 |
Kráčal som lesom a nohami čliapal v plytkej močarine. Nedokázal som si vybaviť, ako som sa sem ocitol. Zdalo sa, akoby som sa tu ocitol z čista jasna, jak to býva možné len v sne.
Žeby som bol námesačný? Myšlienka, že by som nezmyselne pobehoval v noci vonku, ma desila. Čo by to bolo, keby som sa zobudil niekde na predmestí v Ožarove? Ako by som potom skončil?
Bol som rozhodnutý, vrátiť sa späť domov, no aj napriek tomu som kráčal hlbšie do lesa. Nohy ma vôbec neposlúchali a naďalej som pred seba rytmicky kládol chodidlá. Dopredu ma tiahla sťaby nadpozemská sila. Pripadal som si ako fiktívna postava Bludivec od populárneho autora Mojmíra Liliana, kde bol Bludivec priťahovaný na temné miesto hlboko v lese.
To miesto má moc, vravel Bludivec často v románe. Ale ani on tam nešiel dobrovoľne, donútil ho lesný duch.
Aj keď sa v meste šírili všelijaké povesti, hlavne spojené s Trinástou verziou,neveril som, že by nejaké miesto v Drsnolese mohlo mať až takú moc, aby poblúznilo aj mňa. Na to som si vo svoje schopnosti až príliš veril. Ak by išlo humáka, či džipsáka nedbám, mňa však určite nie.
Je to len sen, navrával som si.
Vytrvalo som pred seba kládol nohy, pričom sa mi dokázalo presvedčiť seba samého, že sa mi to musí snívať. Všetko bolo odrazu úplne jasné. Je to len sen, obyčajné zhmotnenie spomienky na nejakú udalosť. Možno je to spomienka z detstva, vravel som si, avšak neistota sa vo mne zrodila. Niečo v hĺbke duše mi vravelo, že to nie je obyčajná snová spomienka.
Topánky sa mi zabárali do močaristej zeme. Kráčajúc do mierneho stúpania, som mal pocit, akoby mi niečo vŕtalo v hlave. Rukami som pred sebou odhŕňal porasty, ktorými som sa predieral a premýšľal som, čo tu nie je v poriadku.
Na cestu mi svietil mesačný svit. Rozhrnul som pred sebou húštinu kríkov a to, čo som videl, mi vyrazilo dych, hoci som pochyboval, že by bolo v sne niečo také možné. Aj napriek tomu som bol presvedčený, že sa tak stalo. Iba na chvíľu, avšak stalo sa.
Je to len sen, upokojoval som sa.
Na čistinke, schovanej za hustým krovím, stál dom, ktorý som poznal zo všetkých najlepšie. Vôbec však nepatril do Drsnolesa, ale k útesu v Kamenci na predmestí Vranova. Keďže v snoch je možné všetko, už pokojne som vykročil k svojmu domu. Pri vchodových dverách vystriedalo pokoj neurčité napätie. Mimovoľne som sa zachvel. Dom bol síce naozaj môj, no v niečom sa predsa len líšil.
Žeby to bola náhoda? Mohol to byť dom niekoho iného? Neveril som tomu. Prečo by sa mi ináč prisnil? Dom je môj, lenže…
Je iný
…bol tu určitý rozdiel. Vyzeral, akoby nebol… akoby nepatril…
Do súčasnosti?
…do tohto sveta.
Zdal sa mi byť starší. Hneď som si uvedomil, že to tak nie je. Nie je starší, ale mladší. Asi pred trinástimi rokmi som sa ho snažil zrenovovať. Celý som ho premaľoval, opravil strechu a vymenil okná, asi iba pol roka predtým, než zmizol môj otec. Nikdy sa nenašiel a ja som sa už dávno zmieril s myšlienkou, že je mŕtvy. Žeby sa mi snívalo o ňom?
Bola len jediná možnosť, jak to zistiť. Zhlboka som sa nadýchol, ťaživo som vydýchol a vošiel do domu, ktorý mi nikdy predtým nenaháňal strach. Až doteraz.
Len pokoj, vravel som si. Je to len sen.
Na zlomok sekundy, keď som zastal vo vstupnej hale, ma ovládlo pokušenie jednoducho utiecť preč. Kto sa potrebuje vŕtať v tom, čo sa tu deje.
Idem naspäť, rozhodol som sa.
Ako na povel som vykročil halou priamo k schodišťu. Keď už som sa nemohol prinútiť k návratu, rozhodol som sa, že pôjdem doľava a v kuchyni si spravím kávu. Po schodoch hore sa mi vôbec nechcelo.
Pravú nohu som položil na prvý schod a hneď na to nasledovala ľavá, ktorú som kládol na druhý schod. Pomaly som začal vystupovať nahor a v okamžiku som vedel, že mojim cieľom je povala. Nemal som ani najmenšiu chuť, nájsť to, čo sa tam skrýva.
