Ohnivé pero Q2 2019: Selfie na Instagram.

ohnive pero

Z Osvienčimu ostala iba pamiatka, pripomínajúca zverstvá minulého storočia. Ročne ho navštevujú milióny turistov, aby videli miesto, kde trpelo a zomrelo státisíce nevinných ľudí. Na históriu sa nikdy nesmie zabudnúť, aby sa znovu neopakovala. Aby sa znovu nepáchali najväčšie vojnové zločiny v ľudskej histórii…

„Dúfam, že si tam nebudeš robiť selfie, ty koza!“ karhám svoju najlepšiu kamarátku Tinu. „Ideme tam, aby sme pochopili časť našej histórie!“

„Nebuď taká suchárka! Čo sa stalo, stalo sa! Vieš, aké zaujímavé fotky môžeme hodiť na Instagram? Nazbierame veľa lajkov!“ Natešene si modlí ruky.

Znechutene krútim hlavou. Máme dvadsaťjeden rokov a sme najlepšie kamarátky už od základnej školy. Tinu mám veľmi rada, ale niekedy mi vadí jej povrchnosť.

Autobus sa blíži k miestu a z diaľky rozpoznávam staré koľajnice vedúce k červenej tehlovej budove. O chvíľu už vystupujeme pred bránou s obrovským nápisom „ARBEIT MACHT FREI.“ Cítim sa zvláštne, miesto pôsobí depresívne, vo vzduchu visí negatívna energia a myšlienka na všetky zverstvá, ktoré sa tu konali, mi spôsobuje zimomriavky po celom tele.

„Musíme si urobiť fotku pred bránou!“ s nadšením hovorí Tina. „Rýchlo!“ zrúkne a sleduje vzdiaľujúcu sa skupinku turistov, s ktorými sme prišli.

Viem, že bude dobiedzať, kým nedosiahne svoje, a tak beriem iPhone do ruky. Tina našpúli na červeno natreté pery, pozdvihne si vlasy a zaujme atraktívnu pózu modelky.

„Nerobte to!“ varuje nás neznámy muž s krátkymi čiernymi vlasmi. Rýchlo sa k nám približuje s rukou vztýčenou výstražne do vzduchu. „Tu prišlo o život nespočetné množstvo nevinných ľudí! Majte aspoň trochu úcty!“

„Prosím vás, čo vás je do toho! Poznáme sa? Nebudete mi hovoriť, čo mám robiť!“ odvrkne Tina a pokračuje v pózovaní. Duchom je už na Instagrame.

Robím chybu a miesto toho, aby som ju uzemnila, stláčam gombík na fotoaparáte telefónu.

„Vy, mladí, sa nikdy nepoučíte!“ zavrčí muž nahnevane a čierne oči sa mu zužujú do úzkej štrbiny.

Náhle cítim, že sa so mnou krúti svet, všetko okolo je čierne a strácam pojem o čase…

Odkiaľ sa tu zrazu vzalo toľko ľudí? Sú oblečení staromódne. Ženy a muži, Hebreji s ustarostenými tvárami, ma neuvedomele strkajú ku bráne. Sú ich desiatky, ba možno vyše stovky. Prekvapene sa obzerám okolo seba.

„Tina!“ kričím.

Prediera sa ku mne a prestrašene sa ma pýta: „Čo sa deje? Odkiaľ sa tu vzali?“

„Shnell!“ ručia po nás muži v Nacistických uniformách, sprevádzaní psími doprovodmi.

„Snáď sa natáča nejaký film? Nikto nám o tom nepovedal!“ hlas sa mi stráca pod návalom paniky.

Akýsi starček predo mnou od únavy padá na zem. Skôr než mu stihnem pomôcť, prichádza muž v uniforme, prikladá mu zbraň na hlavu a vystrelí. Krv a kúsky mozgu sa rozpsknú dookola, aj mne do tváre a nastáva panika. Zovšadiaľ sa ozýva krik, každý do každého strká a dav sa hýbe rýchlejšie. Ostávam ohromene stáť. Tinina prestrašená tvár je zmáčaná od sĺz. Ľudia do mňa strkajú, no ja mám nohy ako v okovách. Nie, toto nie je film!

Prichádza dozorca a bičom ma udiera po chrbte. „Shnell, Schwein!“

Bolesť mi pretína celé telo, bez rozmýšľania splývam s davom a začínam kráčať tým istým tempom. Sotva vnímam Tinino nariekanie.

Honia nás ako stádo do obrovského areálu. Na čele sedia za drevenými stolmi muži v nacistických uniformách a bielych plášťoch. Dozorcovia čosi ručia v nemeckom jazyku a nastáva hrobové ticho. Sme zosúradení do šiestich dlhočizných horizontálnych radov a my stojíme v druhom. Ľudia pred nami sa začínajú vyzliekať do naha. Jeden muž odmieta. Dozorca vyťahuje bič a začína ho neúprosne bičovať. Žena, pravdepodobne jeho, začína nahlas nariekať a snaží sa ho ochrániť vlastným telom. Dozorca vyťahuje zbraň a nemilosrdne ju strelí do hlavy. Telo sa zvalí bezvládne na zem. Podlamujú sa mi kolená.

