Ohnivé pero Q2 2018: Ukradnutý život

ohnive pero

Stála som pred bránou, obávajúc sa, či smiem vstúpiť do domu. Pýtala som sa samej seba, či je to dobý nápad. Prekročiť prach jej dverí a bez jej vedomia. Rozhodla som sa na ňu zakričať i cez zavreté okná.

„Andreaaa!“ zatajila som dych a čakala. Nič. Ticho. Ani zvedavý susedia nevykukli von oknom aby zistili čo sa deje.

„Andreaaa!“ skúsila som znova. Ale stále márne. Vo dverách sa nik neobjavil. Už som dúfala aj v zachmúrenú tvár, ktorá ma vyženie preč od bránky. Ale nedostalo sa mi ani toho pohľadu skrytého u záclony.

„A dosť! Musím ju vidieť. Musím jej to vysvetliť. Aspoň, nech ju vidím, že je v poriadku.“ Otvorila som si bránku a pomaly som prechádzala ku vchodovým dverám, obzerajúc sa okolo seba. Na stene sa tiahol brečtan, ktorý ešte zasadila jej stará mama. Tento dom zdedila po jej smrti.

Stlačila som kľučku na dverách, avšak, bolo zamknuté. Ustúpila som o krok dozadu a nadvihla rohožku. Tam sa skrýval náhradný kľúč, trošku zafúľaný od špiny. Ten kľúč tam leží už roky. Jej stará mama mala tento zvyk. S Andreou sme boli najlepšími kamarátkami od nepamäti. Poznáme sa celý život. Spolu sme aj študovali na rovnakých školách. Ona vyštudovala farmáciu a ja právo.

Tento dom poznám do detailov. Preto viem, že kuchyňa je hneď na pravo, že za rohom sú schody, ktoré vedú do pivnice aj na podkrovie.

„Andrea?“ Žiadna odozva. Zrazu ma premkol zlý pocit. Vbehla som do obývačky a tam bola. Podlomili sa mi nohy a musela som sa chytiť kresla. Prechádzal mnou mráz a bolo mi na odpadnutie.

Ležala nehybne na gauči. Okolo nej kopa liekov roztrúsených na koberci a prázdna fľaša od alkoholu. Natiahla som k nej pomaličky trasúcu sa ruku. Celá bola ľadová. Ešte opatrnejšie som priložila ruku na jej krk. Želala som si, aby som zacítila čo i len slabučký tep. Ale jediný bol môj, ktorý som cítila búšiť až v hlave.

Zavolala som lekárov a policajtov. Lekár potvrdil samovraždu a mňa ešte vypočúvala polícia. Kým prišiel môj snúbenec, zodpovedala som všetky otázky. Hľadali možný motív. Povedala som im všetko, čo sa za posledné mesiace udialo.

„Bola by ste ochotná počkať tu na najbližších príbuzných? “ Spýtal sa ma starší policajt. Pod čiapkou skrýval šedivé vlasy, mal krátke fúzy a na tvári sa mu črtali jemné vrásky. V očiach sa mu objavil smútok, akoby v nich skrýval vlastný žiaľ.

„Ja?“ ostala som zaskočená. „Nemôžem!“ preglgla som. „Potom všetkom, dajú to za vinu mne!“

Policajt po tichu prikývol a odišiel. „Zlatko? Poď ideme domov!“ Niekto ma chytil zozadu za plece. Teplo sa mi od dotyku rozšírilo do celého tela. Môj snúbenec tam stál, so slzami v očiach. Videl ako odnášali jej zakryté telo do auta. Jeho srdce mu muselo puknúť žiaľom.

My dvaja sme boli na vine. My sme boli zodpovední za to čo sa stalo. Za to, čo spáchala.

Celú cestu domov som sa nedokázala zbaviť pohľadu na jej bielu tvár, bledé pery a oči bez náznaku života. Mala som to stále pred očami. Nedokázala som ísť do sprchy, najesť sa ani spať. Vždy keď som zavrela oči, videla som ju.

„Takto to ďalej nejde. Musíš niečo jesť. Keď nie kvôli sebe, mysli aspoň na to malé.“ Pobozkal ma na mierne väčšom brušku a podal mi cestoviny so syrom. „Aspoň trošku.“

Prinútila som sa teda niečo zjesť. Predstavila som si, ako kvôli mne to malé trpí. Stačí, že som bola mizerná kamarátka, nechcem byť aj mizerná matka.

„Zajtra je pohreb.“ Prehodila som pomedzi jedenie.

„Nie je dobrý nápad, aby sme tam šli.“ Venoval mi smutný pohľad. Ja sama som veľmi dobre vedela, že je to hlúpy nápad. Jej rodina nás tam na mieste ukameňuje. Ale verila som, že tam nájdem menší pokoj pre moju dušu.

Zobudila som sa o 11 poobede. V noci som neustále počula hlasy. Niekto volal moje meno. Ema! Vezmem si, čo ti nepatrí. Bol to Andrein hlas. Akoby nezomrela ale ma prenasledovala. Myslela som, že blúznim. Moja hlava sa so mnou zahráva a trestám len samú seba.

