Ohnivé pero Q2 2018: Trinásta komnata

ohnive pero

Myslel som si, že nikomu nerozpoviem tento príbeh. Hanba ma fackuje a nestojím o to, aby si o mne ktokoľvek myslel, že som úchylný. Spomienka na to, čo sa mi vtedy prihodilo je ale silná a s odstupom času prehodnocujem svoju úlohu v tom, čo sa udialo. Akosi som si odpustil. Nič zlé som nevykonal, v podstate som sa stal obeťou udalostí. Tak som sa rozhodol ti rozpovedať všetko čo sa mi prihodilo. Rozhodni sa či mi budeš veriť, ale prísahám, že všetko je pravda…

Po mojich viacerých neúspešných pokusoch nájsť si trvalú partnerku som ostal sám. Boli to krásne vzťahy, naplnené vášnivým milovaním. Spoločný život ale nie je iba o úžasnom sexe. Šedivá každodennosť uhasila posledné zostatky vášne a keď som sa pokúšal nájsť v partnerstve so ženou naplnenie toho ťažko definovaného pocitu „zaláskovania“, hľadel som iba na prázdne stránky našich spoločných príbehov. Každý vzťah ukončil rozchod. Nakoniec moja náhla sloboda priniesla i výhodu. Zrazu som nebol viazaný na konkrétne miesto pobytu a tak som si mohol nájsť lepšiu prácu. Kdekoľvek. Nové zamestnanie pôsobilo perspektívne. Bolo treba nájsť podnájom. Ktosi mi dal telefónne číslo na majiteľa prázdneho bytu. Keď sme sa stretli, uistil ma, že v okolí lacnejšie ubytovanie nenájdem. Cena bola pre mňa rozhodujúca. Priviedol ma do paneláku na celkom obyčajnom sídlisku. Výťah nás vyviezol na najvyššie poschodie. Bol to trojizbový byt, plus kuchyňa, plus kúpeľňa, plus záchod. Zariadenie pôvodné ale funkčné. Menšia izba bola prázdna, betónové panely pokryté zvyškami tapiet. Ďalšia izba bola zamknutá. Izba, v ktorej som mal žiť bola vystierkovaná, čistá a celkom útulne zariadená. V strede veľká posteľ a základný nábytok po obvode stien. Za dohodnutú cenu nájomného to bolo viac ako dobré. Musel som sľúbiť, že sa nebudem pokúšať vniknúť do uzamknutej izby. Podpísal som nájomnú zmluvu.

V ten letný, sparný večer, keď sa to stalo prvý krát, som ležal na veľkej posteli. Unavený z počiatočného chaosu v novej práci, svetlo zhasnuté, rolety zatiahnuté. Cez škáry v roletách, a cez pootvorené okno, do izby vnikalo iba jemné mesačné svetlo a možno niečo z pouličného osvetlenia hlboko v ulici. Tíško hralo rádio. Náhodne nastavená rozhlasová stanica hrala bez prerušenia staré šlágre. Spomínal som si na všetky ženy, ktoré som stretol a spomínal som hlavne na všetko, čo sme spolu v tých vášnivých chvíľach robili. Bol som úplne nahý a priznám sa, zo všetkých tých spomienok vzrušený… Vtom som pocítil na ramene dotyk. Zahnal som prvotný nepokoj. Asi sa mi to iba zazdalo. Nehybne som naďalej ležal. Zrazu opäť dotyk. Na hrudi. Pocítil som čosi ako dotyky pier na tvári. Prudko som sa posadil a tupo hľadel do šera. V posteli vedľa mňa som zazrel akýsi pohyb. Vyskočil som z postele a rozsvietil. Dvere na chodbu boli otvorené, malá izba bola tiež otvorená ako aj okno v nej. Pre prinútenie teplého vzduchu trochu cirkulovať. Na chodbe som zaznamenal tiché klepnutie. Bol by som odprisahal, že sa pohla kľučka na uzamknutých dverách do zakázanej miestnosti. Zavrel som sa do svojej izby. Môj spánok bol tú noc veľmi nepokojný. Čo to do pekla bolo!

