Ohnivé pero Q2 2018: A v jeho pätách kráča smrť

ohnive pero

Mesto za hradbami sa prebúdzalo do nového dňa. Ranné zore sfarbené do červena zaplavili okolité pahorky, avšak krvavý úsvit len v málokom vzbudzoval obavy. Iba pár mystikov vtedajšieho sveta vo svojej extáze videlo blížiace sa peklo a niekoľkých astrológov znepokojovalo postavenie Marsu v Škorpiónovi.

Mesto žilo svoj každodenný život. Obchod, obchod a zas obchod. V prístave sa pohojdávali zástupy lodí, od rybárskych bárok po ozajstné koráby. Niektoré ešte len priplávali, iné už dvíhali kotvy na odchod. Na jednej loďke prišiel On. A v Jeho pätách sa blížila smrť.

Kráčal bosý, v tmavom mníšskom habite s kapucňou na čiernovlasej hrive, nezvyčajne vysoký, s prísnou tvárou, z ktorej sa nedal určiť vek. Necítil vôňu mora premiešanú smradom stôk a rybieho trhu. Ani pach spotených ľudských tiel v sparnom dni, zvieracích výkalov na ceste, bitúnku i garbiarskych dielní. Nezaujímal Ho závan parfumov, drahého korenia a pečeného chleba. Nasával len arómu zloženú z ľudských túžob, snov, emócií, nesplnených prianí, nerestí. Vnímal strach, radosť, bolesť, nádej, poníženie, pýchu. Zaznamenával krutosť, láskavosť, hnev, nenávisť i lásku. Neľutoval, nehneval sa, nesúdil. To čo príde, je neodvratné.


Violet sa zvedavo obzerala po chráme. Kňaza nepočúvala, starý otec ju už dávno prestal skúšať, čo sa vravelo v kázni. Ale chodila sem rada, na omše sa tešila. Nadchýnali ju vysokánske stĺpy, obrovské klenby, prítmie a hra tieňov. Sochy a obrazy svätých v nej vzbudzovali bázeň a chorál rezonoval jej žilkami. A v slabom svetle farebných vitráží videla nádherné jemné bytosti s krásnymi prežiarenými tvárami a mohutnými krídlami. Usmievali sa na ňu. Vtedy cítila nesmiernu radosť a šťastie, naplnenie, ktoré vháňalo slzy do očí. Starý otec bol pyšný, že má takú bohabojnú vnučku, reči o anjeloch bral ako detské výmysly.

Dnes bolo všetko inak. Violet sa cítila nesvoja, nedokázala sa sústrediť. Ošívala sa v kostolnej lavici, až starý otec prisľúbil, že ju doma vyobšíva korbáčom. Dieťaťu všetko pripadalo temnejšie, obľúbené sochy boli zrazu strašidelné a spev neznel vôbec jasne. Keď sa konečne upokojila, zbadala ich.

Anjeli sa neusmievali. Tváre mali zarmútené, plné strachu a ľútosti. Niektorí plakali. Keď pozerala do pohasnutých uslzených anjelských očí, dokázala prežívať ich bolesť. Srdce sa jej divoko rozbúchalo, pocítila slabosť. Rozvzlykala sa, neberúc ohľad na okolie ani ustráchaných blízkych, začala hystericky plakať.

Nevnímala, ako ju matka vzala do náručia a niesla von, nepočula samu seba kričať: „Plačú, oni plačú! Boja sa! Boja sa o nás, o ľudí! Anjeli! Príde smrť! Tam, čo ich nevidíte?!“ Nevšímala si pohľady ľudí, niektoré znepokojené, iné pohoršené, nespozorovala vystrašený šepot ani uštipačné pripomienky. Nepostrehla ani Jeho, v malom výklenku najzadnejšieho kúta chrámu…


Matka ju zaniesla domov, veď bývajú hneď na námestí v krásnom kamennom dome a Violet po upokojujúcom odvare zaspala. Keď sa zobudila, slnko už zapadalo. Strapatá detská hlava nakukla do okna. Ešte trochu omámená si pretrela zalepené vyplakané oči, zívla a vtedy Ho zbadala.

Neodolateľná zvedavosť ju priviedla na námestie, kde pred chrámom po večernej omši stál starý otec so skupinkou honosne oblečených mužov. Zišla sa tu celá smotánka. Poprední mesta debatovali, rozdávali almužny, ženy klebetili a deti naháňali holuby. Len Violet sa k nim nepridala. Rozrušená hľadela mnícha, sediaceho obďaleč žobrače na poslednom zo schodov vedúcich do chrámu. Violet naňho uprene pozerala, až kým jej starý otec nevtisol do ruky mincu:

„Nezízaj na toho frátra, bež mu radšej dať peniaz!“

Violet sa pohla. Pomaly kráčala, nespúšťajúc z Neho oči. Keď sa k Nemu priblížila, zaznamenal ju.

