Ohnivé pero Q2 2018: Priateľ

ohnive pero

Rámy na oknách stonali pod náporom mrazivého vetra, ktorý ešte silnel s nástupom noci. Muž za nimi sa, dlhými prstami s priesvitnou kožou plnou stareckých fľakov, nervózne poškriabal na špicatej brade. Vrava dole na ulici sa zmenila, ľudia pobehovali a aj cez sklenené výplne pocítil ich strach. Postupne sa vtisol z ulice do jeho príbytku, až sa mu nalepil na unavené telo a poľahky presiakol do útrob, kde sa rozlial v oceán.

“Rabi, Rabi!,” Sára, sirota, čo sa o ňu staral od detstva, vletela bez pozvania do pracovne, “už idú!”

Rád by k nej pristúpil, objal ju a povedal, že všetko bude v poriadku… V očiach sa jej však zrkadlil skutočný des, ktorý mu nedovolil klamať.

Pod oknami s rámusom zastavili mohutné autá a vypľuli desiatky nasrdených chlapov. Tí čo pobehovali, teraz utekali ako šialení a tí, čo sa ledva vliekli, v sebe našli posledné zvyšky síl, ktorými unikali skaze.

Chlapi v uniformách ich lapali a s nadávkami – umocnenými obuškami alebo kopancami – ich tlačili do rozďavených papúľ nákladiakov. Rehotali sa a pokrikovali vtipy, ktorým sa nesmial nikto iný. Keď sa im ako tak podarilo vyčistiť ulicu, rozliezli sa do domov. V každých dverách sa stratila skupina, ostatní čo zostali pri autiakoch, si spokojne zapálili cigarety.

“Čo budeme…”

“Nehýb sa, nech sa stane čokoľvek, ani nehlesni,” starec vydal pokyn roztraseným hlasom prehlušeným dupotom niekoľkých čižiem, “a hlavne sa im nedívaj do očí!”

Dvere sa rozleteli a do miestnosti vstúpil chlad so štyrmi mužmi. Boli to obrovské hory svalov – jedna väčšia než druhá – a každá zaujala strategické miesto. Pritom, keď sa rozkladali po komnate, vždy do čohosi vrazili, akože len tak – nechtiac. Zvuk rozbíjania a črepov sa zarezával do mäsa. Sára pri každom z nich podskočila, no inak hypnotizovala podlahu, ako kázal Rabi. On, naopak, nedbal vlastných príkazov a chlapov v uniformách si pozorne premeral.

“Kam kukáš? Špina!” zrúkol najbližší k Sáre. Dievčina sa viditeľne triasla po celom tele, no neodvážila sa zdvihnúť tvár.

“Sa na mňa kukaj, keď ti hovorím!”

Zafňukala a hlavu ešte viac vrazila medzi ramená.

“Kurváá! Povedal som niečo?!”

Bojazlivo pozdvihla šiju, no oči stále smerovali k dlážke. V tom sa naplnili slzami a bolesťou. Pocítila tupý náraz, nosná chrupavka sa porúčala a tvár jej zaliala krv. Hlavička uniformovaného ju posadila na zadok. Zdrapil ju za vlasy a ako omrzelú hračku ju hodil na druhú stranu. Ostatní sa rozrehotali a pomalými krokmi sa blížili, nech si tiež kopnú.

“Dóósť!” starec sa oprel o hranu stola a nenávistne ich zabíjal pohľadom. “Hajzli!”

Okamžite sa prestali zaujímať o Sáru, veď im neutečie, a so zovretými päsťami vykročili k dedovi. “Čo si to… ty starý kok…!?”

Nevyhnutné zastavil zvuk, ktorý tam nepatril, v tej chvíli tam, jednoducho, nemal čo robiť. Pohľady sa akoby na povel obrátili k dverám, odkiaľ prichádzalo klopanie. Stál v nich muž o hlavu nižší od ostatných. V dlhom kabáte, čo mu zakrýval uniformu až po členky, s čapicou o pol čísla väčšou a páskou s bielym dvojkrížom omotanou na viac krát okolo rukáva, pôsobil trochu komicky.

“Smiem?,” s prehnaným úsmevom si vyžiadal povolenie vstúpiť. Nikto mu neodpovedal, starec primrzol k stolu, Sára sa skrúcala na zemi a svalovci sa vystreli ako pravítka. Až s ním vošiel do izby skutočný mráz. Pristúpil k stolu a pravicu napol v ukážkovom pozdrave.

“Kapitán Oravec, teší ma,” nasledoval ďalší chladný úškľabok. Pokojne si zložil čiapku a rukavice. Sadol si na stoličku a vytiahol cigaretu z lesklej tabatierky, “Rabi, prosím, posaďte sa.”

Starec sa zviezol na čalúnené kreslo, už nevládal vzdorovať.

“Viete, kto som?”

Sviňa najsvinskejšia – chcel povedať – “Veliteľ mestských gardistov.”

Prikývol a fúkol mu sivý oblak do tváre. “A viete, prečo som tu?”