Schody mi pod nohami hlasno vŕzgali. Mysľou mi prebleslo, že by potrebovali opraviť.
Ocitol som sa na poschodí.
Zájdem si do spálne, napadlo mi, a prečítam si nejakú knižku, aj keby to mala byť slepačia polievka na dušu, len aby som nemusel ísť na tú prekliatu povalu.
Pomaly som postupoval ďalej, až som narazil na dvere. Boli to dvere od povaly, ktoré – to som si až teraz s prekvapením uvedomil – boli vždy zamknuté, akoby predo mnou niečo skrývali. Ale čo a hlavne kto? Ak boli dvere stále zamknuté, musel som ich zamknúť sám. Skrýva niečo moje podvedomie predo mnou? Klame ma pamäť, alebo som naozaj ešte nikdy nebol na povale?
Opatrne som siahol na kľučku a dvere sa s vrzgotom otvorili, tentoraz príhodne odomknuté. Do nozdier ma udrel zatuchnutý zápach. Znova som si pripadal jak v strašidelnom románe Mojmíra Liliana. A ja ako hlavný hrdina hlúpo kráčam do pasce, kde ma najskôr prebodne nejaký maniak s kuchynským nožom. Čitateľ, čo číta knihu pri svieci, sa napäto krčí v pohovke a v duchu kričí na hlavného hrdinu: „Nechoď tam! Je tam vrah!“ Každý, kto číta knihu, vie, ako hrdina dopadne, ale nakoniec je to len román.
Sotil som do dverí. Otvorili sa dokorán a na zem sa zniesli potrhané chuchvalce pavučiny. Niekoľko vlákien sa mi dotklo ruky, na čo ma striaslo odporom. Opatrne som vkročil do dverí a snažiac sa zapudiť znechutenie, odhrnul som vláknitý závoj. Hneď za prahom som sa poobzeral okolo seba. Cez zaprášené okná dovnútra zúfalo prenikalo mesačné svetlo. Stred miestnosti, kde sa strecha šikmo spájala, podporovali dva do pavučiny odeté trámy. Na podlahe bola hrubá vrstva špiny, piesku a zopár prázdnych fliaš od piva.
Niekto si tu pekne užíval, pomyslel som si.
V duchu som sa strhol. V tmavom najvzdialenejšom kúte sa niečo pohlo. Zmocnila sa ma taká hrôza, akú som ešte nezažil. V močovom mechúry som pocítil teplo a dalo mi zabrať, aby som zabránil jeho vyprázdneniu. Javilo sa mi to až príliš skutočné na obyčajný sen. Ten pohyb musel byť len trik mesačného svetla a súhra tieňov.
„Ach,“ znelo to ako ženský tichý ston.
Pohyb bol rytmický a vydával pri tom akýsi šuchotavý zvuk.
„Kto…“ zmohol som sa len na šepot, ktorý sotva bolo počuť na konci povaly. Zmĺkol som, oblizol si pery a skúsil to znovu. Uvedomil som si, že tuho zvieram päste. Pokúsil som sa uvoľniť prsty.
„Kto ste?“ ešte vždy som šepkal, ale bolo to o čosi lepšie.
Namiesto odpovede ku mne doľahlo len tiché: „Ach.“
Vtedy sa mi zamarilo, že vidím dva neurčité tiene, alebo ma možno len oklamala hra svetla. Vďaka kombinácii tieňov, mesačného svitu a vetra sa mi javilo, akoby sa zvíjali.
Strnulo som vykročil bližšie a po pár krokoch som zbadal siluety jasnejšie. Boli to ľudia – milovali sa.
„Aaaach…“
Zadul vietor.
Zabuchotali dvere.
Pristúpil som bližšie a zbadal ženskú tvár – ak to žena bola. Ako žena určite vyzerala, ale bola až diabolsky krásna. Jej krvavo červené oči ma spaľovali skrz naskrz. Usmiala sa a vycerila zuby ostré ako žiletky. Nevedel som, či bol ten úsmev slizký alebo chlipný. Cítil som sa po ňom hrozne perverzne.
„Nechceš sa k nám pridať?“ opýtala sa hlbokým pekelným hlasom.
Pokúšal som sa rozpoznať mužskú tvár. A aj keď mi bola veľmi povedomá, nevedel som si ju zaradiť.
Žena – diablica sa opojne zvíjala a hlasno vzdychala. Vyplazila na mňa jazyk, na konci rozdvojený ako hadí. Zdalo sa, že sa jazyk načahuje po mne.
„Bože,“ zdesil som sa.
Najvyšší čas sa prebudiť.
Je to len sen, navrával som si stále, aj keď sa jej tesáky zaborili do môjho hrdla.
KONIEC
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.