 |
Temnotou sa rozľahol prestrašený výkrik plný bolesti.
Mesiac žiaril na bledú stužku chodníka vinúceho sa pomedzi košaté koruny stromov. Po ňom skackal tieň muža, ktorý si pritláčal ľavú ruku k bruchu. Na ľavej dlani cítil, ako mu mazľavé teplo preteká pomedzi prsty. Nápor bolesti potlačil adrenalín na pokraj vedomia, vpred ho hnal enormný strach. Hlasnými vzdychmi naberal do pľúc vzduch, jeho nohy šuchotali na štrkom vysypanom chodníku.
Nemal odvahu obzrieť sa za seba. Uprene hľadel pred seba dúfajúc, že sa mu podarí dostať do bezpečia. Ostré dychčanie a dupot za ním mu prezrádzal, že páchnuca beštia má v úmysle pokračovať v tom, čo načala.
Muž mal v hlave stále ten istý obraz horiaceho páru očí a veľkej chlpatej hlavy, ktorá sa nečakane vynorili z tmy parku. Beštia sa naň vrhla. Intuitívne stihol zodvihnúť ruky, aby si chránil hlavu. Ostré tesáky páchnucej tlamy sa zaryli do mäsa predlaktia. Bezbranná obeť nemala takmer šancu, ale tréningom vybrúsené inštinkty ho donútili vytrhnúť sa.
Tak bežal nevediac kam. Jeho sluch ma prezrádzal, že prenasledovateľ sa nezadržateľne blíži. Snažil sa každú chvíľu prudko meniť smer, aby nebol ľahkou korisťou.
Dostal sa na ulicu letmo osvetlenú pouličnými lampami. Cesta bola pustá, čierne domy nejavili známky života. Nerozmýšľal, len utekal preč. Stále sa neobzrel za seba a ani nemusel. Prenasledovateľa bytostne cítil na svojom chrbte.
O mužove pravé rameno sa zakvačila neznáma sila. Ostré pazúry sa prerezali až k mäsu, jemná ľudská koža mu nebola žiadnou prekážkou. Utekajúci zhrozene zjajkol, vytrhol sa útočníkovi a zrýchlil. Z rukáva košele ostali len franforce pijúce čerstvú krv, ktorá ešte viac vábila hladného dravca na hostinu.
Zahol za roh, spoza ktorého začul pripitý rehot. Na konci ulice sa kolísala skupinka troch ľudí utopených v cigaretovom opare. Bez váhania si to namieril k nim.
Spočiatku ho trojica neevidovala, hoc fučal ako pokazený traktor a jeho topánky hlasno narážali na asfalt. No len čo sa priblížil na vzdialenosť desiatich metrov, ustrnuli. Keď bol od nich na päť metrov, začul ich zdesený krik. Pri dvoch metroch začali náhlivo odskakovať z cesty.
Utvoreným koridorom prebehol ako čert, neobzerajúc sa okolo seba. Do jeho uší sa dostalo niekoľko šťavnatých nadávok. Pomoci sa nedočkal, prenasledujúce fučanie sa ho držalo ako zlé svedomie.
Znova kľučkoval a zrakom hľadal úkryt. Hlboká noc vládla uliciam, ktoré sa pýšili tichom a prázdnom, kým sa v nich nezjavil muž s chlpatým prízrakom. Napriek vyšportovaným svalom ho premáhala únava. Musel sa rýchlo niekam ukryť, inak podľahne.
Slabé žlté svetlo a jemný šum ho naviedol k letnej záhrade. Niekoľko stolov sa ešte černelo poslednými hosťami, ktorí sa družne bavili v skupinkách.
„Ak nie tu, tak už nikde,“ prebleslo mysľou zúfalému mužovi, ktorému dochádzali sily.
Bez varovania preskočil drevené zábradlie. Roztrasenými nohami dopadol na podlahu zbitú z dosák. Nebyť blízkej stoličky, o ktorú sa stihol zachytiť, strepal by sa na zem ako vypílený strom.
„Ľudia, pomôžte mi!“ dostal zo seba v kŕči.
V tom zúfalom výkriku ho oceľová čeľusť zovrela na pravom ramene, niečo povyše lakťa. Zrútil sa pod stôl. Beštia ním kmásala ako pes topánkou. Udierala ním o okolité stoličky, ktoré pod jeho váhou padali ako kolky. Bolesť mu rozbrnela každučký nerv v jeho tele, krv z neho striekala do okolia ako zo zvrátenej fontány.
Posledné, čo si stihol uvedomiť, boli výkriky okolia. Niekoľko stoličiek s buchotom skončilo vyvrátených na podlahe, začul aj rinčanie skla a šplechot rozlievajúcich sa nápojov. Ako cez hmlu vedel rozpoznať chaoticky prepletajúce sa nohy pomedzi stoly. Mužské hlasy pripito štekali nadávky a povely, ktorým nedokázal rozumieť.
Cítil príchod konca. Stručne sa rozlúčil so svojím životom a rezignovane zatvoril oči. To bolo všetko. Jeho vedomie ovládla slastná ničota, pozbavená akýchkoľvek pozemských bolestí a trápení.
–
Prebral sa v belosťou prežiarenej izbe. Telom mu pulzovala tupá bolesť, nevyhnutná súčasť jeho aktuálneho bytia. Všade prítomné ticho umocňoval nevtieravý bzukot elektrických prístrojov, na ktoré nedovidel.
Pokúsil sa pohnúť. Jeho svaly sa podvolili príkazom mozgu, no narazili na mocnejšieho nepriateľa. Remene stiahnuté okolo jeho údov a trupu mu nedovolili ani len najmenší pohyb.
Premohol ho des. Podvedomie mu navrávalo, že sa stalo niečo hrozné. Pokúsil sa kričať, no hlasivky mu vypovedali službu. Namiesto toho bezmocne zachrčal. Metal sa zo strany na stranu, pokiaľ mu okovy dovoľovali, no všetko bolo márne.
Nik nereagoval na jeho zúfale pokusy. Všade bolo iba ticho a beloba.
–
„To sú tie fľaky, o ktorých som ti hovoril,“ povedal jeden druhému.
Ukazoval na drevenú podlahu záhradnej reštaurácie, kúpajúcej sa v slnečných lúčoch neskorého leta.
„Tu muselo byť krvi ako na zabíjačke.“
„Veď som ti vravel. Ten blázon sem nabehol celý skrvavený a začal volať o pomoc. Potom sa zahryzol do ruky a začal ňou trhať ako pitbul, až si pretrhol tepnu.“
„Preboha, prečo?“
„V tú noc bol spln. Počul som, že bol vlkolak!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.