Hoci tušil, nebol schopný odpovedať, iba nasucho preglgol.

“Vy, Židia, ste pre Slovensko problém,” z úst mu vychádzal ľadový tón, no tváril sa, že mu je to ľúto, že so starcom dokonca súcití, “na tom sa hádam zhodneme, či? Nech tak alebo onak, prišli sme vás previesť na lepšie miesto. Ešte dnes v noci.” Odklepol dlhý kus popola na zem, skúmavo sa naň zadíval a rozšliapol ho čižmou. “Tam vám bude lepšie, verte mi.”

Ani si neuvedomil, že už hodnú chvíľu sa snaží strhnúť neviditeľnú slučku, čo sa mu uťahovala okolo prestarnutého krku. “K…a…kam?”

Oravec mykol plecom a žoviálne sa uchechtol. Nohsledi nehybne stáli, iba kútiky úst im o čosi pozdvihlo.

“Poľsko,” odkašľal si do dlane, “bývalé, samozrejme.”

Možno by položil ďalšie otázky, ale už nebolo treba. Dosť nahlas sa šuškalo, čo sa v Poľsku robí so Židmi. Veliteľ hodil zvyšok cigarety na podlahu, tentokrát bez zašliapnutia.

“Táák,” tľapol si po stehnách, postavil sa a teatrálne si naťahoval rukavice, “tešilo ma. Som rád, že sme sa stretli skôr než… Odídete.” Posadil si čiapku na temeno: “Považoval som za nutné, túto informáciu osobne oznámiť aspoň Vám, Rabi.”

Dôraz na oslovenie Rabi bol plný skrytého výsmechu. Obrátil sa a pokynul chlapom, aby začali. Vrhli sa na nábytok a nacvičenými postupmi ho rozbíjali na kusy. Oravec pokojne vykročil k dverám.

“Nikam nejdeme!”

Zurvalci sa slastne usmiali, konečne si môžu kopnúť. Kapitán sa obrátil, evidentne si užíval starcov vzdor. Víťazoslávne sa zaškľabil, kývol na najbližšiu uniformu a pokračoval vo svojom smere. Gardista zdrapil starca za golier a vytiahol ho z kresla. Druhú ruku napriahol k úderu. Praskla kosť, čosi pod ňou mazľavo začvachtalo a potom žuchlo na dlážku.

Starec otvoril prižmúrené oko. Videl gardistu zaseknutého v náprahu. S roztvorenou tlamou bol obrátený k východu, kde ležal kapitán Oravec. Dôstojícka čapica sa kúpala v slizkej kaši, rozpíjajúcej sa do strán.

Nad ňou sa týčila postava. Na pohľad ľudská, no s človekom nemala nič spoločné. Korpus bol pokrytý hlinou a vnútro nevyplnili kosti a orgány, lež tvrdý kameň. Tvor stál – žiaden výraz, emócia, duša – odhodlaný plniť príkazy svojho stvoriteľa. Prijímal ich bez nutnosti vyriecť jediné slovo, vďaka šému, ktorý Rabi vyryl do jantárového kameňa, čo mu osadil uprostred čela.

“Čo to kur…,” uniformovaný nestihol dokončiť. Chytilo ho to a prelomilo v páse ako tenké drievko. Ďalší sa zahnal obuškom, no keď dosadol na rameno, nič sa nestalo. Obušok sa dokonca odrazil a ruka mu bolestne strnula. Obrátilo sa to k nemu, mľandravou fackou mu rozdrvilo čeľusť a odtrhlo sánku.

Tomu, čo Sáre zlomil nos, podkopol nohy, až nepríjemne chrupli. Chlap vyletel do vzduchu a dopadol celou váhou na chrbát. Na hruď mu, skôr než sa stihol rozkričať od bolesti, dosadla ťažká šľapa a vyhnala všetok vzduch z pľúc. A nielen to. Ako posledné cítil, že sa mu pod tlakom laby trhajú tkanivá, praskajú orgány a lámu sa kosti.

Gardista, čo držal starca, sa roztriasol. Pustil ho späť do kresla, v buľvách mu blčala nefalšovaná hrôza, ktorá ho prikovala k podlahe. Rázne to k nemu pristúpilo. Pomočil sa a nato nastala už len tma.

Sára – zafŕkaná vnútornosťami – sedela v lepkavej kaluži. Výjav masakry jej takmer zastavil krvácanie nosa. Pribehol k nej, no musel sa naozaj snažiť, aby odvrátila zrak od čudesnej bytosti.

“Už je dobre, už je dobre.”

“Čo…čo je to?”

“Priateľ.”

“Ako?”

“Podarilo sa mi ho oživiť, sám som nedúfal…”

Sledovala bezvládne telá, “čo teraz?”

“Teraz vyčistíme mesto.”

“Ale čo potom?,” prehltla zúfalosť.

Starec sa vzpriamil, zahľadel sa na tvora a keď sa k nej opäť obrátil, v zreničkách sa mu zračilo odhodlanie. “Potom pôjdeme do Poľska.”

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

15. októbra
Michal Kovačik