 |
Mŕtvy som mal byť vlastne už včera.
Osudným sa mi mal stať drink, ktorý som si plánoval dať po náročnom dni v mojom obľúbenom bare „U štyroch pašerákov“ na stanici Kyliney. Odkedy som podráždil podsvetie Staničného systému sliedičskými aktivitami v ich súkromných databázach, stal som sa pre nich nepohodlný. Dúfal som, že to skončí pri pár vyhrážkach a po čase na mňa zabudnú. Mýlil som sa.
Podsvetie nezabúdalo.
Podplatili barmana, ktorý mi do koktailu primiešal prekvapenie navyše.
Zachránila ma iba náhoda. V okamihu, keď som unavene uchopil orosený pohár a chcel ho do seba prevrátiť, zapípal komlink. Nevšímal som si ho, no nakoniec som ho predsa len so zvráteným pocitom sebatrýznenia vytiahol. Z vlhkých prstov sa mi však vyšmykol a padol pod barový pult.
Zaklial som, položil pohár a zohol som sa hľadať prístroj.
Medzitým môj koktail vycucol vedľa sediaci opilec a v kŕčoch padol pod stoličku. Tam sa naše pohľady stretli. Jeho zmučený – môj prekvapený. S otázkou v očiach po pár zášklboch dodýchal.
Išli na istotu.
Došlo mi, že ak sa chcem v zdraví dožiť staroby, je najvyšší čas zmiznúť. Nielen z baru a nielen zo stanice. Podsvetie malo chápadlá všade.
Stratiť sa zo Staničného systému sa dalo iba jediným spôsobom. Nechať sa naverbovať na niektorý z nákladných tankerov, pendlujúcich medzi Systémom a nerastnými ložiskami v susedných hviezdnych sústavách.
Suroviny sa v tomto cípe kolonizačnej vetvy vyčerpali krátko po jej založení. Federálne vedenie bolo nútené hľadať inde. Okolité sústavy sa však so zvyšujúcimi nárokmi taktiež rýchlo vyčerpávali. Tankery lietali čoraz ďalej. V súčasnosti sa najbližšie náleziská nachádzali dva svetelné roky ďaleko. Navyše, stále tam nebola dostavaná HP brána, takže tanker musel tam aj späť po svojich.
Vznikal tu ale problém s relativitou.
Zatiaľ čo na palube tankera vďaka hibernácii a relativistickým efektom zostarla posádka zhruba o dva roky, v Staničnom systéme ubehlo štyridsaťšesť. Do posádok sa preto hlásili najmä tí, ktorí nemali už koho stratiť. Ďalší unikali pred bolesťou, smútkom alebo traumou z minulosti. Nemalú skupinu tvorili aj takí, ktorí utekali pred dlhmi, spravodlivosťou alebo podsvetím. Tak ako ja.
A tak som sa ocitol v nákladnom doku pred prestupnou komorou transportéra, ktorý dopĺňal tankeru zakotvenému na vysokej orbite malej kamennej planéty palivo a zásoby.
Možno to bolo životné fiasko, ale vo svojich tridsiatich rokoch som tu nezanechával nikoho dôležitého. Rodičia ma po narodení odložili do výchovného centra a zriekli sa všetkých práv na mňa. Tých pár plytkých vzťahov, ktoré som si tu vytvoril, nestálo za ľútosť. Hlavne som však dúfal, že keď sa vrátim, väčšina z tých, ktorí mi teraz idú po krku, bude už dávno po smrti alebo budem pre nich mŕtvy aspoň ja.
Mal som približnú predstavu, čo ma čaká.
Z pohľadu palubného času päť rokov letu v hibernácii, potom prebudenie a polročná drina pri nakládke. Neskôr znova hibernácia a sedem rokov letu späť. Ešteže suroviny nás čakali už vyťažené. Starala sa o to tamojšia kolónia, ktorej osadenstvo sa obmieňalo v oveľa dlhších cykloch. Nikto im nezávidel.
Hovorilo sa, že počas dlhých letov a pri nakládke sa udeje všeličo. Vrátilo sa vždy menej, ako odišlo. Ani samotná hibernácia nebola úplne stabilná a nikto nedával záruky, že sa na konci cesty podarí prebudiť všetkých bez následkov. Netušil som, koľko je na tom pravdy, no na výber som nemal. Musel som to risknúť.
Vkročil som do prestupnej komory.
Kapitán ma podľa očakávania privítal s otvorenou náručou. Členov tankerových posádok nebolo nikdy dosť.
Skontroloval môj ID čip a zosnímané dáta poslal niekomu komlinkom. Povinné overenie. Oceňoval som, že mal svoje nezávislé zdroje. Informáciám na sieti VR sa veriť nedalo.
