Ohnivé pero Q2 2018: Chrobáčiky

ohnive pero

Rodičia osemročného Miloša si nikdy nelámali hlavu, čo so svojou ratolesťou počas letných prázdnin. Na to, aby sa tento malý nezbedník zabavil, nepotreboval veľa. V rozstrapatenej blonďavej hlavičke vírili tony a tony nápadov. Posledné dni si napríklad vystačil s obyčajným kameňom. No vážne, kameňom. Dostatočne veľkým šutrom pasujúcim do dlane.

Ten momentálny do nej sadol ako uliaty. Hladký a pevný. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o žulu, pretože ocko raz prezradil Milošovi, že kedysi sa neďaleko miesta, kde leží ich domček, táto hornina ťažila. Malý výmyselník tomu nemohol uveriť. Neveriacky pozrel na svoj drahocenný poklad a zaklipkal očkami. Neskutočné. Akoby sám osud chcel, aby kameň na záhrade našiel práve Miloš.

Počasie si na trinásty júl, zhodou okolností piatok, pripravilo teplo aké pravdepodobne panuje na predmestí pekla. Na zgniavenie, jak by povedal nejeden človek, ktorý sa v tom lepkavom dusne ocitol vonku.

Navzdory tomu sa však minimálne jeden chlapec usmieval od ucha k uchu.

Totižto práve teplé, dusné počasie žičilo jeho záujmom najväčšmi. So zaváracou fľašou vybehol z domu, kameň strčil do ľavého vrecka kraťasov a s jasným úmyslom sa vybral do záhrady.

Preskákal cez mamine políčka s jarnou cibuľkou, petržlenom a mrkvou až sa dostal k vysokej zeline pri starom chlieve. Sústredene sa zadíval. Vedel, že tam sú. Že sa skrývajú. Boja sa. Haha, lenže Milošovmu bystrému oku aj tak neuniknú. Tá moc v rukách bola povznášajúca. Nákazlivá, dalo by sa povedať. Zohol sa a s vypätím síl nadvihol nastraženú pascu – ťažkú kovovú podložku v tvare štvorca. „Mám vás,“ potešil sa úprimne pri pohľade na chrobáky. Okrúhle, prúžkované, malé, podlhovasté… Mali snáď všetky tvary.

Rozliezli sa po stene chlievu, skrývali sa v tráve, utekali za pletený plot k susedovi. Lenže zbytočne.

Miloš sa nevedel dočkať tých veľkých. Tí totižto pri zomieraní praskali. Ako keď jete chrumky a tie pri každom zahryznutí chrupnú. Chrum, chrum, chrum. Neviete sa ich dojesť. Oblizujete sa jazykom. Chrum, chrum, chrum.

Keď s plnou fľaškou všemožného hmyzu, zúfalo sa snažiaceho zachrániť a dostať sa von cez malé dierky na zátke, dokráčal k svojmu vlastnoručne vybudovanému oltáru (naukladané obité tehly do tvaru písmena U), ruky sa mu takmer triasli nadšením.

Vybral prvého chrobáka, dôkladne ho zbavil krídiel, aby ten bastard náhodou neuletel, položil mrzáka na dosku a udrel. Silno a presne. Chrum. Silno a presne. Ak sa napriek dvom zásahom stále mrvil, tak ešte raz – silno a presne. Pretože, kým sa hýbal, mal šancu prežiť, že áno? Jašterici vraj dorastie odtrhnutý chvost. Čo ak chrobákovi dorastie telo?

Malá záhradka sa v priebehu pár dní stala akýmsi popraviskom. Nuž ale ten hlúpy hmyz si to akosi vôbec neuvedomoval a lozil tade ďalej.

„Miloško, nechaj už toho a poď prosím ťa dovnútra,“ ozvala sa mamička z verandy. Na to, že sa jej Miloško dokázal sám zahrať bola patrične hrdá. Byť samostatný v tak útlom veku sa v dospelosti určite odzrkadlí.

„Idem,“ skríkol Miloš. Ponorený v zábave si ani neuvedomil, že sa už stmieva.

„Dobre zlatko a nech to nemusím opakovať.“ Mama pribuchla sieťkované dvere, aby sa dotieravý hmyz nedostal dovnútra a vrátila sa k sledovaniu televízie.

Pár nešťastníkov ešte kmitalo tykadlami vo fľaši. Dnes už všetkých nedostane, uvedomil si a vzápätí mimovoľne pokrčil ramenami. Vysypal černastý obsah fľaše na dosku a hlava nehlava začal udierať. „Kchšt… prichádza smrť… bum… bum… bum,“ rapotal.

Keď bolo dokonané, zhlboka si vydýchol a z čela zotrel pot. Kameň, z jednej strany zdobený žltozelenou kašou, položil na zem a drobnými krôčikmi sa krížom cez dvor rozutekal sa dnu.


