Ohnivé pero Q2 2018: Matka

ohnive pero

Každý človek má od života určité očakávania. Niekto žije pre ruch a rýchlosť veľkomesta, iný má rad samotu a pokoj. Človek časom viac poznáva sám seba a postupne sa mení. U mňa nastala zásadná zmena pred pár mesiacmi. Prehupol som sa do druhej poloviny mojej dvadsiatky a začal som pociťovať nepokoj. Po škole som sa uchytil vo veľkomeste, v prestížnej reklamnej agentúre. Miloval som to tam. Svižný beh života preplnený akciami, výstavami, výletmi a párty. Špinavé a preplnené srdce veľkomesta neprestajne bilo. Postupom času som dosiahol v práci vyššie postavenie. Čoskoro som pochopil, že osemhodinový pracovný čas pre mňa neplatí. Často sa stávalo, že som sa do práce dotrepal o ôsmej ráno po trojhodinovom spánku. Zvyčajne pre to, že klient sa na poslednú chvíľu spamätal a predložil nám ďalšie požiadavky. Podujatia sa pomaly vytratili z môjho života. Zapadol som do šedivej masy unavených ľudí v metre. Po nepeknej hádke s nadriadeným o nadčasoch som si povedal, že už stačilo otročenia. Zbalil som si svoje kufre a odsťahoval sa na druhý koniec republiky. Zakotvil som v malom mestečku, kde som bol pár krát na túre. Už vtedy mi mestečko učarovalo. Ľudia tu boli príjemní, poznali sa navzájom a pomáhali si. Postupom času som si našiel prácu v miestnej tlačiarni a domáci ma prijali medzi seba. Vtedy som sa dozvedel o Matke.

Najprv ma pred ňou vystríhala susedka. Vraj dúfa, že sa netúlam po nociach v blízkom orechovom lese. Lesík nie je vôbec veľký. Tiahne sa medzi mestom a priľahlou dedinou. Stratiť sa v ňom nedokáže ani najväčší mamľas. Myslel som, že žartuje, nuž som sa silene zasmial.

„Veď vás ten smiech prejde, keď vás schmatne Matka!“ zvolala zhrozene. Z toho mena ma zamrazilo. Vážnosť s akou to povedala vo mne vyvolala strach.

Na druhý deň som spomenul túto príhodu pri obede, v práci. Len čo som vyriekol slovo „Matka“, všetkým zmizol úsmev z tváre. Slova sa ujal môj nadriadený a rozpovedal mi jej príbeh. V meste sa nachádza zariadenie „Pokojný svet“ pre starých a senilných ľudí. Za nemalý peniaz tam vašim rodičom či prarodičom budú utierať zadky a servírovať polotovary podhodnotený pracovníci s ošetrovateľským minimom. Kedysi tam však bývala škôlka. Učila v nej mladá žena, ktorá nesmierne milovala všetky deti a všetky deti milovali ju. Nikdy nikoho netrestala, nehrešila a k deťom bola neskonale milá. Bohužiaľ, sama však nemohla mať deti. To vyústilo v niekoľko nepríjemných incidentov. Občas nechcela púšťať deti domov s rodičmi. Navrávala im mrzké veci o rodičoch a seba vyvyšovala na piedestál. Raz si dokonca jedno z detí vzala i domov. To bola posledná kvapka pre riaditeľku. S ťažkým srdcom ju musela prepustiť. Pre učiteľku to však neskončilo. Na druhý deň si prišla pre veci. S plačom prosila riaditeľku, sľubovala, že už podobné prešľapy nebude opakovať. Riaditeľka však bola neoblomná. Učiteľka ju teda poprosila, či sa môže pri odchode posledný krát rozlúčiť so svojimi žiačikmi. Riaditeľka videla, aká je z toho zronená, nuž sa jej uľútostilo ženy. Detičky práve spali v spoločnej miestnosti. Pohľad na ich nevinné, spiace tváričky učiteľke zlomil srdce a zdravý rozum. V záchvate smútku, hnevu a bôľu vzala nožnice a postupne detičkám podrezala krky. Sedem detí takto zmárnila, kým zvyšné nezačali kričať a neprivolali pomoc svojim plačom. Šialená učiteľka ušla. Nárek privolal riaditeľku s troma učiteľkami. Z toho, čo tam uzreli sa nikdy nespamätali. Krvou zmáčané deti, plačúce pri dohárajúcich životoch svojich kamarátov. Deti, chrchlúce krv, vzpínajú rúčky k učiteľkám o pomoc s nechápavým a zdeseným výrazom na tvári. Krv. Toľko krvi! Človek by si ani nepomyslel, že tak malé telíčka dokážu pojať tak veľa krvi. Steny, periny, hračky a omaľovánky zafarbené na červeno. Najhoršie však boli tie nevinné pohľady prosiace o pomoc. Krvou umazané tváre anjelikov, so zívajúcou dierou v krku. Dve učiteľky ukončili svoj život do roka po tomto incidente. Tretia skončila práve v „Pokojnom svete,“ pološialená. Riaditeľka krátko na to zavrela škôlku a vyparila sa, nevedno kam. Keď sa miestni dozvedeli, čo vykonala táto beštia, zdvihol sa všeobecný odpor a pátranie. Celé mesto sa pustilo do hľadania. Ešte v ten večer ju našli v orechovom lesíku. Visela z konára so šialeným úškrnom a sivým jazykom až na brade. Odvtedy ju vraj vídavajú po zotmení. Na kraji mesta, na sídliskách, kde už svit lámp nedosiahne. S vyplazeným jazykom, prázdnymi očami a desivým úškrnom striehne na zatúlané deti. Volá ich k sebe a láka do húštiny. Pre oči dospelých je neviditeľná, avšak deti ju vídavajú, najmä pri orechovom lesíku. Časť z obyvateľov to považuje len za nafúknutý incident, avšak pravdou zostáva, že každý rok sa stratí bez stopy aspoň jedno dieťa.