Na ten pohreb som musela ísť. Nemohla som ostať doma a predstavovať si, ako to prebieha. Prišla som o pol hodinu skorej. Pred domom smútku boli zaparkované autá ale pri jej rakve nestál nikto. Využila som svoju šancu osamote a pristúpila som k nej.

Blond vlasy mala zatočené do nádherných kučerí. Obliekli ju do bielych šiat, prisahala by som, že sú svadobné. V rukách čosi držala. Kúsok papiera. Nazrela som na list čo tam bolo napísané: Ukradla si mi lásku a nakoniec si ma pripravila o život. Ema, v svoj šťastný koniec nedúfaj, vezmem ti všetko na čom ti záleží.

Považovala som to za akýsi vtip od jej rodiny. Vytrhla som jej ho a roztrhala. Namiesto papierika som jej do rúk vložila kyticu červených ruží, ktoré som cestou kúpila.

Vyzerala tak pokojne. Už si ani nepamätám, kedy sa na mňa usmievala.

Počas celého pohrebu som stála vzadu za stĺpom. Nikto mi nevenoval pozornosť. Mala som veľké čierne okuliare a čierny klobúk. Nechcela som aby ma spoznali. Rodina s plačom vyprevádzala rakvu svojej dcéry na cintorín a ja som sa vyparila domov. Teraz bolo pre mňa prvoradé dieťa, ktoré som nosila pod srdcom.


Stála som v ničote. Nebola tu tma, práve naopak, všetko bolo biele. Bola som sama uprostred ničoho. Cítila som pokoj, mier, nič ma neťažilo na duši. Zrazu sa predomnou začala formovať postava.

„Andrea!“ vykríkla som od údivu. Vyzerala presne tak, ako bola uložená do rakvy. Avšak na rukách držala plačúce dieťa.

„Máš nádherné dieťa.“ Povedala pokojným a užasnutým hlasom. Usmievala sa na neho.

„Čože?“ Automaticky som sa chytila tehotenského bruška. Lenže bolo preč! Nadvihla som tričko, cez brucho mi siahala dlhá červená jazva. „Nerozumiem“ zašepkala som v nemom úžase.

„Myslela si si, že po tom všetkom ti odpustím?! To dieťa ti nepatrí!“

„Samozrejme, že mi patrí. Som jeho matka.“ Bála som sa, že odpadnem od žiaľu. „Daj mi ho!“ natiahla som ruky k nej. Chcela som sa k nej rozbehnúť, lenže nohy som mala ako prikované, nemohla som sa hýbať.

„Nie! Vzala si mi všetko! Ukradla si mi lásku môjho život. Na ruke nosíš prsteň, ktorý mal byť môj. Porodila si jeho dieťa, ktoré malo byť moje!“ Kričala po mne. „Chcem ti to oplatiť. Aby si trpela tak, ako ja.“

„Andrea, prosím…“ nariekala som. „Nikdy som ti nechcela ublížiť. Ale on … on ťa už neľúbil. Stále ste sa hádali, a a … ani domov nechcel chodiť.“ Preglgla som. „Neboli ste si súdení.“

„Dobre teda. Neboli sme si súdení.“ Uškrnula sa. „Tak teraz ja rozhodujem o tom, že ti nie je súdené vychovávať toto dieťa. Nechám si ho tu pri sebe.“

„Andrea, to nemôžeš…“

Zrazu ma kopla do brucha a ja som padala. Dopadla som do otvorenej rakvy, ktorá sa pomaly spúšťala dole. Ľudia stáli a nariekali. Kričala som a metala sa, nič nepomohlo. Nad hrobom nariekal môj snúbenec Peter s ružou v ruke a vedľa neho stále Andrea. Bledá ako duch v svadobných šatách, a s dieťaťom na rukách. Malý sa ku nej tisol a ona ho láskyplne objímala, zatiaľ čo mne venovala škodoradostné úsmevy. Peter odhodil ružu do vykopaného hrobu, otočil sa a odišiel.


„Ema?“ otvorila som ťažko oči. Peter sa na mňa smutne pozeral. „Ako ti je? Ako sa cítiš?“ pohladil ma po líci.

„Trošku ubolene.“ Obzrela som sa po izbe v snahe zahnať zlý sen.

„Kde je postieľka? Kde je malý?“ podvihla som sa rukami a opatrne posadila na posteli. Slzy sa mu tisli do očí. Po niekoľkých márnych pokusoch prehovoriť nakoniec zo seba dostal pár slov.

„Malý to neprežil.“ Po pár nádychoch pokračoval. „Rodila si cisárskym, ale lekári mu už nemohli pomôcť.“ Moja hlava ťažko spracúvala, to čo mi povedal. Po pár sekundách mi slzy začali stekať po tvári. Peter sa posadil vedľa na posteľ a tuho ma objal.

„Lekári nie sú na vine. To Andrea!“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

8. októbra
Paulína Ivanová