Ohnivé pero Q2 2018: SpajderMax

ohnive pero

(Aby sa čitateľ cítil v blázinci ako doma, autor mu odporučuje si prečítať predchádzajúce „Maxovky“)

V noci sa prázdno a nemota zniesli na chodby a izby ústavu ako prach a pokryli ich celé. A ja? Čakám a sedím. Izba sa topí v temnom tichu. To ticho ma ohlušuje. Som nervózny. Dnes to musí vyjsť!

Nohami začnem poklepkávať akýsi rytmus: Reklamu na ticho. Do hlavy mi vpadne antislogan: V ktorej reklame sa neklame? Ignorujem ho, ako podomových predajcov viery, čo buchocú na dvere. Na dvere blázinca…

Odháňam tieto nezmysly ráznym krútením hlavy a naďalej nežným dupotom krájam ticho trojštvrťovými taktmi. Bez taktu, bez citu, bez ohľadu na spolupacientov. Na moment ma to upokojí. Sprava mi do podupávania vpadne chrapot. Pán Fik začal snívať. Určite sa mu zdá o ženách, ktoré ho zaujímajú len od hlavy dolu. Pripojí sa k nemu Albert, ktorý chrápe, akoby mal na to svoj vlastný patent. Snáď sa mu len nesníva o hovnách. Kakofónia chrapotu mi úplne rozhodí rytmus. Hnevám sa. Neviem čo s nohami. Neviem čo so sebou. Dívam sa do tej bledej tváre podo mnou, ktorá by mala byť mojou tvárou… Mohla by byť, nebyť tej nehody spred pár dní. Nebyť toho, že ma uhryzol… Premýšľam, ako z toho von.

Čakám a sedím…


„Uá, pavúk!“ skríklo pehavé strašidlo, keď nám rozdávalo dennú dávku sedatív. Šmarilo po nevinnej osmonohej bytosti krabičku s tabletkami a ušlo z miestnosti ako prd z gatí.

Fik sa na posteli rozchechtal, až mu zabehol suchár, ktorý si pažravo tlačil do huby.

Hromotĺk Albert sa poškrabal po zipse na hlave a skonštavoval: „Bojí sa pavúka.“

„Kto sa dnes nebojí pavúka?!“ nadhodil som zapisujúc si do denníka.

Fik polapil dych a sípavo sa zapojil: „Ja! Keď som bol malý, tak som ich žral. Aj pavúky, aj mravce. Je to vraj zdravé na srdce, pokiaľ teda človek nejaké má.“ Medzi rečou si vyberal vykašlané kúsky nažutého pečiva z bludiska chlpov na brade a pchal znova do úst, „dokonca aj dážďovky!“ Zamľaskal.

Zdvihol som zrak a zabodol prst smerom k nemu: „Ty, ty si insektovor!“

Hoc nerozumel, zachechtal sa, mykol plecom a pokračoval v čistení brady.


Z denníka: „O pavúkoch sa už toho napísalo veľa. Netreba sa diviť, že ľudia z nich majú fóbiu. Veď aj kráľ hororu sa ich bojí. V koľkých jeho románoch vystupujú pavúky ako úhlavné zlo. Hm, no – vo veľa. Alebo taký Tolkín a jeho Šelob, či ako sa to volalo. I keď poslednou dobou sa kinematografia snaží o odľahčenie arachnofóbie a točí zábavné kúsky ako pavúčí mužík…“


„Dnes, milí kamaráti, je streda,“ pobúchal som po televízore.

„Hurá!“ ozvalo sa zborovo z dua úst.

Streda, televízor kukať treba! Bolo naše tradičné heslo. Náročky som vybral Spidermana. Pobavili sme sa na… no ja som sa začal báť.


Odvtedy som si dával na pavúky pozor. Na hajzlové, na križiacke, na všetky. Čo ak sa mi stane niečo, ako tomu chlapíkovi? Poštípe ma pavúk. Teda nepoštípe. Lebo pavúk nie je osa. Uhryzne ma. Bŕ. Predstava, ako do môjho chrámu ducha ponára akýsi arachnoid svoje hryzadlá, ma desí. Bŕ.