So záujmom na ňu pozrel. Nestávalo sa, že si Ho niekto všíma. Ľudia sa Mu podvedome vyhýbali, nepozerali do tmavých očí v prísnej tvári. Dokonca aj mačky naježili srsť a psy stiahli chvost, ak sa náhodou ocitli v Jeho blízkosti.

Dieťa pristúpilo, natiahlo ruku s mincou.

„Kto si?“ spýtalo sa, ale na odpoveď nečakalo. „Si anjel?“

„Také čosi…“ odvetil a vzal si peniaz, „ako to, že si ma spoznala?“

„Vždy vidím anjelov, tu v kostole,“ kývla hlavou smerom k chrámu, „ale sú iní ako ty.“

„Naozaj? Akí?“ spýtal sa a ani nepohol brvou.

„Sú takí… milí, láskaví. Ty vyzeráš prísne. Ako starý otec, keď pracuje a nesmiem ho rušiť. A máš červené krídla a meč, prečo?“

„Som Samael…“ Pre Violetin nechápavý pohľad dodal: „Hovoria mi Anjel smrti.“

Nerozumela: „Anjel smrti? Znamená to, že si zlý?“

Samael sa uškrnul: „Zlý? Veď smrť nie je zlá..,“ lenže Violet mu skočila do reči: „Ale je! Ja nechcem, aby moja mama umrela! Chcem byť s ňou a s ockom! Bojíme, sa, keď je na cestách a modlíme sa spolu, nech sa v zdraví navráti!“

Samael vzal drobnú rúčku do svojej dlane a vtisol mincu späť: „Prečo si dnes v kostole tak vystrájala, ublížila si si?“ Ruku jej ale nepustil.

„Ja neviem.., nie, neublížila…,“

„Pssst!“ Samael ju prerušil a zavrel oči. Pozrel sa do nevinnej detskej duše a na okamih precítil. Bolesť, ľútosť, strach o milovaných A lásku. Nekonečnú, bezhraničnú, ničím nepodmienenú…

„To kvôli tebe plakali, tí v chráme,“ dieťa uhádlo.

„Hmm.., áno,“ prikývol. Pomaly ju pustil, „Asi som dosť prísny…Ale ty sa neboj a už utekaj!“

„Violet! Violet! No poď, dieťa!“ kričal starý otec.

Pozeral za Violet, ako načahuje rúčku k starcovi a stále sa obzerajúc odchádza. Pomaly sa pobral aj On. Kráčal dláždenými námestiami a uličkami okolo priečelí honosných palácov, kostolov s nádhernými portálmi a vysokánskymi vežami. Šiel štvrťami páchnucimi biedou, kde sa zabáral do blata a splaškov. Prechádzal okolo voňavých záhrad, chudobincov a špitálov. Míňal vychýrené hostince i špinavé putiky, domy radosti i smútku. Málokedy sa pristavil, nikomu sa neuhýnal z cesty. Ale občas pomyslel na malé nevinné dievčatko…


„Dobré ránko, Violet,“ pohládzala matka dieťa po vláskoch, „vstávaj, pomôžeš mi baliť. Cestujeme, ďaleko – preďaleko. Violet, no tak!“

„A prečo?“ malá otvorila oči, zívala, ale spod prikrývky sa neponáhľala.

„Starý otec už dlhšie premýšľa, že založí filiálku ďalej vo vnútrozemí. A včera večer sa rozhodol. Vraj čím skôr tým lepšie. A tvoj ocko ju bude viesť,“ matka pohládzala rozospaté dieťa a bolo vidno, že sa teší.

„Hneď teraz?“ čudovala sa Violet.

„Áno, starý otec na tom trvá. Nevieme, čo ho to napadlo, ale ja som rada. Pôjdeme k príbuzným, kým nezariadime vlastný dom. Aspoň ocko ostane nejaký čas s nami, nebude sa musieť nikam trmácať. Tak šup, do práce!“

„Počkaj, a čo anjeli, čo ak už nikdy nijakého neuvidím?“ zľakla sa malá.

„Ale prosím ťa. Tam, kam pôjdeme sú tiež také krásne chrámy ako u nás. Isto budú plné anjelov.“

„A príde tam aj On? Anjel smrti?“

„Ten zo včerajška? Neviem, budeme sa modliť, nech sa nám vyhne…“ chlácholila ju matka.

Violet už bola míle ďaleko, keď Samael opúšťal mesto. V jeho pätách šla smrť. Vplávala na jednej z lodí, čo zakotvili v prístave. Smrť čierna ako čiernočierna temnota. Mor.

Anjel smrti sa nehneval, nesúdil, neľutoval. Smrť je veľká udalosť na ceste človeka, lenže len zrnko prachu v osude sveta. A po všetkých tragédiách, ľudských i svetových, nastane znovuzrodenie. Renesancia.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. septembra
Andrea Paráčová