 |
Večer je ako stvorený na krásnu prechádzku. Len tak vyjsť von a vyprázdniť si hlavu, možno utriediť vlastné myšlienky, víriace v mysli ako zúrivé tornádo. V dnešnej uponáhľanej dobe to už hádam ľudia ani nerobia.
Ja som bol opačný prípad, von som chodil rád. Škoda, že tu so mnou nemohla byť aj moja manželka a deti. Predstava, ako sa spolu prechádzame po prázdnych večerných uliciach sa mi vždy páčila, ale neboli tu. Vlastne, už dlhší čas nie. Osud mi ich vzal. Jediné, čo mi zostalo boli spomienky a pes. Práve ten sa stal mojim spoločníkom na každovečernej púti.
V túto hodinu bolo všade pusto. V malej dedinke pod úpätím hôr, takpovediac pánubohu za chrbtom, sa ani nič iné čakať nedalo, ale nevadilo mi to. Mal som rád nočnú samotu.
Moja cesta vždy viedla dolu kopcom, hlbšie a hlbšie miestnou aglomeráciu, ak sa ten zhluk malebných domčekov tak dal nazvať. Po ceste ich bolo dosť a vo väčšine sa ešte svietilo. Vždy som tak nechával pracovať svoju fantáziu a predstavoval si čo asi robia ľudia vo vnútri. Niekedy mi v tom pomohla aj kakofónia hlasov, ktorú som počul zvnútra.
Predstavoval som si, ako muž pozerá futbal, žena číta knihu, ako sa deti hrajú v detskej izbe, možno hádky starých manželov, ktorých láska vyprchala ako dlho otvorené šampanské.
Priečelia domov sa mihotali navôkol mňa. Pes ma ťahal dopredu ako bláznivý, ale ja som sa neponáhľal. Načo? Nebolo kam. Doma ma už nikto nečakal so šálkou horúcej čokolády.
Jeseň sa pomaly menila na zimu. Vonku bolo chladno. Videl som, ako sa môj vlhký dych rozplýva vo večernom vzduchu. Naozaj ma neprekvapilo, že som nikoho nestretol. Bol som asi jediný blázon, ktorý bol ešte vonku. Dnes však nie, dnes som niekoho stretol.
Na dedinu padla hustá hmla. Videl som len pár metrov pred seba. Uprostred cesty niekto stál, asi muž podľa celkových obrysov. Pes začal skuvíňať už z diaľky. Takto sa správal keď videl familiárnu postavu, niekoho koho mal rád. Ale zastavovať pri neznámom a zisťovať jeho totožnosť sa mi nechcelo. Iba som chcel prejsť okolo, bez povšimnutia sa to však nedalo.
„Dobrý večer,“ pozdravil príjemným hlasom. Muž päťdesiatnik v zimnom kabáte a čapicou na hlave. V žltom svetle pouličných lámp som zazrel vráskavú tvár, ale nepôsobil dojmom zlého chlapa. Práve naopak. Pôsobil vyrovnane, akoby rozdával pokoj okoloidúcim, nech to znelo akokoľvek smiešne.
Nadýchol som sa chladného vzduchu a hlesol: „Dobrý večer.“
Starý pán sklonil hlavu a pohladkal môjho psa, ktorý ho medzitým poriadne pooblizoval. Neustále pritom vrtel chvostom. Pánko si dal dole čapicu a priložil si ju na hruď. Znovu sa usmial a do mňa akoby vstúpila vlna pokoja. „Ešte nie si tam, kde máš byť. Pokračuj a keď prídeš do cieľa, vyberaj s rozvahou.“ Uklonil sa a zmizol kdesi v hmle.
Nikdy predtým som ho nevidel, ale keďže som do dediny veľa nechodil, tak to nebolo prekvapujúce. Oveľa prekvapujúcejšia bola jeho poznámka. Neviem čo tým myslel, ale pravdupovediac ma to ani nezaujímalo. Práve som nemal náladu premýšľať nad čudáckymi rečami, zrejme opitého človeka. Proste som to hodil za hlavu.
Pes ma ťahal ďalej po ceste. Vyzeral, že ten za svojim cieľom ide. Bol som prekvapený, že ani nezastane a neurobí potrebu. Neprotestoval som, iba nasledoval.
Prešli sme pár zákrut a obišli niekoľko starodávnych chalúp, keď sme v diaľke zbadali siluetu ďalšieho človeka.
Pes brechal už z diaľky. Bol ako odtrhnutý z reťaze. Spomenul som si čo som kedysi čítal o psoch, že dokážu vycítiť zlého človeka. Chcel som dať na jeho radu a vyhnúť sa tej osobe, lenže v dedine kde sú všetky ulice úzke a kľukaté to bolo skrátka nemožné. Jedine, že by som sa hodil do kontajnera a počkal kým dotyčný prejde.
