Ohnivé pero Q2 2013: Svet tam dnu

„Mysli!“ Bytosť kričala do ťaživej hmly naokolo. „Tak mysli!“ znela, akoby na rozkaz, jediná zúfala myšlienka, no i ju takmer okamžite pohltil hustý ťaživý opar. Bojovala proti narastajúcemu strachu a snažila sa byť tým kým je a kým byť má. Racionálnym partnerom, ktorý prehodnocuje a tvorí riešenia. Veď aj preto teraz stála uprostred mysle a kričala na partnera svojej existencie. Bola pevne odhodlaná nájsť východisko z tejto doslova, hororovej situácie. Jej partner, s ktorým bola vždy a neustále úzko prepojená, bola Duša. Spolu tvorili jeden svet. Duša bola základom. To ona tvorila celý priestor, vypĺňala svojou existenciou každú časť vesmíru, v ktorom Bytosť žila. Duša tvarovala to ako vyzeralo okolie, tvarovala každý detail sveta okolo Bytosti. To ona bola zdrojom myšlienok a pocitov, ktoré Bytosť podľa úrovne svojej momentálnej všímavosti spracúvala. Áno síce neokresané, impulzívne, citové a často tak nespútané a divoké, že pre Bytosť bolo neraz veľmi ťažké, až nemožné úplne ich pochopiť, ale to bola Duša. Nespútaná. Prastará. Živá a živelná. A tam bol v poslednom čase rastúci problém. Akoby stíchla. Nie pokojom a tichým spokojným zurčaním pocitov krásy. Ale odkedy sa začala objavovať tá podivná hmla, akoby prestávala tvoriť, a tým pádom žiť. A tak málo svetla. Bytosti to viac ako chýbalo. A teraz, teraz sa to už vyhrotilo. Tá hmla bola všade. Odoberala farby a miesto, kde sa predtým Duša realizovala a nepriamo komunikovala s Bytosťou, ktorá prepájala tento vnútorný svet s tým vonkajším. To ona prehodnocovala a selektovala podsúvané myšlienky, dávala ich dokopy a vytvárala logický celok použiteľný pre Vonkajší svet. „Tak vstávaj! Neviem či spíš alebo sa skrývaš, ale ukáž sa už konečne! Kde si ty šelma? Ty si ten dravec? Neviem či sa mám z teba smiať alebo mám plakať!“ Bytosť sa nachvíľu zastavila a obzrela sa po šedom lese, v ktorom sa nachádzala. Čakala. Nič. Nič len ťaživé ticho. Bytosť sa divo rozbehla pomedzi stromy. Bežala a s prerývanými vzlykmi kričala :„To ti naozaj nezáleží už ani na mne? Udusím sa v tejto tme a prázdnote. A ty?! Ty skončíš stratená v tej večnej tme a hmle! Tak rob niečo! Bojuj!“ Bytosť zastavila v polke skoku, pretože pár metrov od nej stál vlk s a pozeral priamo na ňu. Bytosť to viac ako zaskočilo. Čakala a dúfala, že sa Duša nejako prejaví a ukáže. Ale nie takto. Len málokedy, vo výnimočných situáciách sa ukázala priamo. Áno ukazovala sa v každej bunke lesa, v spomienkach, zvukoch a vo všemožných prírodných javoch. Ale vlk?! Taká zhmotnená inteligentná časť Duše bola viac ako výnimočná. Bytosť ticho stála. So zadržaným dychom mu pozerala do očí. Dravý výraz vyjadroval presne čo Bytosť chcela. Chcem žiť! Chcem bojovať! Chvíľkový pocit úľavy a úsmev plný vďaky a úcty sa však pomaly vytratil z tváre Bytosti, keď si všimla čo sa dialo okolo. Akoby všetka hmla naokolo zaregistrovala prítomnosť vlka, Duše. Pomaly sa začala kĺzať smerom k nemu. Vyzeralo to, akoby sa parazit ponáhľal k najlepšiemu zdroju svojich živín. Hmla sa pomaly začala obmotávať okolo vlkových nôh. Teda, aspoň chcela. Spočiatku si vlk akoby hmlu vôbec nevšímal. Naďalej mal v očiach odhodlaný výraz a snažil sa Bytosti pohľadom niečo povedať. Hmla sa len potichučky vyparovala a mizla v tesnej blízkosti vlka. Vlk čakal. Stál krásny, vznešený. Každý sval vynikal a v huňatom kožuchu sa mu ticho pohrával vánok. Najvýraznejšou črtou však bola tvár a oči. Bola v nich skrytá celá prastará nádhera Duše. No odhodlaný výraz sa pomaly menil. Vlk odrazu vyzeral menší. Akoby bol viac šteňa než dospelý vlk. Výraz sa menil na prosebný. Niečo od Bytosti chcel. Niečo potreboval. Potreboval niečo pochopiť. Akoby sa chcel niečo naučiť. Bytosť to cítila a videla. Vĺča stále čakalo, až v jednom momente akoby zbadalo časť hmly okolo neho. V tú istú chvíľu hmla prerazila obrany jeho odhodlania a chodidlá mu v nej pomaličky začali miznúť. Vĺča ešte raz divo, ale aj s istou dávkou zdravého rozumu a inteligencie pozrelo Bytosti priamo do očí, zmenilo sa na jesenné listy a vánok ich odvial preč. Bytosť stála a pozerala pred seba. Rozmýšľala nad tým čo práve videla a snažila sa z uplynulých sekúnd, ktoré boli mihnutím oka a večnosťou zároveň, vyťažiť čo najviac. Áno vedela. Už chápala. Ticho poďakovala Partnerovi svojej existencie za to, že sú stále spolu, že sa jej takto prihovoril a pomohol jej aby to pochopila. A hoci teraz už vedela, že to je hlavne na nej, vedela aj, že Duša bude stále s ňou, a bude jej pomáhať. I keď len na chvíľku ukáže smer. Bytosť už chápala jej tichosť. Vedela, že teraz je to hlavne na nej. Ona musí nájsť liek. Liek na hmlu, strach, parazita čo sa usadil vo vnútri, lebo Duša ho v poslednom čase kŕmila tým, že ho nevyhnala hneď na začiatku.

Ale čo bolo, bolo. Teraz bolo úlohou Bytosti nájsť svetlo.

Koniec

1. diel