Ohnivé pero Q2 2017: Vodopád

ohnive pero

Peter pocítil náhly príval energie, ktorý ním pretekal ako mohutná rieka. Pomaly začínal pochybovať, či bol dobrý nápad vybrať sa k tomuto vzdialenému vodopádu tak fatálne spojeného so životom jeho starej mamy. Napriek tomu z neho nevedel odtrhnúť oči. Cítil, že tento pocit nesúvisí s nervovým otrasom, ktorý prežívajú niektorí citlivejší ľudia pri pohľade na krásu. Zreteľne si uvedomoval, že tento zážitok má omnoho hlbšie pozadie, ktoré nejako súvisí so zážitkami s jeho detstva, najmä so spomienkami na starú mamu.

Väčšinu z týchto spomienok sa mu podarilo úspešne vytesniť už pred rokmi, teraz sa však znova začali predierať do jeho vedomia. Záhadná energia vyžarujúca z vodopádu, či skôr z niečoho čo sa nachádzalo za ním, rúcala jeho ťažko vytvorené pamäťové bloky, pomocou ktorých sa pred nimi dlhé roky úspešne bránil. Náhle si zreteľne uvedomil celú svoju minulosť. Už znova vedel, že stará mama navštevovala toto tajomné miesto pravidelne a vracala sa potom domov nabitá novou energiou a chuťou do života.

Spomienky intenzívne zaplavovali jeho myseľ.

Malý Peter miloval lazy už od svojho narodenia. Nádherná príroda len málo ovplyvnená ľudskou činnosťou mu poskytovala mnoho príležitostí na šantenie. Rád tiež chodieval s rodičmi na pole a do záhradky, kde pomáhal ako vedel. Jediné, čo nevedel nikdy pochopiť, bolo čudné správanie sa susedov k jeho starej mame. Bolo zvláštne, že táto inak srdečná stará žena nemala žiadne kamarátky. Susedia sa jej buď vyhýbali alebo ju chodili prosiť o pomoc. A pomôcť teda vedela! Keď susedovho chlapca prikvačila akási zvláštna choroba, nad ktorou už lekári dávno zlomili palicu, dokázala ho vyliečiť jedine stará mama. Peter neraz počul ako ju ľudia so zvláštnou zmesou strachu a obdivu volajú medzi sebou vedma.

Ľudí odrádzal aj jej zvláštny vzťah k náboženstvu. Tam kde iné ženy mávali v izbe kresťanské symboly ona mala obrázky pohanských bohov, z ktorých si Peter zapamätal len vyobrazenia starých slovanských božstiev Perúna a Radegasta.

Ľudí desili aj tajomné obrady, ktoré zvykla robiť v neďalekom lese a ktorých zmysel Peter nikdy celkom nepochopil.

Napriek tomu mal Peter starú mamu veľmi rád. Nielen pre jej srdečnú povahu, ale aj k vôli záhadným rozprávkam, ktoré mu často rozprávala pred spaním. Hovorilo sa v nich o prírodných energiách, o živloch a duchoch, ktorí živlom vládnu a tiež o zvláštnych bránach medzi dimenziami, cez ktoré sa mohli niektorí ľudia dostať do sveta bájnych bytostí, ktoré sa údajne občas objavujú v povestiach našich dávnych predkov. Dokonca tam mohli aj zostať žiť.

„To je predsa nemožné, stará mama,“ povedal jej raz Peter. „Nemožné?“ opýtala sa z vážnou tvárou. „Zapamätaj si, Peťo, nemožné je slovo, ktoré používajú nevedomí ľudia, aby takto zakryli svoju nevedomosť!“

Zomrela, keď mal šesť rokov.

Zhruba po roku sa Petrova rodina presťahovala do dvojizbového bytu na menšom sídlisku. Peter si dlhú dobu nevedel zvyknúť na nové prostredie. Najhoršie však bolo, že o neho nejavili ostatné deti prakticky žiadny záujem. Asi preto, že im často rozprával o svojich snoch, v ktorých videl kto má ochorieť alebo zomrieť. Tieto sny sa potom splnili s neuveriteľnou presnosťou.

Napriek všetkému sa úspešne vyučil za kuchára. Na rozdiel od kolegov, Peter nikdy nemal žiadnych kamarátov ani vážnejší vzťah. Ľudia ho vždy považovali za miestneho podivína. Keď mu pred dvoma rokmi jeden po druhom zomreli rodičia, zostal úplne sám.


A tak sa rozhodol znova navštíviť miesta, kde ako dieťa chodieval so starou mamou. Včera navštívil rodné lazy a dnes sa vybral k jej obľúbenému vodopádu.

Peter cítil, že energia ktorá z neho vyžaruje sa pomaly začína meniť. Už ho z nej nebolela hlava. Začala byť dokonca príjemná. Tušil, že práve tu sa nachádza ono tajomné miesto, cez ktoré sa dá prejsť do paralelného sveta, o ktorom veľa počúval ako dieťa.

Svetlo za vodopádom žiarilo a pulzovalo akoby v ňom prúdil akýsi podivný život.

Peter sa zrazu rozhodol. Ako na odpoveď sa žiara za vodopádom stala ešte intenzívnejšou. Lúče jasného svetla vyžarovali do priestoru a pokrývali okolie svojim tajomným svetlom.

Peter uprel na túto zvláštnu žiaru nielen svoje oči, ale aj všetky túžby a nádeje.

Ráznym krokom vykročil v ústrety novej a neznámej budúcnosti.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

2. októbra
Ján Petruška