 |
Útroby lietajúceho taniera vyvolali v Kleťovi spomienky na detstvo. Podobne totiž voňal nový favorit, ktorý si jeho otec v deväťdesiatych rokoch kúpil. Okrem toho jeho strýko rád rozprával príbeh o tom, ako ho zamlada uniesol lietajúci tanier. Kleťovi rodičia mu zakazovali hovoriť to pred deťmi, ale strýko vedel vyčíhať chvíle, kedy neboli nablízku.
Pozemšťan zahnal nostalgiu a začal si obzerať interiér vesmírnej lode. Naokolo bolo množstvo prístrojov exotických tvarov a neznámych funkcií. Radšej sa ničoho nedotýkať. Náhodou niečo pokazí a bude to musieť splácať.
„Pán Ignác Kleťanský,“ začul príjemný ženský hlas. Vychádzal z malého hranatého zariadenia, ktoré si mimozemšťan drobného vzrastu držal pri ústach. Teda, boli to určite ústa? Obaja ufóni mali jeden pár končatín na chodenie, druhý na chytanie a ohmatávanie a výraznú hlavu s dvoma lesklými polguľami pripomínajúcimi oči. Tam však všetka podobnosť končila. Vo všetkom ostatnom boli dvaja návštevníci z vesmíru tak odlišní od človeka, ako len bolo možné.
„Volajte ma Kleťo. Nikto ma nevolá Ignác, ani vlastná matka.“
Nemal rád, keď ho volali Ignác. Prezývka zo základnej školy mu prischla natoľko, že sa stal alergickým na vlastné meno.
„V poriadku, pán Kleťo,“ prehovoril druhý mimozemšťan totožným ženským altom. Hranatý prístroj pri ústach zrejme slúžil na preklad. „Mňa môžete volať Geläúheveximtus.“
„Ja som Karol,“ predstavil sa Geläúheveximtov spoločník. „Mojim rodičom imponoval exotický zvuk toho mena.“
„Musia to byť okúzľujúci… okúzľujúce osobnosti,“ pokúsil sa Kleťo o kompliment. Ocitol sa v prekérnej situácii a usúdil, že zdvorilosťou nič nepokazí.
„Boli. Všetci traja sú už dlhé roky nebohí.“
„Ach, to je skvelé,“ chcel odvetiť unesený pozemšťan, no včas si zahryzol do jazyka. Nikdy nebol spoločenský typ a konverzácie s cudzími ľuďmi neboli jeho parketa. Tobôž keď nešlo o ľudí. Radšej povedal: „Mám pocit, že sa poznáte s mojim strýkom, Ernestom Kleťanským.“
„To by bola zaujímavá zhoda okolností, ale určite rozumiete, že za tie roky sme stretli množstvo príslušníkov vášho druhu.“
„Prácu a súkromný život treba oddeliť hrubou čiarou,“ pripojil sa Geläúheveximtus.
„Strýko nevedel robiť hrubé čiary,“ zaspomínal si Kleťo. „Asi ste naňho urobili väčší dojem, ako on na vás. Celý život o vás rozprával na počkanie. Všetkým bol na smiech. Viete, kedysi by mu možno aj niekto uveril, vlastne to bola taká trochu mánia, ak mi rozumiete. Každý týždeň niekto na druhej strane zemegule videl nejaký lietajúci tanier alebo čudné svetlá na oblohe. Potom prišli smartfóny s vymakanými foťákmi, ktoré mal každý po ruke a každý mohol bez problémov zhotoviť dôkaz, alebo ho aj sfalšovať, a niekedy v tom období to upadlo.“
„Tak ste usúdili, že predtým to boli všetko podvody a halucinácie,“ odvetil ufón Karol.
„Znie to logicky, nie? Teoreticky by po nástupe smartfónov a internetu malo byť plno dôkazov o výskyte UFO, že?“
„Skutočnosť je taká,“ ozval sa Geläúheveximtus, „že keď vaša civilizácia dospela k smartfónom, už sme vám nemali čo ponúknuť a prestali sme vás unášať.“
„Lepšie povedané, stále vám máme čo ponúknuť, ale smartfóny sú to hlavné,“ doložil Karol.
To Kleťa trochu zarazilo. Ozubené kolieska v jeho hlave sa točili o stošesť, no nie a nie spracovať posolstvo dvoch mimozemšťanov.