S výsledkom bol spokojný, pretože zakrátko mi podstrčil tablet so zmluvou. Podrobne som ju čítať nemusel. Jej základnú verziu som si preštudoval na sieti VR a finančné podmienky ma nezaujímali. Potreboval som iba zdúchnuť. Hodil som okom na kolónku zaradenia: Pomocná obsluha nakládky. Najväčšia drina, najpodradnejší post, aký sa dal získať. Ako inak, lepšie boli už dávno vychytané.
Trochu váhavo som k spodnej časti pritlačil ukazovák a spečatil tak svoj osud.
Popri všetkej tej smole sa na mňa konečne začalo lepiť šťastie. Tanker štartoval necelých šestnásť hodín po mojom vstupe na palubu. Šanca, že podsvetie zistí, čo zamýšľam, a niekoho za mnou vyšle, bola minimálna. Kapitána som si preklepol. S podsvetím nespolupracoval a jeho bezúhonnosť sa javila v medziach tolerancie. Snáď som sa nemýlil a snáď to stačilo. Zahladil som všetky stopy, smerujúce k môjmu nalodeniu, ale človek nikdy nevie.
Tanker musel štartovať z veľmi vysokej orbity, pretože jeho niekoľkokilometrový trup by sa na nižšej neudržal. Hlavné motory využívajúce princíp premeny prahového vlnenia na nosné žiarenie dokázali prázdny tanker urýchliť skoro na tretinu rýchlosti svetla, plný iba na pätinu. Nebolo to veľa, ale stačilo to. Zásobovacia koncepcia počítala s rýchlym dobudovaním HP brány pri nálezisku a s dohnaním časovej straty.
Viacero tankerov preto viezlo súčiastky pre bránu. Jednému z nich ale na konci cesty zlyhali motory a nedokázal pri nálezisku zabrzdiť. Stratil sa v hlbokom vesmíre aj s väčšinou dôležitých dielcov. Otvorenie brány sa zase oddialilo. Iný zase do niečoho narazil a jeho trosky leteli k nálezisku doteraz. Netušil som, či nejaké diely nesie aj ten môj, ale dúfal som, že ho nepostihne žiadna podobná pohroma.
Počas letu, zatiaľ čo celá posádka vrátane kapitána bude hibernovaná, sa o pilotáž mala starať primárna UI. Spáčov zase opatrovali UI v jednotlivých sarkofágoch. Všetky UI medzi sebou komunikovali a v prípade núdze spolupracovali na riešení problémov.
Hlavné motory sa zapínali až pri stotine rýchlosti svetla, dovtedy sme zrýchľovali na antihmotových. Tie mali síce obrovský výkon a dokázali oproti hlavným vyvinúť trikrát väčšie zrýchlenie, enormne rýchlo avšak spotrebovávali palivo a ich chod bol nestabilný. Kontrolovaná anihilácia mohla kedykoľvek preskočiť do nekontrolovateľnej a tanker by v ďalšej sekunde prestal jestvovať.
Musel sa voliť rozumný kompromis.
Odovzdane som ležal v naklonenom sarkofágu a sledoval pobehujúcich hibernačných technikov. Nezávidel som im. Uspať vyše štyristo ľudí dalo zabrať.
Práve keď zaznel signál upozorňujúci na zavretie krytov upútal ma sarkofág šikmo naproti. Na môj údiv v ňom ležalo dievča. Príliš mladé na to, aby bolo súčasťou posádky. Vekový limit bol dvadsaťpäť, no ona nemala ani dvadsať. Nebola to moja starosť, ale videlo sa mi, že niekto taký mladý na toto bezútešné miesto skrátka nepatril.
V jej súmernej, jemne exotickej tvári som si všimol ustarostený výraz. Odkašlal som si, aby som upútal pozornosť. Nebolo na škodu mať po prebudení v posádke ďalšieho známeho, navyše sympatického. Dala sa nachytať a pozrela sa mojím smerom.
„Dosť odvážny krok,“ začal som opatrne. „Na tvoj vek.“
Nedôverčivo si ma premerala. „Možno. Keď nemáš na výber…“
„Hm… Taká mladá a nemať na výber?“
„Chceš povedať, že ty si tu z iného dôvodu?“
„Bod pre teba,“ uškrnul som sa.
„Keď nejde o život, nejde asi o nič,“ vrátila úškľabok.
„Čo môže donútiť utiecť niekoho ako ty?“
„Niekoho ako ja?“
„No…,“ zaváhal som, „niekoho takého mladého a… pôvabného…“
Uvoľnene sa zasmiala.
Nech som sa tomu akokoľvek bránil, ten úsmev a okamih si ma začali podmaňovať. Srdce sa mi aj napriek predhibernačným utišovákom rozbúšilo.
