Ohnivé pero Q2 2017: Potkaniar

ohnive pero

Keď sa rodičia nevedia zhodnúť na mene svojho dieťaťa, môže to dopadnúť všelijako. Niekedy rozhodnú kameň, papier, nožnice a inokedy hádzanie mincou. U môjho priateľa Kehara dokonca rozhodli päste. Avšak najhoršie, čo sa môže stať, je ak sa rodina rozhodne spraviť kompromis. Tak to bolo v mojom prípade.

Splodený som bol na matraci prežratom roztočmi v dome Zhasovcov, najchudobnejších potkaniarov na svete. Môj život začal na tom istom mieste, len o deväť mesiacov neskôr. V Ešte Prednejšej Indii bolo mnoho dedín, do ktorých som sa mohol narodiť. Karhimatka preslávená najlepšou školou, Zapadh Akov známe každoročnými slávnosťami alebo Tahamp Rachi, kde sa už zjavil, hádam, každý svätý. Lenže ja som sa narodil v Gwindiki. V dedine, ktorá sa vyznačovala jedinou vecou – kriminalitou. V každom z dvadsiatich domov bol aspoň jeden zlodej, pytliak, vrah alebo politik. Aab Cedher, starosta Gwindiki, riešil tento problém priam brilantným spôsobom – ak kriminalita osady presiahla päťdesiat percent obyvateľstva, starosta zakázal predaj antikoncepcie či prezervatívov, čo viedlo k nárastu populácie. A tak sa z kriminálnej polovice osady stala pätina. Na grafoch to síce vyzeralo krajšie, no realite plnej vreckárov to nepomáhalo. Práve počas jedného „rozmnožovacieho obdobia“ sa otec s mamou nudili. Ich nuda viedla k fantázii, fantázia k prebdenej noci a prebdená noc k dieťaťu, teda až ku mne.

Otec celý život sníval, že keď bude mať syna, dá mu meno po nejakom potkaniarovi. To sa mu i splnilo. Nebol to však len tak nejaký potkaniar. Ako jeho favorit sa ukázal samotný Pot Gandhi – najbohatší indický krysiar za posledné miléniá. Pot zachránil polovicu Ázie pred hladomorom, no preslávil sa najmä svojím pôsobením v Tádž Mahale, kde ako každý potkaniar, pracoval ako deratizér. Hovorievalo sa, že stačilo pár tónov na jeho píšťale vykladanej rubínmi a potkany zutekali z paláca ešte pred refrénom. Pota poznali i ako najväčšieho zvodcu žien. Vraj si kľučku od jeho spálne podávali tunajšie i cudzokrajné krásavice. Podľa istých zdrojov mu neodolala ani princezná Feriha, ktorá potkaniara opísala nasledovne: „Pot bol človek plný prekvapení. Niekedy ma prekvapil odetý v najdrahšom hodvábe a inokedy nahý v mojej komnate.“ Obviňovali ho, že ženy zvádza pomocou píšťaly, no on sa vždy ohradil. „To má na svedomí iný nástroj,“ odvetil nejednému neprajníkovi. Niet div, že mi otec dal meno po takom frajerovi.

S mamou to bolo úplne iné. Tá nepovažovala potkaniarstvo za zaujímavý dar a hoci bola ním obdarená, nevedela na píšťale zahrať ani Pieseň jednej myšky. Ona našla zmysel života v televízii. Plechová škatuľa, kvôli ktorej sme rok kradli kurence od susedov, jej nahradila realitu. Najradšej mala kanál EPI-3 (Ešte Prednejšia India 3). EPI-1 bolo spravodajskou a EPI-2 športovou stanicou. Avšak tretia televízna stanica Ešte Prednejšej Indie premietala najmä matkine obľúbené telenovely. Vedela ich sledovať celé dni, hoci sa väčšina točila okolo toho istého – zakázanej lásky. Ibaže namiesto Romea ste natrafili na Abdula, Mathara alebo Raaba a Júliu nahradila Fatima či Burgu. Keď sa mama rozhodovala, akým menom spečatí môj osud, pohybovala sa práve v sfére svojich televíznych hrdinov. Už dva mesiace pred mojím pôrodom, spisovala rebríčky obľúbencov a nakoniec jej ostali dve mená. Kolsa a Marhtan. Vzhľadom na to, že Marthan v tretej epizóde päťdesiatej šiestej série zomrel, priklonila sa k druhej možnosti a ja som sa stal menovcom Kolsu (vtedy ešte nevedela, že Kolsa zomrie o dve epizódy neskôr).

Do môjho mena však zasiahol i starý otec. Tahar Zhas nepristupoval k výberu mena najopatrnejšie. Patril medzi pravidelných hráčov kociek v Hostinci, kde žiadny pohár nemá dno. S priateľom Ebhertkom uzavrel stávku. Dohodol sa s ním, že ak prehrá, Ebhertk môže dať jeho vnukovi meno, aké len bude chcieť. Ešte skôr, než Tahar zistil, aký je Ebhertkov vklad, prehral. Ebhertk mi dal meno Namihal. Až po hodinách listovania v staro-ešteprednejšin­dických slovníkoch som zistil, že význam mena je „ten, čo prehral“.

Posledným človekom, ktorému bolo umožnené zničiť mi život bola moja, vtedy polročná, sestra Ha. Keďže nielenže nevedela magicky vyhrávať na píšťale, nezaujímala ju televízia, ba ani kocky, tak pri otázke: „Aké meno chceš dať svojmu bračekovi?“, odpovedala svojím prvým slovom: „Nici.“

A tak sa zo mňa stal Potkolsanamihalnici Zhas. Iste, najdlhšie meno v Ešte Prednejšej Indii prilákalo pozornosť médií. Všetky EPI mali odrazu záujem urobiť o mne reportáž. To zaručilo našej rodine chvíľkové bohatstvo a ako prvý Zhas v dejinách som dostal príležitosť prihlásiť sa na Základnú školu svätého Aladina. Kto by bol čakal, že na škole pomenovanej po Aladinovi nelieta ani jeden koberec (a nezáleží na tom, z akej výšky ho zhodíte, to mi verte)? Kto by bol čo i len tušil, že zo šálok v jedálni nevychádza nijaký džin, ale len obrí kúdol prachu? To je však už príbeh tisícdruhej noci.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

25. septembra
Seth Sorrenson