Celý nasledujúci deň som premýšľal o večernej udalosti. Ďalší večer, úplne rovnako ako včera, ležal som na posteli. Rádio tíško hralo staré songy. Čakal som. Rozhodnutý odvážne nechať, nech to bolo čokoľvek, aby sa udalosti posunuli ďalej. Nič sa nedialo. V mysli mi opäť prebiehali obrazy mojich bývalých vzťahov. Zadriemal som. Prebudil ma pocit, že niekto pri mne leží a hladí ma po nahom tele. Na bruchu som pocítil bozky. Bol som naozaj rozhodnutý nepanikáriť, nakoniec to bolo príjemné. Bol som pragmaticky založený človek… Zrazu som ochotný pripustiť existenciu čohokoľvek mimo svoje chápanie. Rozkázal som si zahnať akékoľvek obavy o svoj život. Úplne som sa tomu čo sa dialo odovzdal. Neviem kde je tá prípustná hranica medzi slušným opisom toho čo sa dialo potom a perverzitou, ale pokúsim sa jemne naznačiť nasledujúce udalosti. Bozky som pocítil na svojich najchúlostivejších miestach a musím priznať, vzrušil som sa. Pocítil som zovretie pier tam kde to moja animálna túžba chcela najviac. Jemné pery boli nežné a dôsledné. Zaspal som s pocitom absolútneho uspokojenia.

Ráno, v panike zistiac, že som prespal budík, som letel do práce. Keď som podvečer vstúpil do bytu, hľadiac na zakázané dvere som bol presvedčený, že sa za nimi nachádza rozuzlenie celej príhody. Pochop, som fanúšik hororových príbehov a moja fantázia si vytvorila svoj príbeh. Bol som presvedčený, že v uzamknutej miestnosti nájdem mŕtve dievča. Priznávam, moje myšlienky boli veľmi mimo toho čo by iste mnoho ľudí považovalo za normálne. Bol som rozhodnutý opakovane zažívať príjemné sexuálne zážitky s duchom toho dievčaťa. Uvažoval som nad serióznym partnerstvom s paranormálnou entitou v mojom byte. Páčila sa mi tá myšlienka. Chcel som preskúmať pri jej najbližšej návšteve, kam sa až dá toto bizarné milovanie posunúť. Zvedavosť, čo je v miestnosti ma prinútila konať. Poškodil som zámok a vypáčil dvere. Dvere boli utesnené nejakým silikónom a hneď som zistil prečo. Z miestnosti sa vyvalil smrad a muchy. Prešiel som k oknu a dokorán ho otvoril. Akoby smrad a muchy ignorovali cestu oknom na slobodu. V miestnosti nebolo mimo smradu a múch nič! Iba holé betónové steny so zvyškom tapiet. Vyťukal som číslo na majiteľa bytu. Tvrdil som mu, že z izby je cítiť nepríjemný zápach a chcel by som sa dostať dnu. Vyvetrať. Majiteľ tvrdil, že to nie je možné, dvere sú utesnené. V izbe nič nie je. Iba smrad a muchy. Tvrdil. Nastalo medzi nami ticho. Prerušil som ho otázkou, čo sa tu stalo. Majiteľ sa nadýchol a povedal mi to.

Mal tu ubytovanú partiu niekoľkých montérov. Bývali v byte spoločne cez pracovné týždne. Na víkend chodili domov. Až na jedného. Mladý chlapec, asi tesne po strednej, bol vraj tichý, plachý a nikam mimo práce z bytu nechodil. Starší mu často vraveli aby si našiel dievča. Vždy sa len pousmial a svoje večne smutné oči uprel do dákej knihy. Montérom v práci dali dlhšie, asi mesačné voľno. Chlapec zostal na byte.

„Ale čo to mŕtve dievča?“ Prerušil som nečakane rozprávajúceho majiteľa. „Aké mŕtve dievča? Mŕtveho našli toho chlapca, keď sa vrátili do bytu. Pojedol nejaké lieky…”

Pocítil som ako mi z tváre zmizla krv. Ruka s mobilom mi ovisla. Hľadel som do prázdna a rovnaké prázdno som mal v hlave. Pobalil som si svoje veci a opustil byt.

S odstupom času som rád, že sa naše paranormálne milovanie neposunulo ďalej… Asi.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. septembra
Marián Šteflík