Ohnivé pero Q2 2017: Valec

ohnive pero

Oslepujúce svetlo. Privreté viečka nedokážu dostatočne zabrániť omračujúcej nepríjemnosti. Pritláčam dlane na oči a pokúšam sa zhromaždiť, náhlim traumatickým atakom, rozstrelené myšlienky. Čo sa deje? Bol som na ceste. Kráčal som lesom bezcieľne, po počiatočnom, panickom úteku. Stovka zalesnených kilometrov ma delila od prekliateho mesta. Od totálneho chaosu, preplneného hroznými udalosťami, o ktoré nik nestojí. Utiecť. Zabudnúť. Pamätám sa, ako unavený po dlhom pochode som uprostred noci zaľahol pod akýsi strom na mäkký mach. Už som nestihol zabrániť nepríjemnej lesnej vlhkosti. Okamžite sa dostavil potrebný spánok. A teraz toto náhle prebudenie! Batoh s posledným jedlom by sa mal povaľovať niekde na dosah. Jednou rukou nechávam oči napospas náhlej, nepríjemne žiariacej skúsenosti a pokúšam sa hmatať okolo seba. Nič. Zrazu nový pocit. Neznáma sila ma dvíha do výšky. Ktovie kde zostal batoh. Zmätok. Metám sa a hľadám čokoľvek v dosahu, čo by ma uistilo o spojení, so spoľahlivo známymi skutočnosťami lesa. Moje telo putuje v úplne neznámych súvislostiach. Odovzdávam sa novým udalostiam. Myseľ sa začína zaoberať nedávnou minulosťou…

Pracoval som v meste. Všetko malo každodenný monotónny rytmus. Byt, posteľ, budík, raňajky, cesta do práce, práca, cesta z práce, večera, nastaviť budík, posteľ. Zhruba takto, každodenne. Potom niekto objavil tú entitu a čosi sa pokazilo. Nastal zmätok. Všetci sa snažili zničiť nevydarený pokus. Ten sa snažil zničiť všetkých. Vyčerpali sme možnosti a ostal útek. Ocitol som sa na ceste osamelý. Ľahol som si unavený pod ten strom…

Po svetle, je náhle tma. Utrpenie z intenzívneho svetla, vystriedal strach. Dokonalá tma. Ležím na chladnej, tvrdej podlahe. Hmatom sa snažím zorientovať v novom priestore. Kameň? Oceľ? Neviem. Čo viem?

Mohutná stavba nášho výskumného ústavu ukrývala tie najčudesnejšie rozuzlenia reality, ktorú sme v súčasnosti dokázali preskúmať. Celá stavba sedela na rozsiahlom podzemnom urýchľovači a v centrálnej sále, v hermeticky uzavretej nádrži, sme skúmali náznaky nových objavov. Zbieral som dáta a zadával príkazy do počítačového systému pre analýzu. Cítil som sa dôležito. Vyvažovalo to nudu prežívanú po zvyšok mojich dní. Po kúskoch sa nám začali odhaľovať prvé náznaky niečoho, čo s nami začalo z nádrže komunikovať. V systéme sa objavovali otázky miesto očakávaných odpovedí. Entita, ktorá sa objavila uprostred nám známeho vesmíru, začala skúmať nás. Chvíľami sa prejavovala ako zhluk neznámej energie a chvíľami ako hmota. Zloženie hmoty sa nám nedarilo analyzovať. Niekedy sa chovala ako kus mŕtvej hmoty, niekedy akoby rástla, pulzovala ako živý organizmus. Niektoré vizuálne záznamy pozorovanej entity nás zvlášť desili. Z obrazoviek na nás pozeral čudný tvor mnohými očami. Keď sa svojimi chápadlami dotkla šošoviek kamier, všimli sme si jej ostňami pokrytý povrch. Všetky jej podoby sa nepredvídateľne menili. Akoby sa nevedela rozhodnúť pre svoju formu. Všetkých nás, serióznych vedcov, privádzala do úzkych. Potom unikla. Rozprestrela sa po celom meste a ľudia mizli. Útek bol prejavom pudu sebazáchovy.

Teraz som sa ocitol v pasci. Myseľ mi vytvára súvislosti s entitou, ale ako vedec viem, že bez dôkazov je to iba hra fantázie. Staviam sa na nohy a kráčam. Prechádzke tmou bránia oblé steny z rovnakého materiálu ako podlaha. Som v akomsi valci. V nádrži. Kde som? Ozval sa hlas. Pýtal sa ma kto som. Odpovedal som. Mojou odpoveďou bolo moje meno. Kto si ty? Ja som ja. Jeho odpoveď ma neuspokojila. Prečo som tu? A prečo si tu ty? Ja neviem. A prečo si tu ty? Neviem. Niekto ma sem umiestnil. Niekto ma sem umiestnil. Odkiaľ si prišiel? Zo svojho sveta. A ty? Zo svojho sveta. Sadám si na podlahu a dlaňami si prikrývam uši. Nechcem sa ďalej zhovárať. Takáto komunikácia ma privádza do šialenstva. Neviem si vytvoriť žiadny záver. Upadám do letargie a zrejme do hlbokého spánku.

Otváram oči. Hľadím na monitor počítača ktorý mi zobrazuje výsledok analýzy. Vetu. Vetu opytovaciu: Kde som? Veta je výsledkom dát, získaných zo skúmanej entity z nádrže.

Prídem z práce domov a hneď ráno opustím toto prekliate mesto.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

16. októbra
Marián Šteflík