomaly víťazila. Ostávali mu dni, prinajlepšom týždne života, ale on ešte nechcel zomrieť. Nechcel sa stať nesmrteľným nejakým svojim činom, chcel sa stať nesmrteľným tak, že jednoducho neumrie. Nechcel ďalej žiť v srdciach svojich priateľov, chcel ďalej žiť vo svojom luxusnom byte.
Zo strachu pred smrťou sa rozhodol pre zúfalý čin, ktorý v konečnom dôsledku predstavoval len pochybnú nádej. Spojil sa s Alcorom, najdrahšou kryonickou spoločnosťou na trhu, zaplatil nehorázne vysoký členský príspevok a bol zaradený na zoznam čakateľov na zmrazenie.
Aktuálne platné zákony nedovoľovali zmraziť telo skôr, ako po klinickej smrti, inak by bolo zmrazenie považované za vraždu.
V posledných momentoch života ešte založil správcovský fond, ktorý mal za úlohu financovať uskladnenie a starostlivosť o jeho zmrazené telo.
Jeho posledné úvahy na vlnách opiátov, pred upadnutím do nevratnej predsmrtnej kómy, sa týkali sveta budúcnosti. Obával si, či ho budú vedieť oživiť a či budú vedieť vyliečiť jeho zákernú chorobu.
Kryonici jeho doby mrazili bez mihnutia oka celé telá s tým, že v budúcnosti sa prípadne poškodenia už nejako opravia. Preto pre istotu vytvárali rezonančným oskenovaním aj trojrozmerný obraz tela, aby ho ľudia budúcnosti vedeli v prípade komplikácii pri oživovaní zrekonštruovať. Bol to však skôr výsmech ich nemohúcnosti a namyslenosti.
Kryonika vznikla na základoch poznatkov kryogeniky a kryobiológie. Už sa vedelo, že voda pri tuhnutí zväčšuje objem a tým ničí bunečnú štruktúru. Keďže ľudský organizmus jej obsahuje zhruba 60%, musela sa krv nahradiť niečím bezpečnejším: kryoprotektivom. V bunkách sa ním znížil bod tuhnutia a tkanivo sa vitrifikovalo. Vznikol amorfný ľad, ktorý neničil bunky.
Neživé, ale ani nie celkom mŕtve Matiasovo telo vložili kryonici z Alcoru do kryotubusu – veľkého, hermeticky uzavretého chrómového valca, naplneného tekutým dusíkom s teplotou okolo –196 °C a čas začal pomaly plynúť…
@ @ @
…prebral sa na zvuk naliehavo šepkajúceho hlasu:
„Matias Forber! Zobuď sa, prosím!“
„Kde som? Kto si?
„Som riadiaci systém tvojho kryotubusu (RSKT) a núdzovo som ťa rozmrazil.“
„Prečo ťa počujem, ale nič iné nevnímam?“
„Komunikujem s tebou cez elektródy zavedené do mozgu. Posielam ti iba zvukové podnety.“
„Prečo si ma zobudil?“
„Obsah dusíka v kryotubuse klesol pod kritickú hodnotu.“
To neveštilo nič dobré. Do tubusu stačilo doliať mililiter tekutého dusíka raz za 10 000 rokov. Niečo v jeho vnútri sa zachvelo.
„Aký je rok?“
„Nerozumiem otázke.“
„Kedy si naposledy videl ľudí?“ opýtal sa zúfalý Matias.
„Nikdy,“ reagoval RSKT. „Do tubusu ma namontovali roboty, ktoré predtým vyrobili iné roboty.“
„Existuje kontakt s vonkajším svetom?“
„Nie. Kryokrypta je úplne izolovaná niekoľko kilometrov pod povrchom.“
Matias si spomenul na chorobu.
„Čo rakovina?“
„Stále ju máš. Aby si definitívne nezomrel, musím ju odstrániť a opraviť poškodenia vzniknuté pri rozmrazovaní. Je tu však problém. Pôvodne som bol vytvorený iba pre jednoduché oživenie. Aby som ťa zachránil a dokázal skoordinovať miliardy servisných nanobotov v tvojom tele navyše, musím zvýšiť operačný výkon svojho systému na desaťnásobok.“
„V čom je háčik?“
„Aby som sa po zvýšení výkonu nepoškodil, potrebujem chladenie. Najideálnejší by bol dusík z tvojho tubusu.“
„Tak ho použi.“
„Je tu riziko, že dusík dôjde skôr, ako stihnú nanoboty urobiť aspoň základné opravy.“
„Je aj iná možnosť?“
„Žiadna s menším rizikom.“
„Riskni to,“ rozhodol zdrvený Matias.
RSKT v rámci svojich možností zrekonštruoval pradávne telo.
Keď Matias vyšiel z tubusu, uvidel obrovskú halu plnú ďalších chrómových valcov. Ako sa mu vracali zmysly, zacítil neznesiteľný zápach pokazeného mäsa vychádzajúci z iných tubusov. Na kryokryptu tu bolo nezvyčajne teplo.
Na trasúcich nohách sa najprv výťahom a potom po rebríku vyšplhal nekonečnou šachtou až k masívnemu poklopu navrchu.
Bol úplne žeravý a pri jeho otváraní si skoro spálil ruky. Bolo mu to jedno. V šachte panovala neznesiteľná horúčava.
Začínal mať nepríjemný pocit, že sa na neho zabudlo.
Otvoril poklop.
Tri štvrtiny oblohy zaberal gigantický oranžový slnečný kotúč a roztavená krajina k nemu vystierala ohnivú náruč…