Bolo krátko po dvanástej, noc mlčala, a malý kat s výrazom detskej nevinnosti odfukoval vo svojej postieľke. Sama nevinnosť uložená vo voňavých perinkách. Ústa mierne pootvorené, ruky aj nohy pozvoľna rozhodené do strán. Iba oči prikryté viečkami sa neposedne hýbali zo strany na stranu. Miloš sníval. Živo a farebne, ako keby to ani nebol sen. Ako keby…

…sa naozaj ocitol na dvore. Tentokrát ním ale nekráčal, čuduj sa svete, on ním letel. Iba kúsok nad zemou, ale letel. S vystretými rukami sa vznášal ako Superman. Šťastím celý bez seba radostne vykríkol, no pozornému uchu by neušlo, že ide skôr o bolestný ston, než radostný výkrik, čo Milošovi vyletelo z hrdla a odrazilo sa od stien potemnenej detskej izby zapratanej všemožnými hračkami.

Túžil letieť ku hviezdam, trblietajúcim sa zábleskom zaveseným tam hore vysoko nad hlavou. Nočná obloha bola nimi posiata ako tráva rannou rosou. Boli ich snáď tisíce. Jedna vedľa druhej.

Akási sila ale mala s Milošom iné plány, ťahala prázdninujúceho školáka presne opačným smerom. Trepal rukami i nohami, snažil sa zmeniť kurz, no zbytočne. Nedobrovoľne doplachtil k amatérsky zbudovanému oltáru, kde s pomocou neviditeľnej sily pristál pri doske s kúskami znetvorených chrobáčích telíčok. Na moment zneistel. Čo to má znamenať? Neisto blúdil očami po okolí a hoci fľakatý mesiac vrhal na zem jasný bledý svit, tak krásny a nadpozemský, že sa dvor javil priam čarovaný, Milošovi sa tam vôbec nepáčilo.

Zrazu sa mu o ušné bubienky obtrel slabučký bzukot. Nosné dierky sa rozšírili, srdce trikrát zadunelo ako obrovitánsky gong. Miloš takmer odpadol. S vypúlenými očami a zatajeným dychom sledoval ako vyliezajú spod zeme. Ako si oprašujú špinavé nožičky a zahlinené blany. To nie je možné, pokrútil hlavou. Akoby po ňom nahnevane pyskovali.

Odkiaľsi sa prirútil roj múch. Jedna pristála Milošovi rovno na hrudi. Hnusná zelená potvora so žilnatými krídlami. Okamžite ju zo seba striasol a chystal sa utiecť, ale namiesto behu, prešľapoval na mieste. Úplne mu vyfučalo z hlavy, že sa nachádza v sne, na mieste, kde neplatia zákony reality, ale zákony fantázie. Chrobákov pribúdalo a pribúdalo. Už tu boli i vinné mušky veľké ako hlavičky ihiel.

Miloš spanikáril. Dupal, skákal, búchal, no napriek svojej nezlomnej snahe nedokázal čeliť toľkej presile a so slzami v očiach padol na zadok. Nohy mal v sekunde posiate zubatými príšerami. Priliezali tučné s ohnutými tykadlami a hrubým pancierom, po stehne sa mu driapali tri páry vypasených stonožiek. Hrýzli, zarývali sa pod kožu, kŕmili sa mäsom. Z hustého čierneho stropu, v ktorý sa zmenilo hviezdnaté nebo, sa na tenkých pavučinkách spúšťali pavúky. Cvakali hryzadlami, vlnili článkovitými nohami, okúňali prázdnymi očami. Vzadu pri tehlách sa sformovala vysoká uhľová stena. Plazila sa a bzučala ako dáky pradávny hrozivý netvor.

Miloš chcel zavolať na mamičku, no do úst mu vletela otravná mucha (možno tá istá, čo na neho zaútočila predtým). Ostatné krúžili a bzučali okolo hlavy ako miniatúrne stíhačky.

„Nechajte ma. Prosím vás nechajte ma,“ nariekal len čo tú háveď vypľul.

A v tom sa prebudil. Hrudný kôš sa mu dvíhal a klesal ako piest parnej lokomotívy. Ustráchaným pohľadom preskúmal tmu a poslepiačky nahmatal lampičku v tvare káčera Donalda.

Našťastie to bol len sen, uvedomil si, keď žiarovka osvetlila detskú izbičku.

Lenže, keď to bol len sen, ako je možné…

Miloš trhol perinou. Po troch nekonečných sekundách, počas ktorých si uvedomil, že namiesto nôh má dva obhryzené pahýle, zaznel mĺkvym domom šialený nárek plný bolesti.

„Bol to len sen, bol to len sen,“ lapal dych malý nezbedník, no odkiaľsi, z miesta, kde ľudské vedomie zatiaľ nevstúpilo, sa ozývalo bzučivé chrum, chrum, chrum.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

1. októbra
Adam