Ohnivé pero Q2 2017: Všetci svätí

ohnive pero

„Rýchlo! Poď, Dereck!“ syčal detský hlas.

„Mne sa to nezdá,“ piskľavo odvetil iný hlas.

„Nebuď posero,“ odvetil mu chlapec. Dereckova hrdosť utrpela. Nadýchol sa a vkročil za chlapcom cez brány cintorínu.

„Čo ak nás tu niekto uvidí, Brad?“ spýtal sa bojazlivo Dereck. Brad len mávol rukou.

„Dnes sem môžeme ísť. Cez Dušičky sú brány cintorína otvorené až do noci,“ vysvetľoval chlapec vecne.

„Vieš, kde je ten hrob?“

„Celkom vzadu. Nasleduj ma!“ rozkázal Brad vzrušene a rozbehol sa po starom chodníku do zadnej časti cintorína. Ich kroky boli osvetlené množstvom tancujúcich svetielok. Kde-tu stretli i osamotených ľudí, ktorí pridávali ďalšie sviečky na blikotavé hroby. Dereck si všimol i zopár hrobov, na ktorých nesvietila žiadna sviečka. Srdce mu zaliala ľútosť nad zabudnutými ľuďmi. Čím ďalej však šli, tým viac neosvetlených hrobov pribúdalo. Svetlo slablo a pohasínalo. Ľudí už nevideli. Náhrobky boli čoraz ošarpanejšie a rozliezali sa po nich popínavce. V tejto časti cintorína svetlo zmizlo. Zopár kahancov, nič viac. Dereck si nervózne trel ruky. Chlad mu hrýzol do prstov a zanechával rumenec na tvári. Vôbec sa mu nepáčilo, čo robia. Brad však nehľadel ani na tmu či chlad. Potichu odrátaval hroby a hľadal ten, o ktorom mu vravel starší brat. Vraví sa, že každý rok, cez Sviatok všetkých svätých obživne a ak budete sedieť nehybne pri jeho hrobe, začujete tlmené prosenie a škriabanie na veko truhly. Dereck si nebol istý, či to naozaj chce počuť. Cupital za Bradom a takmer do neho vrazil, keď prudko zastal.

„Tu je to!“ zašeptal vzrušene. Súkali sa pomedzi rozpadnuté náhrobky a zastavili pred kamenným krížom na ktorom bolo napísané meno „H. A. Wilcox.“ Narodený v auguste roku 1928. Dátum smrti chýbal.

„Vidíš! Brat mal pravdu! Chýba preto, lebo Wilcox nikdy v skutočnosti neumrel!“ mudroval s rozšírenými očami. Derecka zamrazilo. Pred Bradom však nedal nič znať. Sadli si pred hrob a čakali. Sedeli v tichu a tiesnivá tma na nich pomaly dopadala. Dereck v diaľke videl jemný svit z osvetlených hrobov. Tak rád by sa tam vrátil. Brad by si však myslel, že je strachopud, nuž poslušne čakal. Minúty sa ťahali v dusivom tichu. Dereck sa trhal pri každom zaševelení či šeleste v kríkoch. Tmu preťalo dunenie. Zvony odbíjali polnoc. Brad sa vzpriamil a nervózne zamrvil. Akoby to bol signál, na ktorý čakal. Strihal ušami, sťa lovecký pes. Ticho bolo ohlušujúce. Dereck by si najradšej zapchal uši a utiekol domov. Zvedavosť ho však premohla a chtiac nechtiac načúval. Zavrel oči a sústredil sa len na sluch. Okolo nich sa zdvihol vietor. Zdalo sa, že počuje jemný šuchot. Srdce sa mu rozbúchalo. Hruď sa v rytmickom tempe dvíhala a klesala. Chlad mu zašiel pod tričko a bodal jeho roztrasené telo. Z ničoho nič mu na plece dopadla ruka.


Spolu s Bradom zvreskli a vyskočili na nohy, ako mladé srnce. Obaja sa metali a skrúcali, no ruka ich pevne držala.

„Prestaňte sa myksľovať, decká prašivé,“ zahučala postava. Mohutný muž ich pustil a káravo sa na nich zahľadel.

„Čo tu dopekla vyvádzate?!“ oboril sa na nich.

„M-m-môj brat mi p-p-povedal, že d-d-dnes v noci sa z-z-zobudí Wilcoxova m-m-mŕtvola. S-s-stačí ticho sedieť p-p-pri jeho hrobe po z-z-západe slnka,“ trasľavo vysvetľoval Brad. Dereck nevládal ani ústa otvoriť. Tíško mu tiekli slzy a dopadali na rozochvené nohy. Muž zostal najprv meravo stáť, no potom sa hrkotavo rozosmial.