„Flirtuješ so mnou?“ opýtala sa stále s úsmevom.
Nasucho som preglgol. „Nie… ja… pýtal som sa vážne.“
„Rodičia… dlhý príbeh. Zložité,“ uzavrela. S podrobnosťami sa neobťažovala.
„Ja som svojich nepoznal.“
„Tiež žiadna výhra,“ povedala smutne a opýtala sa: „A chcel by si?“
„Neviem… nepremýšľal som o tom. Snáď. Raz.“
„Tak si nemal letieť. Keď sa vrátiš, budú už asi po smrti.“
Na to som nemal odpoveď. Skutočne som nad tým ešte nepremýšľal.
Do hustnúcej atmosféry zaznel opäť signál. Kryty sa mali zavrieť o tridsať sekúnd. Prehodil som rýchlo tému. „Mám z tej hibernácie trochu obavy,“ priznal som úprimne.
Pozrela na mňa s novým záujmom. „Kto by nemal? Prebudíš sa a polovicu mozgu máš preč. Je z teba päťročné dieťa, o ktoré sa treba starať.“
„Ty vieš povzbudiť.“
„Alebo sa neprebudíš vôbec.“
„To ma malo upokojiť?“
„Nemalo,“ uškrnula sa znovu, „ale, ty si o tom začal…“
„Dobre, vzdávam sa. Môžeme to skúsiť odznova? Volám sa Haek.“
Rozozvučala sa siréna a kryty sarkofágov sa pohli. Nastražil som uši, aby som zachytil jej meno.
„Ja som Vis…“ zakričala, ale slová usekol zaklápajúci sa kryt.
Hibernačný proces sa mal začať o pár sekúnd a ja som bol na seba nahnevaný, že som sa nedozvedel jej meno.
Keď loď dorazí na miesto, členovia posádky sa majú prebúdzať v poradí, ktoré určuje ich pracovné zaradenie. Pracovné posty potrebné na začiatku, sa prebúdzajú prvé, posty nutné v neskorších fázach nakládky ako posledné. Šetrili sa tým zásoby a aspoň spočiatku nebol v obytných priestoroch taký nával ako na konci nakládky. Vtedy už ľudia o seba zakopávali.
Bohužiaľ, môj post patril k tým najposlednejším. Bolo celkom možné, že ma zobudia v polovici nakládky. Za ten čas mohla neznáma, o ktorej som vedel iba polovicu mena, už pár mesiacov behať po palubách tankera. A tak ako ja, ani ostaní nebudú určite voči jej šarmu slepí.
Mám proste smolu.
Cítil som, ako mi začínajú tuhnúť prsty a potom celé končatiny. Myšlienky sa spomaľovali. Vedomie sa prepadávalo do mrazivej temnoty. Hovorilo sa, že v hibernácii človek nemáva sny, ale veľmi som tomu neveril. Čoraz nenútenejšie som sa zaoberal úvahou, ako sa mohol niekto ako ona, ocitnúť tu. Jeden z posledných zábleskov, na ktorý som sa dokázal sústrediť, bol, že to vrtkavé šťastie ma zase opúšťa…
A potom…
…obrazy v hĺbkach podvedomia začali byť rozmazané a neuchopiteľné. Nemali presnú podobu ani konkrétne tvary. Podobali sa nejasným, neutrálnym pocitom krúžiacim na hranici preskúmateľnosti.
Netrápilo ma to. Vedomie utopené v sladkej nevedomosti netúžilo po zmene.
Ale tá prišla.
Prejavila sa najprv tým, že niektoré pocity začali dostávať nepríjemne konkrétnu podobu. Jeden sa postupne pretavil do všadeprítomnej a všetko stravujúcej bolesti. Iný sa zmenil na neurčitý strach.
Pradeno reality som začal vnímať od toho najkrehkejšieho vlákna. Aj keď som bol zmätený, zachytil som sa ho ako topiaci slamky a už nepustil. Možno trochu aj preto, že viedlo von z tých bezstarostných ale prázdnych a jednotvárnych hĺbok. Viedlo za hlasom…
„…počuješ? Haek! Prebuď sa!“
Pomaly som začal otvárať oči. Bol som dezorientovaný. Úporne som sa snažil rozpamätať, kde som a čo sa so mnou stalo. V šere som zbadal gestikulujúcu postavu. Spomienky sa začali pomaly vynárať.
Tanker… Podsvetie… Hibernácia… Nakládka…
Museli sme už byť v sústave náleziska. Prekvapilo ma prítmie v hibernačnej sekcii. Odkiaľsi sa prikradla znepokojivá myšlienka, že niečo nie je v poriadku. Vedel som o posthibernačnom syndróme, keď prebudený človek dostáva iracionálny strach prakticky z čohokoľvek. Snažil som sa zachovať chladnú hlavu.
