Ohnivé pero Q2 2018: Vesmírni záhradníci - záhrada cisára Nulligulu

ohnive pero

Spolu s parťákom Chuckom sme si to trielili v hyperpriestorovom koridore. Nálada bola dobrá, aj napriek dvom pokutám od Galaktickej polície. Jedna za prekročenie rýchlosti a druhá za hrubé urážanie a nactiutŕhanie verejného činiteľa. Nijako nás to však netrápilo. Veď sme práve išli skasírovať našu prvú zákazku.

Pre cisára Nulligulu sme vybudovali druhé najväčšie visuté záhrady v známom vesmíre. Prvé miesto si udržali zrekonštruované Semiramidine visuté záhrady kdesi na zabudnutej planéte menom Zem.

Bola to teda riadna výzva. Celý povrch toho vševesmírnym Bohom zabudnutého mesiaca, zvaného Nullus X, bol totiž rozľahlá rovina. Navyše Dagobert, robotický sluha cisára, striktne zakázal akékoľvek výkopové práce. Ten plechový poskok nám dýchal na krk počas celej realizácie. Vraj stavebný dozor! Neviete si predstaviť, ako do všetkého strkal ten svoj kovový nos.

Nedalo sa inak, museli sme improvizovať. A v tom sme boli my a naši zamestnanci najlepší. Česť ich pamiatke.


„Sme tu!“ s úsmevom na žltých perách naviedol Chuck loď na obrie parkovisko. Slávnostné odovzdávanie malo začať onedlho. Preto bolo okolie patrične vyzdobené uvítacími nápismi a kadejakými čačkami. No naša mašina bola jediný stroj odparkovaný široko-ďaleko.

„To je divné, Chuck, nejdeme príliš skoro?“

„Skôr sme to len tak-tak stihli.“

„Divné…“ zamrmlal som a vystúpili sme von.

Na horizonte sa týčila mohutná zelená pyramída visutých záhrad. Cisársky palác pri jej siluete takmer zanikal. Pohľad na ňu mi skrivil pery do úsmevu. Uznanlivo sme na seba s Chuckom kývli a pyšne sa pobrali k teleportovacím bránam.


Onedlho sme už stáli pred vstupom do cisárskej siene. Chuck nedočkavo stisol otváracie tlačidlo. Nič sa však nedialo a tak netrpezlivo stláčal ďalej.

Dvere sa v zlomku sekundy otvorili a opäť zavreli. Jediné, čo sme stihli uvidieť, bola ohromná sieň s vysokým stropom. Zívala však prázdnotou, len Dagobert stál na pódiu, otočený chrbtom k nám.

Chuck zovrel všetkých osem dlaní do seba. Týmto živým kladivom jediným úderom rozmlátil tlačidlo. Z miesta, kde bolo predtým, sŕkala iba fontána iskier.

Dvere sa s nevôľou roztvorili. Sála bola zrazu naprataná ľuďmi. Hlava na hlave. A okrem ľudí tam bola aj kadejaká iná vesmírna háveď. V rohu dokonca stála nezávislá chlpatá obryňa z Venuše. Cisár práve prichádzal za zvuku fanfár.

Celá ceremónia bola až nepatrične nudná. Vladár počas svojej reči dokonca dvakrát zaspal. Publikum však žralo každé jeho slovo.

„Celé je to zvláštne!“ zahlásil Chuck a rázne vykročil smerom k pódiu. Nasledoval som ho. Po chvíli sme stáli priamo pod rečníckym pultom.

„Čo na to hovoríte, slečna?“ žmurkol prostredným okom na ryšavku vedľa nás a vystretou dlaňou ju preťal napoly. Samozrejme, nie doslovne, ale jeho ruka ňou prešla akoby bola vzduch.

„Myslel som si! Sú to všetko hologramy!“ uškrnul sa a ukázal tak dva rady zelených zubov, „a pán Dagobert je ich premietač!“

„Paráda!“ zahlásil som sucho. Chuck so zaseknutým úsmevom vyšiel bez pozvania na pódium. Neostávalo mi nič iné, ako sa k nemu pridať.

„Poviem mu to,“ šepol a s manickým výrazom sa zadíval na rečniaceho cisára. Nedalo sa prehliadnuť, že si nás Dagobert nedôverčivo premeriava.

„Buď ticho!“ ohriakol som ho.

„No dobre,“ zahundral a následne takmer vybuchol od smiechu, keď cisár začal ďakovať zástupu svojich poddaných.


O chvíľu neskôr sme už postávali pred cisárskou učtárňou. Dvere sa roztvorili a Dagobert nás vyzval nech vstúpime.

„Tak páni, tu máte odmenu a ďakovný cisársky dekrét.“

„Vďaka…“ vyjachtal Chuck. V neprítomnom pohľade mal zvláštnu iskru. Niekoľko blyštiacich sa tehličiek zlata v dohodnutej sume sa nám jagalo priamo pred očami.

Dogobert sa s nami viac nevybavoval. Prebrali sme, čo bolo naše a náhlivo nás vypoklonkoval von.