„Utvor si z toho vlastný názor,“ uzavrel svoje rozprávanie neisto.

Matka mi celý deň chodila po rozume. Nedala mi pokoja ani v noci. Vzrušenie zo strachu mi nedoprialo spánok. Vybral som sa teda po periférii mesta na nočnú prechádzku. Nerátal som s tým, že natrafím na Matku. Tak či onak, zjavuje sa len deťom. Mesto bolo pokojné a kľudné. Stretol som len na zopár opilcov a nočných zaľúbencov. Posmelený, vybral som sa k orechovému háju. Nachádzal sa hneď za sídliskom. Chodník končil pri vodárni. Za malým valom sa nachádzal lesík, čoby kameňom dohodil. Nabral som odvahy a vyšiel na val. Za dňa to bolo obľúbené miesto na hry. Často tu bolo vídať bežcov, utekajúcich po vale. Po zotmení som sa tu cítil zdesene. Vnímal som každé zašušťanie či zaševelenie vetra. Najviac ma však upútali svetlá medzi stromami. Narátal som ich presne dvadsať. Orechový lesík bol riedky. Ako racionálne zvažujúci človek som usúdil, že cez stromy presvitá osvetlenie z dediny, na druhej strane lesíka. Zrazu sa však zdvihol vietor. Stuhol som. Pozorne som načúval. Z valu, smerom z tmy, som začul zvuky. Niečo sa blížilo. Rozum mi velil aby som utekal. Nohy som mal však ako zo želatíny. Na sucho som preglgol. I keď bol teplý, letný deň, ľadový pot mi stekal po chrbte. Zvuky boli čoraz bližšie. Dupot láb, hlasitý dych. Nohy povolili. Zaspätkoval som, no v tom sa na mňa vyrútila z tmy obluda. Obrovský bernardín, ťahajúci za sebou dieťa.

„Nebojte sa, len si vás oňuchá!“ ubezpečovalo ma dievčatko. Trasľavo som prikývol. Vzápätí sa vynorili jej rodičia. Pokojne sa prechádzali, ruka v ruke.

„Dobrý večer,“ pozdravili ma jednohlasne.

„Brý,“ zamrmlal som vyplašene a snažil sa upokojiť moje zbesnené srdce. Vyšiel som späť na val a pozeral na mladú rodinku.

„Zlatko, nesmieš dovoliť Mozartovi papať všetko čo vidí. Potom má hnačku a musíme s ním chodiť v noci po vonku,“ káral dievčatko otec. Pes ju vláčil hore dolu, nechávajúc za sebou smradľavé kôpky. Upokojený, vybral som sa späť domov. V tom moje uši zaregistrovali ďalší zvuk. Pukanie orechových škrupiniek. V tichu a tme zneli ako lámanie kostí. Videl som siluetu psa, ako pozerá smerom k lesíku. Z ničoho nič sa rozbehol medzi stromy s dievčatkom za pätami. Mal som zlé tušenie. Stromy ich pohltili. Rodičia na ňu volali no, z lesa sa ozýval len pukot škrupiniek. Po chvíľke vyšiel z lesa Mozart. Bez dievčatka. Vybral som sa k nim. Tmu zrazu preťal výkrik matky. Pridal som do kroku.

„Čo sa stalo?!“ zvolal som. Nepotreboval som odpoveď. Na konci vodítka sa hompáľala detská ručička, odtrhnutá od lakťa. Zdesene som sa pozrel smerom k orechovému lesu. Tentokrát som napočítal dvadsaťjeden svetielok.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

29. októbra
Peter Vozník