Zaostril som na postavu. Bola to nejaká žena v kombinéze hibernačného technika. V šere som nerozoznával jej črty, ale všimol som si, že je celá zašpinená. Pokúsil som sa vystúpiť zo sarkofágu, ale nepoužívané svaly zradili. Tiaž vlastného tela ma vtiahla späť.
Znepokojivé myšlienky sa vrátili. Ak sme parkovali v sústave ložiska, mal by tu byť bezváhový stav. Tiaž pôsobila iba počas letu, pri zrýchľovaní a spomaľovaní. Bolo to čudné.
Žena mi podala ruku. Vďačne som ju uchopil a s jej pomocou konečne vyliezol zo studenej kobky.
„Ahoj, Haek,“ povedala.
Spoznal som ju. Posthibernačná slabosť mi dovolila od údivu nanajvýš zdvihnúť obrvy. Dievčina z protiľahlého sarkofágu.
Vyzerala aspoň o päť rokov staršia, ako som si ju pamätal. Mala na sebe dotrhanú kombinézu, od hlavy po päty bola od krvi a chvela sa. Od zimy asi nie.
„Čo sa stalo?“ opýtal som sa zdesený.
Namiesto odpovede ma objala.
Väčší šok som po prebudení zažiť nemohol. Nemotorne som ju tiež oblapil. Ruky ešte celkom neposlúchali, ale zreteľne som cítil jej triašku.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Visna.“ Váhavo ma pustila.
„Tak čo sa deje?“ opýtal som sa.
„Nevedela som, čo robiť… koho prebudiť… nikoho nepoznám… iba teba… Použila som núdzové oživenie…“
„Visna,“ skočil som je do reči. „Pomaly. Poporiadku.“
Vzdychla, akoby zo seba striasala hŕbu nepríjemných spomienok. „Prebudili ma dvaja muži. Povedali, že sú hibernační technici a robia havarijnú opravu môjho sarkofágu. Zaviedli ma do obytnej sekcie. Nikde som nevidela žiadnych ďalších členov posádky. Nemali so sebou žiadne vybavenie ani nástroje, ktoré technici vždy nosia. Viedli medzi sebou dvojzmyselné rozhovory a mali na kombinézach chabo vyčistené krvavé škvrny. Nezdalo sa mi to a tak som im utiekla.“ Vzlykla. „Skrývala som sa v skladoch na druhom konci tankera. Zúrili. Hľadali ma, ale presúvala som sa po celej lodi, takže stratili stopu. Chceli ma vyhladovať, ale našla som nejaké vysušené zvyšky. Žila som z toho mesiac.“ Ďalší vzlyk. „Najťažšie bolo zohnať vodu. Hľadala som skondenzované zostatky, kde sa dalo. V previsoch potrubí, drážkach, priehlbinách klimatizačného systému. Občas som ich opatrne sledovala. Zistila som, čo skutočne robili…“ Do očí sa jej tisli slzy. „Prebúdzali vytipované ženy z posádky a potom s nimi robili… hrozné veci. Nechci odo mňa vedieť aké…“ rozplakala sa.
„Nechcem,“ povedal som priškrteným hlasom.
Začal som sa chvieť aj ja. Jemne som ju uchopil a keď sa mi ju podarilo utíšiť, pokračovala: „Tie, ktoré to náhodou prežili, zabili. Všetky potom vrátili späť do sarkofágov a narafičili tak, aby to vyzeralo ako nehoda v dôsledku zlyhania hibernačnej UI. Elegantná likvidácia dôkazov. Po pristátí otvoria pokazený sarkofág a nájdu vysušenú mŕtvolu. Nebude na nej nič poznať. Nehody sa predsa stávajú, bohužiaľ. Úbožiačky vyhodia do vesmíru. Možno dokonca nebudú ani nikomu chýbať. Nikto sa nič nedozvie. Niekto mal skrátka smolu. Vesmír je neúprosný…“
Pomedzi vzlyky som jej ledva rozumel.
„Chcela som niekoho prebudiť, ale hibernačnú sekciu stále strážili. Nemohla som sa tam dostať. Tak som odmontovala jednu trubku a keď spali… zabila som ich… jedného po druhom…“ Príval sĺz sa už nedal zastaviť.
Podlomili sa mi kolená. Netušil som, či z posthibernačnej slabosti alebo z vypočutých hrôz. Obaja sme sa zosunuli na podlahu. Plakala a ja som ju držal v náručí. Dlho.