Keď už muž leží v kaluži krvi, dozorca ho necháva a odchádza sa postaviť nabok. Nahí ľudia začínajú behať dookola areálu a muži pri stoloch ich triedia buď doprava alebo doľava.

Prichádza rad na nás. Asi sme s Tinou tŕňom v oku, pretože nikto nemá oblečené džínsy s moderným tričkom a teniskami a ozrutná dozorkiňa mieri priamo k nám. Ako vo sne počujem jej neženský bezcitný hlas a bičom ukazuje, aby sme sa vyzliekli. Všetky oči sa upierajú na nás. Váham, ale keď vidím, ako si pripravuje bič, začínam sa horúčkovite vyzliekať. Stojím nahá pred desiatkami ľudí a rukou si snažím zakryť genitálie. Pocit hanby je neopísateľný. Po nás sa vyzliekajú aj ostatní a začíname behať dookola. Na chrbte mám škaredú jazvu po operácii obličky a Tinina štíhlosť je medzi toľkými ženami tiež zvláštna. Vojenský lekár nás odsúdi doľava.

Polovicu ľudí odvádzajú k tehelným budovám dozadu a nás ostatných von z Osvienčimu. Nahí a ponížení kráčame poľnou cestičkou následujúc dozorcov. Kamienky a tŕne sa nám zarývajú do chodidiel, ale strach zo smrti nám nedovolí zastaviť. Na bledých tvárach s čiernymi očami vôkol nás sa zračí strach a neistota.

„Kam ideme?“ pýta sa ma Tina trasľavým hlasom.

Neodpovedám. Nedokážem nájsť logické vysvetlenie. Šok z vrážd vykonaných pred mojimi očami a nepochopiteľný dej ma zbavili zdravého úsudku. Nevnímam okolitú zeleň, ani štebot vtákov, iba bielu murovanú budovu týčiacu sa pred nami. Z učebníc, dokumentárnych filmov a hodín histórie viem na čo slúži… Zrazu chcem utiecť a kričať, že všetko je to iba omyl. Hlava sa mi obracia na všetky strany a pachtím po vysvetlení. No miesto toho ma ťažká rukoväť zbrane udiera do tváre. Padám na zem a dozorca ma bagandžami kope do žalúdka. Zvraciam na mieste, no z posledných síl sa mi darí postaviť na nohy a pokračovať v ceste. Krv z tváre mi tečie na biele prsia.

Pred budovou stoja dvaja hebrejskí väzni v pruhovaných uniformách a upokojujú nás, že sa ideme iba osprchovať. Dozorcovia nás ženú dovnútra ako stádo kráv a zatvárajú za nami ťažké železné dvere. Oklopuje nás hustá tma a ženy a muži začínajú zúfalo búšiť na dvere. Prestrašené výkriky sa mi zarývajú do duše. Stojím pri stene a pevne zvieram Tine ruku.

Čosi padá na zem a syčí. Odporný smrad sa mi dostáva do nosa. Nemôžem dýchať, smrad silnie a mám pocit, že mi reže pľúca. Nechcem sa nadýchnuť, ale nemám na výber. Ľudské zvuky okolo pripomínajú zvuk úľa. Pociťujem bolesť, akoby mi niekto vrážal nôž do hrude. Lapem po vzduchu, ale zakaždým ma to bolí viac a viac. Púšťam Tininu bezvládnu ruku a chúlim sa na podlahe do kĺbka. Kašlem, pľuvem krv a nechtami škriabem po zemi. Miestnosťou sa šíri pach výkalov a smrti. Horím zvnútra, telo mi tuhne a ponáram sa do prázdnej ničoty. Posledná myšlienka patrí mojej rodine.

Ticho… Po smrteľnom smrade ani stopy. Slnko ma šteklí po tvári. Nadychujem sa tak, akoby som chcela vdýchnuť všetok kyslýk sveta. Otváram oči a vidím pred sebou Tinu. Sedí na zemi a vystrašene na mňa pozerá. Sme oblečené ako predtým a po krvi na mojej hrudi nie je ani stopy. Obe si s plačom padneme do náručia. Nič sa nezmenilo. Autobus stojí poblízku a skupinka turistov na nás netrpezlivo čaká.

Pán s čiernymi očami, podobnými, aké som videla v dave, sa nakloní a s tajomným úsmevom sa pýta: „Ešte stále si chcete zapózovať pred Osvienčimom?“ Nečaká na odpoveď a stráca sa kdesi v diaľke.

Som otupená z otrasného zážitku, ale jedno viem iste; miesto blbej fotky na Instagram sme mali radšej priniesť kyticu kvetov a uctiť si nimi pamiatku zosnulých obetí.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

7. októbra
Katarina Styllas