Ohnivé pero Q2 2018: S pohárikom v ruke

ohnive pero

Hrom ani nestihol doznieť, keď sa Ondrejovi na hlavu zniesla spŕška studených kvapiek. Zrakom hľadal miesto, kam sa ukryť. Na opačnej strane ulice svietil nápis označujúci kaviareň. Natiahol nohy, prebehol pomedzi stojace autá v popoludňajšej špičke a rozrazil dvere.

Privítal ho jemný šum mestského podniku v medzivojnovom štýle. Razila v ňom vôňa atramentu a kávy. V preplnenej miestnosti ho zvábil stolček s jedinou stoličkou, akoby prichystaný len pre zmoknutého prišelca.

Cestou k nemu si u barmana s tvárou ako z pergamenu rozkázal silnú kávu a dvojitý absint. Kým čakal na objednávku, rozvalil sa na čalúnené sedadlo. Priamo oproti nemu ho upútal temný obraz pruhovanej tapete. Od fascinujúceho výjavu ho vyrušil čašník s nápojmi.

„Ďakujem,“ zabručal a obrátil do seba prvú polovicu absintu.

Opäť sa vrátil k obrazu, podrobne študujúc jeho obsah evokujúci staroveké pohostinstvo plné podivínov. Pohárik pozvoľna priložil k ústam, vdychoval ostrú vôňu, zrak však dole nesklopil.

Zazdalo sa mu, akoby sa na plátne niečo pohlo. Temnota sa rozhýbala, stena okolo rámu sa strácala vo vlniacom opare. Ovanula ho vôňa kávy a absintu tak výrazná, ako sám život.

Prebral ho hurhaj zatínajúci sa do všetkých zmyslov. Oči si len pomaly zvykali na šero, v ktorom precitol. Blčiace fakle pretínali rýchle tiene, nozdry mu dráždilo vykysnuté víno a spálené mäso. V rukách zvieral poloprázdny hlinený pohár raziaci ekrazitom.

Vedľa neho, na hrubo otesanú lavicu dopadlo telo, z ktorého trčala dýky zarazená do hrude až po rukoväť. Mŕtvy nebol človek, aspoň nie v ponímaní, ako ho poznáme z dvadsiateho prvého storočia. Šupinatá hlava jašteričieho tvaru v rôznych odtieňoch zelenej sa leskla vo svetle kahanca. Z rúk ukončených pazúrmi mu vypadol krátky meč.

Pohotovo sa uhol stranou, periférne zachytil sekeru oblúkovito hľadajúcu svoju obeť. Ostrá čepeľ rozrazila hrubú dosku stola. Hrnček s pariacou sa tekutinou podivnej konzistencie sa mu rozlial na ľanové nohavice a košeľu.

Útočiaci polo-obor s jedným okom zaryčal ako ranený býk a napriahol sa k ďalšiemu výpadu. Tentoraz jeho pozícia sľubovala, že neminie. Ondrej neváhal, obsah pohára, čo stále zvieral v ruke, vychrstol do jediného oka, ktoré kraľovalo primalej hlave.

Neminul, polo-obor zreval od bolesti, ťažká sekera naslepo preťala vzduch. Nečakal na úder, kotrmelcom preskočil rozmlátený stôl, pričom stihol zo zeme schmatnúť meč po mŕtvom jašteričiakovi. Ležiac na lepkavej podlahe pohotovým úderom do achilovky zrazil jednookého k zemi. Potom už nebol problém jedným seknutím ukončiť spojenie medzi miechou a malým mozgom.

Vstal a zahľadel sa po temnej miestnosti stredovekej krčmy. Polo-ľudia sa mlátili navzájom všetkým, čo im prišlo pod ruku. Iba krčmár, bledý ako smrť, ukrytý za kamenným pultom, sledoval okolie zamrznutý v činnosti, ktorú robil pri jej vypuknutí – utieral hlinený pohár. Vôbec ho nevyrušoval súboj odohrávajúci sa priamo pred ním – červenovlasý satanáš sa ohnivým trojzubcom snažil preklať napodiv mrštného trpaslíka, ktorý sa bránil banským kladivom.

Nestihol sa zamyslieť, čo sa to deje, pretože proti nemu sa vyrútil Minotaurus s penou vytekajúcou z papule. Uskočil do strany, aby sa mu vyhol, no vzápätí to oľutoval. Skončil v rohu, pričom tretiu stranu zahradila rozpálená stena krbu. Jedinú únikovú cestu zahradila masívna býčia hlava s rohami sklopenými k útoku.