Nechcela tých dvoch už nikdy vidieť, len mi vysvetlila, kde ležia telá. Namáhavo som ich vliekol naprieč niekoľkými sekciami k ich sarkofágom. Či to boli skutoční hibernační technici alebo iba šikovní devianti, som zistiť nedokázal. Disponovali však prístupovými kódmi a v programovaní hibernačných UI sa vyznali.
Systém mali premyslený dokonale. Nechali sa zobudiť rok pred príletom k sústave náleziska a užívali si. Zistil som, že kompletne odstavili komunikačný systém vo vnútri tankera, takže oslepili primárnu UI. Nedarilo sa mi s ňou nijako spojiť. Dúfal som, že inak je v poriadku a obozretne pilotuje tanker k cieľu. Dalo sa to zistiť jedine z mostíka, ku ktorému mal prístup iba kapitán a ko-piloti.
Zvrhlíci prebúdzali iba ženy, ktoré by v posádke neskôr veľmi nechýbali alebo ktorých pracovné zaradenie sa dalo ľahko nahradiť. Našiel som aj niekoľko sarkofágov s mŕtvymi mužmi. Vyzeralo to, že ich zabili v rámci kamufláže, aby upravili pomer zlyhaných hibernácií. Kryty ich sarkofágov neboli vôbec otvorené. Jednoducho ich vypli. Či ich vyberali náhodne, alebo podľa nejakých kritérií, som odhadnúť nedokázal. Zamrazilo ma, keď som si uvedomil, že medzi vypnutými som pokojne mohol byť aj ja.
Ručne som zaklapol kryty. Nepoznal som prístupové kódy k ich hibernačným UI, lebo každý člen posádky poznal iba k tej svojej. Nemohol som im preto naštartovať hibernačný proces a ani som to nemal v pláne. Chcel som, aby na konci letu vyzerali rovnako, ako ich obete. Vysušené na nepoznanie. Postaralo sa o to dokonale sterilné prostredie sarkofágov.
„Dobre. A čo ďalej?“ opýtal som sa Visny.
Konečne sme dočistili podlahu a zahladili stopy. Nechceli sme, aby prípadné podozrenie padlo na nás. Tých hibernačných hrobov bolo priveľa a primárna UI mala oči a uši odstavené. Nemali sme žiadne alibi. Navyše stále otrasená Visna nechcela prebúdzať nikoho ďalšieho. Federálna ochrana by sa v tom mohla neskôr vŕtať, a to by pre nás nemuselo dopadnúť dobre. Nateraz som to pustil z hlavy.
„Do konca letu ostáva, podľa môjho odhadu, ešte asi rok,“ povedal som rozpačito. Vydedukoval som to z parametrov, ktoré zobrazovali hibernačné UI. Tie začnú kapitána a prvých členov posádky prebúdzať mesiac pred príletom k sústave náleziska. Mykol som plecom a dodal: „Mali by sme sa vrátiť do hibernácie.“
„Ak chceš…“ povedala neurčito.
Nechápavo som na ňu pozrel.
Na krátku chvíľu akoby zaváhala. „No… možno by sme sa do tej hibernácie tak skoro vracať nemuseli,“ povedala s nečitateľným výrazom v tvári.
Zháčil som sa. „Čo budeme robiť? Máme k dispozícii iba krízové prídely a obmedzený prístup do pár sekcií. Energia je na minime a všetko ostatné je pod zámkom. Ja prístupové kódy nemám. Ty áno?“
Pomaly sa ku mne otočila. Na perách jej pohrával ľahký úsmev. „Nie nemám. Ale máme predsa jeden druhého. A to by mohlo stačiť… na začiatok.“
Začalo mi to dochádzať.
Dlho som mal pocit, že to nemôže byť pravda, že je to len nereálny hibernačný sen, z ktorého sa prebudím. Visna bola milá a inteligentná, veselá aj citlivá. Tešila sa z maličkostí a vychutnávala si každý deň. Bola všetkým, čím môže byť žena pre muža.
Chvíľu trvalo, kým sa zotavila z tráum, ktoré jej spôsobili tí dvaja pomätenci. Času sme ale mali nadostač. Žili sme z krízových prídelov, ktoré slúžili pre núdzové prebudenia počas letu. Neboli veľmi výživné ani ktovie ako chutné, ale bolo ich dosť.
Viedli sme dlhé rozhovory o živote a ceste pred nami. Cez priezory sme pozorovali vesmír a premýšľali o jeho nekonečnosti. Skúmali zákutia tankera, do ktorých sme mali prístup, a hrali všetky hry, na ktoré sme si spomenuli. Smiali sa na ošúchaných vtipoch. Spomínali na svoje minulosti a fantazírovali o budúcnosti.
Spoznávali sme sa.
A jedného dňa zrazu nenápadne vzbĺkla vášeň. O jej intenzite sme sa presvedčili po pár mesiacoch.