Udalosti toho dňa v tej chvíli nabrali nečakaný zvrat. Chucka evidentne postihla zlatá horúčka, a to v tej najrýdzejšej forme. Otočil sa na hrčovitom nožnom výrastku, ktorý u humanoidov voláme päta, a vletel naspäť.

Nedá sa presne opísať náš úžas nad tým, čo sme uvideli, keď rozkopol dvere. V prvom rade to bol zjavne prekvapený Dagobert. V tom druhom, o to podstatnejšom, to bola ohromná miestnosť plná zlata.

Robot sa rýchlo spamätal. Celá miestnosť sa v zlomku sekundy zmenila späť na nudnú malú učtáreň.

„Ale, ale!“ vyjachtal Chuck nepríčetným hlasom, „vy ste ale tajnostkár!“

„Čo chcete?“ znechutene vypol hologram a rezignovane na nás zameral optické senzory.

„Zlato predsa!“ skríkol Chuck so šialeným výrazom a rozbehol sa k najbližšej kôpke tehličiek. Začal ich hladiť a objímať.

„Svoju odmenu ste dostali!“

„Ale chceme viac! Ja chcem viac! Inak…“

„Inak čo?“

„Inak poviem cisárovi o tých hologramoch! Aj o tomto zlate!“ jeho krik sa s ozvenou valil po miestnosti.

„Prečo si myslíte, že o tom nevie?“

„Takže nebude vadiť, ak s ním o tom hodím reč…“ zanechal Chuck obscénnosti s tehličkou a rázne zamieril k dverám.

„Počkajte! Koľko?“ robot nasimuloval hlboký povzdych.


Loď bola naplnená čo to šlo. Ten blázon bol v takom návale šialenstva, že ma prinútil ísť aj na WC, len aby mohol naložiť o pár gramov zlata viac. A dopadol by som určite horšie, ak by ma nepotreboval pri pilotáži.

„Odkiaľ má toľko zlata?“ zamyslene som hľadel na palác v diaľke, zatiaľ čo Chuck vyhadzoval z lode všetko nepotrebné.

„To mi je jedno!“

„Ale vážne. Robot, ktorý pre senilného cisára hrá holografické divadlo a má viac zlata ako v Galaktickej centrálnej banke. Nezdá sa ti to divné?“

„Nie…“ zavrčal a odhodil palubný počítač.

Nakoniec preťažil loď až tak, že sme nemohli vertikálne vzlietnuť. Rolovali sme teda po prašnom povrchu. Párkrát sme sa nemotorne odlepili od zeme, no následne sme tvrdo dopadli. Tlmiče podvozku zatiaľ držali, aj keď ich chcel Chuck pôvodne odmontovať. Po pár nevydarených pokusoch sme konečne vzlietli a začali naberať výšku.

Venoval som posledný pohľad vzďaľujúcemu sa povrchu. Vtedy mi to celé došlo. Ryhy v pôde, ktoré zostali po našich dopadoch, sa leskli zlatou žiarou.

„Tak preto sme nemohli kopať…“ šepol som si pre seba.


„Chceli by sme zlato zmeniť za kredity!“ vyhŕkol Chuck na pani za okienkom Galakticej zmenárne. Nevľúdne si nás premerala. Potom žmurkla pravým párom očí na hodnotu z vážiaceho robota.

„Hmm, to máte celkom dosť. Vylúpili ste banku, či čo?“ so sileným úsmevom naťukala cifru do systému. Výsledná suma bola ohromujúca.

„Kšeftovať sa začne za okamih. Toto máte podľa včerajšieho kurzu. Dnes by to mohlo byť o čosi viac, možno až 35 kreditov za gram.“

Chuck si nedočkavo mädlil ruky a odrátaval stotiny do začiatku obchodovania. Zaznel hlasný gong a pri tisícoch okienkach sa začalo vo veľkom meniť.

„Takže, dnes vám môžem dať 20 kreditov za gram!“

„Koľko? Vraveli ste 35!“

„Oprava! 5 kreditov!“

„Čo?!“

„Pol kreditu za gram!“

Niekedy vtedy Chuck skolaboval. Jeho zadné mozgy upadli do bezvedomia, zatiaľ čo predný ostal bdelý, aby ho udržal pri živote.

„Čo sa deje?“ opatrne som pristúpil bližšie.

„Niekto z mesiaca Nullus X zahltil trhy zlatom a znížil tak jeho hodnotu…“ sucho odvrkla ženská na druhej strane, „to sa občas stáva. Chcete to zmeniť?“


Ledva sme pokryli náklady. Chuck sa mi ospravedlňoval celý mesiac. Popritom sa snažil dostať na Nullus X, aby si to vybavil s Dagobertom. No nový obranný systém cisárstva mu nedovolil priblížiť sa viac ako na tri parseky. Apropo, z Dagoberta sa stal nový cisár a svoje zásoby zlata využil pri vybudovaní prvého Robotického impéria v známom vesmíre. Prichýlil všetkých robotov z celej galaxie a spôsobil tak najväčšiu pracovnú a upratovaciu krízu v dejinách. Ale, to je už iný príbeh.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. decembra
Milan Tichý