Netvor sa rozbehol, nedal šancu svoje obeti na útek. Tvrdá hlava ho priklincovala k stene a vyrazila mu dych. Aj napriek tomu si stihol uvedomiť svoje šťastie. Rohy ostali zarazené v kamennej stene a Ondrej sa svojou štíhlo postavou natesno vopchal medzi lebku a stenu. Bez mihnutia oka sekol na svoje obľúbené miesto, kde sa stretá miecha s lebkou. Niekoľko sto kíl umierajúceho mäsa mu padlo k nohám.

Krpatý vodník ho nenechal vydýchnuť. Vykrivenými ústami sa mu prisal na voľnú roku ako pijavica. Ondrej mu nedovolil vpustiť do jeho krvného obehu žabiu žlč, rukoväťou meča mu rozdrvil mazľavú lebku. Práve včas, aby čepeľou zachytil ďalší úder.

Pohľad na čarovnú amazonku ho na chvíľu zbavil ostražitosti, čo divožienka využila k ďalšiemu útočnému výpadu. Takmer sa nechal preklať, zachránilo ho telo vodníka stále zaveseného na ruke.

„Nechcem ti ublížiť,“ vykríkol po nej.

Odpoveďou bol uši trhajúci jakot a opakovaný výpad. Uskočil na kamenný parapet a nohou ju odkopol čo najďalej od seba. Amazonka dopadla rovno pod laby medveďa. Ten nepohrdol hostinou, zadnou labou si pristúpil metajúcu sa ženu, medzi predné schmatol hlavu a zručným pohybom ju vytrhol z krku.

„Čo čumíš?“ zanôtil jasným, zato jemným hláskom medveď k Ondrejovi. Nečakal na odpoveď, sadol si na zmrzačené telo a s chuti začal vydlabávať mozog z hlavy, akoby to bol úľ plný medu.

Nebolo sa už koho obávať, polo-ľudia sa vyzabíjali medzi sebou a medveď prišelca očividne nepovažoval za hrozbu. Krčmára už vôbec nie.

Ondrej zreval, uchopil meč oboma rukami a vyrútil sa proti chlpáčovi. Jeho lenivá hlava sa nestihla ani zodvihnúť, keď jeho srdce skončilo napichnuté akoby na ražni. Výčapník za pultom sa stále ani nepohol, len oči mu behali hore-dole.

Všetko stíchlo. Jediný pohyb, ktorý vyrušoval nehybnosť miestnosti, bola hlava amazonky kotúľajúca sa pomedzi rozbité stoly a zohavené mŕtvoly.

Ustatý klesol na lavicu k jedinému stolu, čo ostal v celku. Dokonca aj poloprázdny pohár domácej liehoviny lákal k ochutnávke. Priložil si ho k nosu, aby prebil puch šíriaci sa miestnosťou, keď mu pohľad zachytil obraz nekorešpondujúci s prostredím, v ktorom sa ocitol.

Drevený podklad zachytával kaviareň dvadsiateho storočia, plnú podivínov. Odpil si z pálenky, zazdalo sa mu, že sa postavy rozhýbali. Stena pod obrazom sa zavlnila, aby sa postupne stratila v opare.

Precitol v kaviarni, s pohľadom upretým na obraze starovekého pohostinstva, ustrnutého v pohybe. V rukách stále držal poloprázdny pohár absintu, ktorý chcel zapiť ešte stále pariacou sa čiernou kávou.

Niečo však bolo iné. Barman stál za barom, ešte popolavejší, ako predtým. V ruke držal pohár, zamrzol v momente, ako ho utieral. Široké oči upieral na nového hosťa, len takmer nebadaný pohyb hrudníka prezrádzal, že ešte dýcha.

Všade okolo vládla spúšť. Mŕtve telá sa váľali po zemi, či boli prevesené na stoličkách a stoloch. Z farieb prevládala hustá červeň krvi. Pohľad mu pritiahol krátky meč zapichnutý v tučnom tele len tri kroky od neho.

Chladnokrvne dopil absint, spláchol ho horúcou kávou a z vrecka vylovil drobné. Cestou von, do dažďa, ich šmaril na barový pult.

Vonku, pod osviežujúcou sprchou, si konečne naplno uvedomil kaviarenský masaker. Celé telo sa mu roztriaslo, tlmene zavzlykal. Bezcieľne sa rozbehol pomedzi autá.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. novembra
Peter Kalva