Až raz Visna za mnou prišla so zamysleným výrazom. „Už sa nemôžem vrátiť do hibernácie.“
Pozrel som na ňu s nemou otázkou.
„Som tehotná.“
Zaplavilo ma viacero pocitov, ale radosť zvíťazila. Privinul som si ju k sebe a vystískal. Ale mala pravdu, tehotným ženám sa hibernácia neodporúčala. Hrozilo narušenie vývinu plodu.
„Nemala by byť v strave antikoncepcia?“ nešlo mi to do hlavy.
„Predpokladám, že v normálnej je. Do krízových prídelov ju asi niekto zabudol dať,“ usmiala sa, ale hneď zvážnela:
„K nálezisku doletíme za pol roka. Krízové prídely teraz pre mňa nie sú postačujúce.“
„Kvalitnejšie sú pod zámkom. Skúšal som sa k nim dostať. Nedokážem to.“
„Navyše, keď budeme o rok štartovať späť, dieťa bude pre hibernáciu stále príliš malé.“
„Tak ostaneme chvíľu hore. Požiadame kapitána o zásobu potravín a pár prístupových kódov. Hibernujeme sa, až keď odrastie.“
„Milujem ťa,“ povedala upokojená a pobozkala ma.
O mesiac bola mŕtva.
Práve hľadala v prednej časti lode, v administratívnej časti, pár vecí na zútulnenie našej kóje, keď tanker do niečoho narazil. Nebolo to príliš veľké na to, aby ho to zničilo, ale dostatočné na to, aby to prerazilo predný štít.
Preletelo to naprieč loďou a v niekoľkých sekciách urobilo diery veľké ako ľudská hlava. Dekompresné senzory okamžite zareagovali a uzavreli všetky oddelenia havarijnými vrátami. Visna sa bohužiaľ nachádzala práve v tam, kde boli diery do otvoreného kozmu.
Bežal som okamžite po skafandre a rozbíjal zámky jednotlivých vrát. Kým som sa k nej dostal, vzduch z jej sekcie bol dávno preč.
Zrútil som sa k jej útlemu skrútenému telu a chcel si strhnúť helmu.
Na podlahe som zbadal krvavý nápis: ĎAKUJEM ZA VŠETKO. ŽI, PROSÍM, ĎALEJ. MILUJEM Ť…
To posledné nedopísané písmeno vo mne konečne otvorilo hrádze a príval sĺz zmáčal sklo helmy. Svet sa rozmazal.
Nevedel som, ako dlho som tam len tak ležal a objímal jej stuhnuté telo, ale časom v skafandri došiel kyslík a začal som sa dusiť. Vymenil som zásobník a preniesol jej telo do hibernačnej sekcie. Vstup do vzduchoprázdnej časti som zapečatil a veľkými písmenami naň napísal: POZOR! VÁKUUM! Uložil som ju do jej sarkofágu. Najdlhšie mi trvalo zavrieť kryt. Bolo to ako zavierať veko na rakve. Navždy.
Pomocou prístupového kódu, ktorý mi predtým povedala, som naštartoval hibernačný proces. Aktivovala sa hibernačná UI, preskúmala parametre mŕtveho tela a zvolila najoptimálnejší režim. Aj keď už nežila, nechcel som, aby jej telo vyschlo ako tie ostatné, ale aby ostalo uchované v tomto stave aspoň pre rodičov, od ktorých utiekla.
Nikde som nenašiel žiadne záznamové zariadenie, všetko bolo pod zámkom. Na veko jej sarkofágu som preto nezmazateľným značkovačom podrobne opísal všetko, čo sa stalo: zvrhlíkov, ich zverstvá, súpis obetí, moje zoznámenie s Visnou, prebudenie a náš krátky ale nádherný spoločný život. Nechcel som, aby sa to všetko len tak stratilo v nánosoch času.
A potom už toho veľa neostávalo.
Chvíľu som sa ešte túlal chodbami tankera a vyhľadával miesta, kde sme boli spolu šťastní. Zažili sme viac lásky, než väčšina ľudí za celý život. Mal som pocit, že som vyhral jackpot v lotérii života a vzápätí oň prišiel.
Nechcel som nedodržať posledné Visnino prianie a zomrieť, ale taktiež som nemal chuť bez nej ďalej žiť. Málo vecí sa vyrovná pocitu, keď ležíte vedľa milovanej osoby a nechce sa vám zaspať len preto, aby ste neprestali počuť jej dych. Najhoršie je, keď sa prebudíte a vedľa už nikto neleží…
Musel som nájsť kompromis.