Stalo sa to, keď som sral.

Mal som v rukách noviny a čítal o politickej situácii u nás. Patrične sa mi darilo k nej vyjadriť svoj názor. V tom som zacítil, okrem smradu, jemné mravčenie na vnútornej strane stehna. Sprvu som si myslel, že mi tŕpne noha po ani nie polhodinovom politickom rozjímaní na hajzli. Ale kdeže?! Hýbalo sa to! Zdvihol som noviny. Vyvalil som oči, ako zarezané teliatko, keď som zahliadol to malé tyrkysové stvorenie, ako si to špacíruje pomedzi moje chĺporadie. Zreval som a ohnal sa po netvorkovi novinami. Uhol a rozhupal sa na nejakom vlákne, presne ako vo filme. Rýchlo sa vyšplhal až pred moju tvár. Akoby sa mi vysmieval. V tých multiočiach bolo niečo hypnotizujúce. Chvíľu sme sa na seba skúmavo dívali a odhadovali svoje možnosti a schopnosti. Moja hlava sa bleskovo pohla vpred, a skôr ako by pavúk pohryzol mňa, chňapol som svojim chrupom po ňom. V ústach mi ostala jeho nôžka. No a na viac si v ten moment nespomínam, lebo som odpadol.


Prebral som sa na izbe. Cítil som sa veľmi veľmi zvláštne. Akoby som to nebol vôbec ja. Počúval som, o čom sa Fik s Albertom bavia. Akosi som tomu nerozumel. Áno, odpadol som a odviezli ma na intenzívku, ale ako to, že som tu a počujem ich? Zomrel som? A moja duša blúdi po špitály. Alebo sa akosi naviazala na moje posledné útočisko, kde ma ako tak mali radi? Na našu izbu číslo trinásť.

Spomenul som si na knihy od istého múdreho Múdyho. Takže život po živote. Ale takto? Cítim sa veľmi stiesnene. Ako liter napchatý do politra. Žiadny tunel? Žiadne schodisko? A na konci svetlo? Svetlo som videl iba v noci – na zeleno blikať nad dverami. Únikové svetlo zo života? Alebo mám schízu?


Nerozumiem ničomu! Nasledujúci deň ma priviezli do izby?! Mňa! Zrak mi lietal po izbe ako lastovičky na jar, keď ma pehavé strašidlo transportovalo na vozíku a uložilo do postele. Takže schíza sa premenila na čistú paranoju? Alebo naopak?! Neviem. Bol som zmätený ako panic v bordeli.


Dni ubiehali, a ja som sa díval na seba ako bez duše. Zúfalstvo ma objímalo svojmi železnými rukami. Čo robiť? Keď som duša bez tela. Ale ako môže žiť telo bez duše? Homeopaticky som sa zamýšľal. Nechápal som nič, lebo nasledujúci deň som pochopil všetko.


Blankytné pehavé strašidlo práve pomohlo nakŕmiť moju telesnú schránku. Jej pohľad ale spočinul na mne.

Zostrila zorničky, až sa mi zazdalo, že krásne kokotne zaškúlila, otvorila ústa: „Uááá,“ vyletelo jej z pier a utiekla z izby von.

Videla môjho ducha?! Teda dušu, čo prebýva v izbe nad svojím telom? Fik i Albert sa zahľadeli po mojom duchu, zasmiali sa a zhodne mávli rukami. A ja som začal, aj proti svojej vôli a presvedčeniu, chápať.


Vyskúšal som to už minulú noc, ale nezadarilo sa.


Moje telo dolu spí. V spánku otvára ústa a chrápe to tmy. Presne ako minulú noc. Prekrížim si pre štastie všetkých sedem nôh, zapištím svojím ústnym ústrojenstvom: „Geronimooo!“ a spustím sa na vlákne do otvorenej tlamy podo mnou.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

12. novembra
Miro Švercel