Ten „zlý človek“ bola žena. Na rovnej ulici posiatej svetlom pouličných lámp som dobre videl jej ladné krivky. Čiernovláska bola nádherná, oblečená v priliehavom červenom kabáte a čiernych legínach. Zdalo sa, akoby ulicou tancovala. Dokonca by som odprisahal, že pouličné svetlá sčervenali jedno po druhom, ako sa ladne niesla bližšie a bližšie.
„Poď so mnou čertík,“ povedala mi to tak nežne, akoby som bol jej milenec. Netreba pripomínať, že pes neustále štekal a musel som ho držať nakrátko. Žena, ale nevyzerala, že by si to vôbec všimla.
„Nedaj sa prosiť čertíček a poď.“ Vykresala široký úsmev. Priťahovala ma. Vyzerala presne ako žena mojich chlapčenských snov. Skoro ako moja žena, keď sme sa pred rokmi spoznali. Veľmi sa na ňu podobala.
Nevedel som kam ma volá, ale veľmi som tam chcel ísť. Bol som v jej osídlach. Podľahol by som, keby ma pes nepohryzol do ruky, ktorú som k nej už-už naťahoval.
Prebudilo ma to a potlačilo ten záhadný chtíč. „Nikam s vami nejdem.“
Čiernovláska sa nedala odbiť a bola naďalej dotieravá. „No tak, čertík. Poď. Ukážem ti krajší svet. Nechceš?“ Chcela sa natiahnuť za mojou rukou, ale zháčil som sa.
„Nie. Ja… musím už ísť.“
Žena sa nezarazila ako som čakal a svoj úsmev razom podtrhla chichotavým smiechom s vycerenými zubami. „Robíš veľkú chybu, čertíček.“ Cmukla na mňa. „Aj tak si ťa neskôr nájdem a potom budeš iba môj.“ S gráciou jemnej baletky sa otočila a odtancovala ďalej do tmavej noci.
Veru, nebol to ideálny večer. Stretnúť dvoch čudákov a to sa moja prechádzka ani zďaleka nekončila. Chcel som sa otočiť a vrátiť sa domov, lenže pes mal iný názor a ťahal ma kadeľahšie. Zastal až pri cintoríne. Tam som uvidel krásny pohľad. Taký, aký človek vídava len v tomto ročnom období. Čochvíľa bude prvý november a cintorín už teraz žiaril stovkami malých svetielok.
Pes ma vtiahol dnu a ja som tomu nedokázal nijako zabrániť. Zbesilo ťahal, ale až potom som si uvedomil kam ma vlastne ťahá. Chcel, aby som sa s ňou stretol.
Áno, ďalšia žena, ale tentoraz som vedel presne o koho ide. Bývala vedľa cintorína a vravelo sa o nej, že je médium. Vraj rada vyvoláva duchov a deti si o nej šepkali, že je čarodejnica. Samozrejme, že som tomu neveril, ale keď som ju tu videl ponevierať sa, bol som nútený svoj postoj prehodnotiť.
„Už na teba čakám,“ hlesla.
„Na mňa?“
„Šikovný psíček.“ Stará dáma, ako ju tu v dedine všetci volali, pohladila môjho psa a potom s úsmevom pozrela na mňa. „Už si takmer v cieli. Poď… máme málo času.“
„Kam? Čo? Prečo?“ Otázky zo mňa padali inštinktívne.
„Ukážem ti to.“ Otočila sa a spravila pár krokov k tmavšej časti cintorína.
Našľapoval som opatrne, aby som nezakopol. Stará dáma zastavila pri jednom z tých novších náhrobkov, kde len nedávno niekoho pochovali. Srdce mi búšilo viac a viac. Prečo ma vedie práve sem? Prečo? Ešte stále ma to tak bolelo a nechcel som vidieť ten hrob.
Starena zdvihla ruku a niekde ukázala. Myslel som si, že na hrob mojej milovanej rodiny, ale nie. Ukazovala na niekoho. Videl som toho človeka. Ležal tam a nehýbal sa. Ako si ten ožran dovoľuje ležať na hrobe mojich blízkych?
Sklonil som sa k nemu a chcel som mu vynadať, doslova ho odtiaľ vykopnúť, ale… to predsa nie je možné. Vyskočil som a s hrôzou ustúpil.
Moje telo ležalo nehybne na tvrdej žulovej doske. Ruky som mal vystreté do strán, akoby som ten hrob chcel objať. Až potom som si všimol rezné rany na zápästiach a pramienky krvi pod nimi, ale stále som dýchal. Žil som!
„Ešte máš čas priateľ môj,“ prehovorila starena.
Vôbec som to nechápal. Chcel som odtiaľ ujsť. To musí byť iba zlý sen, nočná mora, ktorá sa skončí, keď sa uštipnem. Chytil som sa za hlavu. „Č-čo mám preboha urobiť?“
„Vyber si cestu s rozvahou, ale pamätaj, že ak zostaneš, ona si pre teba príde.“
„Čertííík!“
Započul som jej sladký hlas, vinúci sa nočným tichom. Až vtedy som vedel čo urobiť.
Už idem.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.