Ohnivé pero Q2 2018: Osudová príťažlivosť.

ohnive pero

„Voyaer,“ vzdychol si Drahuš unavene. Pomaly nechal pováľať toto slovo v hlave, ako keď znalec vína pováľa vzorku svojho obľúbeného moku na jazyku. „Voyaer,“ vzdychol si ešte raz, tentokrát s patričnou dávkou znechutenia. Bože, ako len nenávidel tento výraz! Vždy keď ho v minulosti počul mal chuť nakopať tých úchylných kreténov do zadku. Smutne sa zapozeral do náprotivného okna, kde sa už o malú chvíľku mala prezliekať kolegyňa Ľubka na nočný odpočinok. Dobre poznal jej pravidelné večerné rituály. Náhle pocítil prudkú nenávisť voči tejto kráske, ktorá ho svojim pôvabom a nedostupnosťou v podstate donútila takto biedne postávať pod jej oknom. Keď ju však uvidel za záclonou náhle pocítil ako sa nenávisť k nej zmenila na akúsi zvláštnu zmes vzrušenia a sebapohŕdania. Ako v tranze obdivoval jej štíhle a súmerné telo teraz bezostyšne vystavené jeho chlípnemu pohľadu. O chvíľku zhasla svetlo. Napriek tomu sa Drahuš ešte nemal k odchodu. Okno do Ľubkinej izby ho priťahovalo rovnako ako svetlo priťahuje nočné motýle. Ušiel až keď začul prichádzať susedov.

V miestnej pobočke Slovenskej sporiteľne dnes vládla činorodá pracovná aktivita. Blížila sa mesačná uzávierka a tak každý robil čo mohol, aby dobehol staré resty. „Ešteže tu máme Ľubku,“ oslovila náhle vedúca svoju zástupkyňu, „milé a snaživé dievča.“ „A robiť vie za štyri,“ dodala zástupkyňa. „To teraz potrebujeme, keď nás je o jedného menej.“ Obe si smutne zaspomínali na kolegu Petra, ktorý len pred niekoľkými dňami náhle umrel na infarkt. Mladý vyšportovaný tridsiatnik. „Smrť si naozaj nevyberá,“ zhodli sa na záver. Pomaly sa vrátili k svojej práci.

Večer si Ľubka zašla do miestneho baru. „Nič, slečna,“ odpovedal jej barman na otázku koľko má zaplatiť za pohár vína. S potešením sledovala obdivné pohľady štamgastov, ktorí ju doslova hltali očami. Dnes sa tu mala stretnúť s dôležitým človekom. Volal sa Igor a ona od neho potrebovala menšiu službu. Doklady. Samozrejme falošné. A dostatočne kvalitné, aby jej umožnili nový začiatok. Hneď ako to bude potrebné.

„Vyhľadám psychiatra!“, zastrájal sa Drahuš, ktorý sa aj dnes chystal vyhľadať svoju modlu. Sám nevedel pochopiť ako sa z otca dvoch malých detí a diakona v miestnom kostole mohlo stať takéto úchylné prasa. Teraz už chápal pocity narkomanov závislých od svojej drogy, ktorú však súčasne nenávideli. „Naozaj musím vyhľadať psychiatra,“ zopakoval si s pocitom rozhodného odhodlania. Náhle sa mu od obrovského nervového vyčerpania podlomili kolená. Na chvíľku zaspal. Pomaly sa na dovtedy strhanej tvári objavil blažený úsmev. Vo sne uvidel ako sa jeho bohyňa konečne zľutovala, prišla a chytila ho za roztrasenú ruku. S pocitom dokonalého šťastia otvoril oči. Ihneď si uvedomil, že sen prerástol do reality. Na posteli skutočne sedela jeho Ľubka a jemne držala jeho spotenú dlaň vo svojej mäkkej malej dlani. Zamilovane sa zahľadel do jej hlbokých modrých očí. Zrazu pocítil príval nevoľnosti. „Bože, čo sa to stalo s jej nádhernými modrými očami?“ začudoval sa ohromene. Pomaly si uvedomil, že tie oči už nie sú modré ale odporne červené. Namiesto nežného pohľadu svojej tajnej lásky teraz cítil cynický pohľad dávneho démona vysávajúceho z neho každú kvapku života. Už cítil len ľadový závan nefalšovanej hrôzy, ktorá ho čoraz väčšmi zahlcovala a drtila. O chvíľu srdce vypovedalo poslušnosť a milosrdný závoj smrti navždy zastrel jeho zmučenú myseľ.

Časy ľudí snažiacich sa o hlbšie pochopenie tajomstiev života zostali minulosťou. Nastala moderná doba. Teraz boli v popredí ľudia, ktorí vedeli zarobiť čo najviac peňazí. A čím viac ich mali, tím boli váženejší. Ľubke to takto vyhovovalo. V tejto dobe nemala nepriateľov, dokonca o jej živote nikto nič podstatné nevedel. V minulosti, teraz považovanej za dobu temna, ju ľudia poznali pod rôznymi menami ako napríklad víla, siréna či grácia. V stredoveku jej hovorili sukubus. Toto meno považovala za svoje obľúbené. „Sukubus,“ usmiala sa pri zvuku toho slova. Pomaly sa zahľadela na odraz svojej štíhlej postavy v zrkadle. Znova sa usmiala očividne spokojná s tým čo vidí.

Zamračená septembrová obloha sa svojou depresívnosťou márne snažila prekonať pocity Drahušových kolegov. Ďalší mladý život predčasne vyhasol. „Infarkt,“ niesla sa od ucha k uchu oficiálna verzia Drahušovej smrti. „Ako u Petra,“ nezabudla dodať väčšina poslucháčov. Správa najviac zasiahla Lacka a nikto sa tomu nečudoval. Každý vedel, že sa s Drahušom kamarátili už od strednej školy. „Prečo práve on?“ pýtal sa Lacko sám seba už po n-tý krát. Náhle mu nechtiac padol pohľad na kolegyňu Ľubku. „Bože, tá je nádherná,“ povzdychol si ako vždy keď ju uvidel. Narýchlo poobdivoval jej dlhé blonďavé vlasy, súmernú postavu a dlhé nohy. Skôr ako si mohla niečo všimnúť odvrátil oči. Pomaly si pripustil myšlienku, že by ju veľmi rád uvidel nahú. Slastne sa pousmial pri tejto predstave. Dobre vedel, že je pre takýto pohľad schopný urobiť skoro všetko. Napríklad prísť pod jej okno.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. novembra 2018
Héfaistos