„Chceli ste nás naučiť vyrábať smartfóny?“
„Naučili ste sa to sami,“ povedal Geläúheveximtus. Kleťo by odprisahal, že v neutrálnom hlase prekladača začul hrdosť. „My sme vás len usmernili.“
„Fíha, to je… Díky moc, je to od vás skvelé, ale…“ Pozemšťan hľadal správne slová na vyjadrenie svojho sklamania. „Čakal som niečo viac, ak mi rozumiete. Asi všetci sme čakali niečo viac. Viete, liek na rakovinu, alebo teleportáciu, alebo aspoň efektívnejšiu zbraň hromadného ničenia.“ Obzrel sa okolo seba. „Alebo lietajúci tanier, doparoma! Nechápte ma zle, je úplne super, že ste sa nezištne rozhodli posunúť našu civilizáciu dopredu, ale mám z toho taký dojem, že máte trochu nesprávne nastavené priority.“
Uvedomil si, že drží v ruke svoj telefón. Mimovoľne ho vytiahol z vrecka, aby sa pozrel, koľko je hodín a či mu niekto nepísal. Moderné zariadenie, vyrobené len vlani, a predsa už zastarané. Kleťo si ho z výplaty nemohol dovoliť, tak sa uchýlil k mikropôžičke. Vzhľadom na neprimerané úroky a Kleťovu neporiadnosť v oblasti financií poslednou dobou zvažoval ďalšiu mikropôžičku, ktorou by splatil tú prvú. A pritom si až príliš jasne uvedomoval, že by sa bez tejto drahej hračky zaobišiel. Mimozemšťania nás zotročili svojimi pokročilými technológiami, pomyslel si s hrôzou.
„Nezištne nie je vhodné slovo,“ poznamenal Karol.
„Čože?“
„Spomenuli ste, že sme vašu civilizáciu posunuli dopredu nezištne. To nie je celkom pravda.“
„Vyvinuli sme novú aplikáciu, ktorá dodá vášmu zariadeniu nový rozmer,“ nadšene sa pridal Geläúheveximtus. „Potrebujeme niekoho, kto ju rozšíri na pozemský trh. Niekoho dôveryhodného.“
„Alebo aspoň dôveryhodnejšieho ako my. Niekoho s telom pokrytým pokožkou, so správnymi orgánmi na správnom mieste a približne ľudskými črtami tváre. Kleťo, ste náš človek.“
Pozemšťan si prešiel dlaňou po svojej približne ľudskej tvári. „To bolo trochu kruté.“
„Nebudeme si ťahať medové motúzy popod fúzy, Kleťo. Ide nám o korektný a úprimný obchodnícky vzťah. Pozrite, rátame s tým, že do desiatich rokov bude mať smartfón každý obyvateľ Zeme. Nemluvňa, dôchodca, domorodé kmene v Južnej Amerike, každý. Pokrok je nezastaviteľný a vy ľudia viete, čo je dôležité. A naša aplikácia je prelomová, pán Kleťo. Vyvinuli sme ju pomocou technológií, ktoré budú pozemšťanom k dispozícii najskôr o tri generácie. Povedzme, že za ročnú aktualizáciu aplikácie budeme účtovať symbolické jedno euro.“
„Viac ako sedem miliárd eur ročne,“ vydýchol Kleťo. Pomyslel na svoju nešťastnú pôžičku a pokazenú vodovodnú batériu v rodičovskom dome.
„Plus prémiová verzia aplikácie, rôzne moduly a samozrejme zisky z reklamy.“
„Prirodzene, väčšina pôjde nám,“ náhlivo dodal Geläúheveximtus. „Vy ako sprostredkovateľ a konateľ pozemskej divízie dostanete, povedzme, dvadsať percent zisku.“
To by stále stačilo na splatenie pôžičky aj novú vodovodnú batériu, uvažoval Kleťo. A nejakú drobnosť pre radosť. Možno nový telefón.
Jeho noví obchodní partneri ho chceli vysadiť tam, kde ho uniesli, čiže jeden a pol kilometra od domu. Nesmelo sa spýtal, či by ho nemohli hodiť aspoň ku ním na ulicu.
„Susedia by mali reči a mohli by zavolať novinárov,“ namietol Karol. „Pre náš obchod by to bola neželaná publicita.“
„Ale prosím vás, historky o UFO aj tak nikto neberie vážne,“ pripomenul im Kleťo.
Za okamih už stál pred bránkou domu svojich rodičov. Pozeral na odchádzajúci lietajúci tanier. Na jeho zadnej časti si všimol nálepku: Tuning nie je zločin. Predsa nám odovzdali viac, ako zamýšľali, pomyslel si.
Sadol si na schody pred dverami a vytiahol z vrecka smartfón. Na popraskanej obrazovke svietila nová ikonka. Nový rozmer smart zariadení. Bol zvedavý, čo tým jeho obchodní partneri mysleli.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.