A tak som preskúmal hardvér sarkofágu a objavil možnosť, ako ho poškodiť tak, že ma síce zhibernuje, ale už nebude možné ma prebudiť. Nebudem mŕtvy, ale ani živý. Budem trochu iná alternatíva Schrödingerovej mačky. Čo so mnou urobia potom, ma veľmi nezaujímalo. V konečnom dôsledku, veľa možností som im ani nenechával. Buď vypnú hibernáciu a zomriem, alebo ma nechajú v sarkofágu ktovie do kedy.
Zaklapol som za sebou kryt. Zakrátko prišlo známe tuhnutie prstov a potom zvyšku tela. Divoké myšlienky sa začali spomaľovať. Vedomie konečne pohlcovala bezbolestná ničota. Napadlo mi, že to vrtkavé šťastie ma tentoraz už opustilo nadobro…
A potom…
…som zrazu veľmi pomaly otvoril oči a všade dookola bola nedefinovateľná prázdnota bez hĺbky, tvaru a farieb. Priestor bol prežiarený prízračným svetlom, ktoré akoby prichádzalo zo všetkých smerov naraz. Vznášal som sa uprostred žiariacej ničoty a necítil svoje telo ani iné vonkajšie vnemy. Cítil som však ďalšiu prítomnosť.
„Je tu niekto?“ opýtal som sa neisto.
„Sme tu my,“ zašepotali zovšadiaľ nedefinovateľné hlasy. „Vždy sme tu boli.“
Bolo to zvláštne, ale strach som nemal. „Kto ste?“
„Máme rôzne mená.“
„Ako vás mám volať?“
„Tvorcovia.“
„Tvorcovia?“
„Vytvorili sme to tu.“
„Kde som?“
„Tu a teraz. Na ostatnom nezáleží.“
„Som mŕtvy?“
„Nechcel si byť mŕtvy, ani živý,“ šepotali hlasy.
„Nie nechcel,“ potvrdil som zarazený.
„Šťastie ťa opustilo.“
„Visna je mŕtva…“
„Nemôžeš byť už šťastný,“ pokračoval šepot.
„Nie… nie tak veľmi…“
Šepotavé hlasy vybledli. Napínal som neexistujúce uši, ale slová som prestal rozoznávať. Nahnevane som zakričal: „Čo o tom môžete vedieť?“
Nezrozumiteľný šepot neustále silnel a keď bola jeho intenzita na nevydržanie, všetko zrazu desivo stíchlo a jediný hlas zašepkal: „O láske viem všetko, ale si jej hodný, keď sa kvôli nej vzdávaš života?“
Otázka ostala visieť v priestore. Ticho začínalo byť ťaživé.
Hanbil som sa za svoje obnažené vnútro. Hanbil som sa za slabosť. Vedel som, že pred tým hlasom sa nedá nič utajiť. Chcel som niečo odpovedať, ale okolitý priestor sa začal meniť. Dostával konečne hĺbku, tvar a farby. Nevedel som odhadnúť, ako dlho ten proces trval, ale bola to svojím spôsobom úľava. Desivé intermezzo sa stávalo minulosťou.
Zrazu som stál v jednoduchej miestnosti s holými zeleným stenami. Na strope svietilo tlmené žlté svetlo a jedinou vecou v miestnosti boli dvere.
Tentoraz som začínal mať strach. Nerozumel som, čo sa deje. Chcel som siahnuť po kľučke, ale dvere sa náhle otvorili a do miestnosti vošla Visna.
„Ahoj Haek,“ povedala opatrne.
Pozeral som na ňu ako na prízrak.
Niečo v mojom vnútri sa vzoprelo. Toto nemohla byť skutočnosť. Bolo to až príliš šialené. Začal som sa báť, že som sa zacyklil v nejakej nočnej more uprostred nekonečného hibernačného sna. Slová mi viazli v hrdle.
„Visna… to nie je možné… zomrela si…“
„Odpusť ten šok,“ pozrela na mňa ustarane.
„Ja… nechápem… Kde sme?“
„V Staničnom systéme.“
„Toto je Staničný systém?“ ukázal som nedôverčivo na miestnosť.
„Nie, toto je virtuálna realita. Jednoduchá simulácia vo VR sieti nemocničnej stanice. Holá miestnosť v príjemných farbách, aby pacienti, prebúdzajúci sa z dlhej hibernácie, neboli zbytočne stresovaní.“
„Pacienti? Z dlhej hibernácie? Hibernoval som sa predsa pred chvíľou!“
Bol som zmätený. Bojovalo vo mne množstvo protichodných pocitov. Chcel som ju objať, ale aj žiadať vysvetlenia. „Je toto vôbec skutočnosť?“
„Aj keby nebola, nezistíš to,“ povedala. „Ale áno, je.“
„Ako to, že si tu, keď si zomrela? Si UI projekcia?“ opýtal som sa v zlej predtuche.