„Tvoj brat je idiot. A ty si dupľovaný. Poďte za mnou, nespratníci,“ rozkázal im chrapľavo. Prešli ešte kúsok vzad. Pohlcovala ich tma. Hroby tu už neboli hrobmi. Tabule a kríže boli pokryté hrubou vrstvou machu, trávy a brečtanu. Z rovov vyrastali kvety a dokonca i stromy. „Aké ironické!“ pomyslel si Dereck. „Z mŕtveho vyrastá nový život.“


Došli pomaly k vysokému, kamennému múru. Muž nahmatal kľučku brány a otvoril ju starodávnym kľúčom. Toto bol zrejme zadný vchod do cintorína a neznámy bol isto správca a hrobár. Zaviedol ich do malej chatrče, susediacej s cintorínom. Malá chajda sa skladala len z jednej miestnosti v ktorej bola skromná kuchynka, posteľ, krb a vysoká skriňa s knihami. V strede trónil stôl obkolesený stoličkami. Dereck si všimol, že zo stropu mu visí náradie, kože a kožušiny, sušené mäso, klobásy a haraburdie. Vše dodávalo chalupe nezameniteľný pach. Hrobár im nalial do obitých šálok vriaci čaj na ukľudnenie a sadol si ku nim za masívny stôl.

„Takže vy ste prišli budiť mŕtvych?“ spýtal sa so smiechom v hlase. Dereckovi to až teraz prišlo hlúpe. Začervenal sa, no strach stále neodohnal. Bál sa, že muž zavolá policajtov a rodičov.

„My ich nebudíme! Oni sa zobudia samy,“ ohradil sa Brad. Dereck ho nenápadne kopol pod stolom. Hrobár sa znovu zasmial.

„Tvoj kamarát má pravdu, chlapče,“ zvolal bodro. Chlapci na neho vrhli začudovaný pohľad. Muž si len vzdychol a prišiel ku policiam so starými knihami. Olízal si prst a náhlivo behal po obaloch. Vytiahol spráchnivenú knihu s čiernym obalom, ktorý ju len tak-tak držal pohromade. Predtým, než ju Hrobár otvoril, Dereck si všimol podivného chlapa s turbanom na obale. V názve knihy vynikali dve písmenká N, ktoré boli ozdobne tvarované. Celý názov však neprečítal. Kniha bola písaná cudzím jazykom. Dereck v nej videl len samé špirály, háčiky, bodky a krúžky. Ozdobné písmo bolo doplnené o hrôzostrašné obrázky. Obrovské tvory s chápadlami. Desivé kreatúry s množstvom zubov, požierajúce ľudí v agónii. Zvery, ktorým sa v zlobe a zvrátenosti nemôže rovnať ani samotný Satan. Len šialená myseľ, ktorá uzrela dno pekla, bola schopná zakresliť toľké hrôzy do knihy. Chlapci ani nedýchali. Z knihy sálalo zlo a pazúrmi ich vťahovalo do jej sveta strachu a bolesti.

„Tu je to!“ zvolal Hrobár zvesela. Na stránke bol obrázok zavretej bránky cez ktorú vytŕčali tucty hnijúcich rúk. Derecka mimovoľne striaslo.

„Viete, prečo sa v Noc všetkých svätých chodia zapaľovať sviečky na hrob?“ spýtal sa ich.

„Aby sme si uctili mŕtvych?“ pípol Brad. Hrobár po ňom len znechutene fľochol.

„To vám natárali vaši rodičia. A im to natárali ich rodičia. To preto, že pravda je ďaleko desivejšia, než ľudia dokážu pochopiť. Nie, deti. Noc všetkých svätých je urážkou mŕtvych. Ukazujeme im, že sa ich nebojíme a ovládame ich. Viete prečo?“ Chlapci len zdesene pokrútili hlavami. Nechty od strachu zabárali do stola a čelo im zdobili kropaje potu.

„Pretože jediná vec, čoho sa mŕtvi boja je svetlo. Tma im dodáva silu. Ožívajú, driapu sa na povrch a prahnú len po jedinom. Hltať živých a rozširovať zástupy mŕtvych. Práve dnes. Práve v túto noc lezú zo svojich práchnivých dúpät, len aby boli zahnaní späť svitom tisícov sviečok. Noc všetkých svätých. Pretože keď sa mŕtvi dostanú von, ani svätí vám už nepomôžu. Nie, deti. Cintoríny sa nezatvárajú na noc preto, aby nik nemohol dnu. Cintoríny sú zavreté preto, aby sa nič nedostalo von, do sveta živých,“ dokončil svoje rozprávanie desivo.


Chlapci chvíľku meravo sedeli. Hrobár zaklapol knihu, čo ich prebralo z tranzu. S krikom vybehli von a ozlomkrky utekali domov. Sprevádzaní boli desivým rehotom šialeného Hrobára. Nedbali ohľad na dych či bolesť svalov. Chceli byť čo najďalej od toho prekliateho miesta. Rodičom vyrozprávali bláznivý príbeh o Hrobárovi. Dereck sa u svojich nestretol s pochopením. Brad dopadol o čosi lepšie. Dotiahol znepokojených rodičov na oné miesto. Za cintorínom však nenašiel žiadnu stopu po Hrobárovi či chatrči. Čím viac sa snažil rozpamätať, tým matnejšie boli jeho spomienky. Celkom, ako neuchopiteľný sen. Od tej príhody každý rok zapaľuje sviečky aj na tých najosamelejších hroboch.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

6. novembra
Peter Vozník