„Som ozajstná,“ odvetila váhavo a dodala, „ale nie som tá, s ktorou si prežil tú osudovú lásku a ktorá zomrela na tankeri. Som jej klon.“
Prekvapením mi poklesla sánka.
„Keď kapitán poslal zo sústavy náleziska správu a moji rodičia sa dozvedeli, že ich dcéra je mŕtva, vytiahli z kryobanky jej DNA štep a dali si vytvoriť klon. Narodila som sa pred dvadsiatimi troma rokmi.“
Zmĺkla, nad niečím sa zamyslela, no po chvíli pokračovala:
„Od momentu, keď si zavrel kryt svojho hibernačného sarkofágu, uplynulo tu v Staničnom systéme dvadsaťsedem rokov. Keď tanker doletel k nálezisku a posádka sa prebudila, našla tvoj príbeh napísaný na Visninom sarkofágu. Ešte v sústave ložiska prebehlo vyšetrovanie, ktoré potvrdilo pravdivosť tvojho záznamu. Prijali sa opatrenia, aby sa to neopakovalo.“
Pozrela na mňa skoro s úctou a pokračovala:
„Tvoj príbeh sa stal legendárny. Rozprávalo sa o ňom v celom Staničnom systéme.“
Bol som stále príliš šokovaný, aby som na to niečo povedal.
„Kapitán tankera sa rozhodol tvoj sarkofág nevypínať, ale dopraviť späť do Staničného systému. Za tie roky tu vývoj pokročil, tak sme sa ťa pokúsili oživiť. Nastali však komplikácie. Pokročilými nanotechnológiami sme ťa museli skladať prakticky odznova. Miliardy nanobotov rekonštruujú tvoj mozog neurón po neuróne už vyše roka, ale až teraz sme ťa boli schopní prebudiť. Bohužiaľ, len do virtuálnej reality. S telom je to horšie. Jeho obnova bude trvať o dosť dlhšie…“ nedokončila. „Nebudem ti klamať, vyhliadky sú biedne.“
Obchádzali ma mrákoty. Nejakým zázrakom sa tu zjaví Visnin klon a ja sa nemôžem prebudiť do vlastného tela. Nočná mora začínala. Vo virtuálnej hlave mi s desivou naliehavosťou rezonovala šepotavá otázka: „Si jej hodný, keď sa kvôli nej vzdávaš života?“
Situácia balansovala medzi neuveriteľným a absurdným.
„Prečo si tu?“ opýtal som sa znenazdajky. „Do tvojho života nijako nepatrím…“
Pozrela na mňa nečitateľným pohľadom.
Virtuálne srdce mi na okamih prestalo biť. Uvedomil som, že ak nechcem skončiť v nejakej psychoanalytickej simulácii, nemá zmysel robiť medzi touto a predchádzajúcou Visnou rozdiel.
„Nebolo to pre mňa jednoduché…“ zadívala sa do neurčita. „Ako klon prvej Visny som bola s tým príbehom z tankera celý život konfrontovaná. Občas mi to pripadalo, že nemám na výber, iba na teba čakať. Mala som však svoj život, svoje záujmy a svoju cestu. Ty si bol pre mňa len cudzí človek ďaleko vo vesmíre…“
„To nie je odpoveď na moju otázku.“
Na perách jej začal pohrávať známy úškrn. „Nepopieram, že som bola aj trochu zvedavá, s kým moja sestra prežila ten úžasný príbeh.“
„Dobre. A čo teraz?“ opýtal som sa rezignovane s absolútnym pocitom déjà vu.
„Môžeme sa stretávať v simuláciách na sieti VR. Ak budeš chcieť…“
Pozrel som na ňu, či to myslí vážne. Myslela.
„Nechcem ťa zbytočne trápiť.“
„S tým si už začala.“
„Je tu ale podmienka. Nikdy sa nebudeš pýtať na môj život tam von, mimo virtuálnej reality.“
„Ale…“
„Nikdy znamená nikdy,“ prerušila ma.
„A keď zrenovujú moje telo?“
„Vtedy už na tom nebude záležať.“
„Nechápem…“
„Pozri, mal si byť mŕtvy, ale dostal si ešte šancu. Nemusela som sem prísť a ty by si sa nikdy nedozvedel, že existujem.“
Pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý som spoznával. Rovnako sa na mňa pozerala prvá Visna na tankeri.
Druhá Visna ticho dodala: „Ale neskromne dúfam, že aj ja zažijem to, čo moja sestra. Nemám však jej spomienky. Pamätaj na to. Musíš na mňa pomaly…“
Cítil som, ako sa moje virtuálne hrdlo stiahlo.
Opatrne som ju chytil za ruku. Neodtiahla ju.