Ohnivé pero Q2 2017: Pasažier z päťky

ohnive pero

Vlak zastal. Ošarpané vagóny hrali rovnakými farbami ako listy briez, okolo ktorých prešiel. Vlak akoby túžil splynúť s jeseňou, akoby chcel viac nebyť prostriedkom, z ktorého cestujúci vystúpia a už si nemusia lámať hlavu nad spiatočnou cestou. Bolo poobede. Prekrásny deň.

„Otvoriť!“ zvrieskla žena s lodičkou na hlave. „Von!“ pevnejšie zovrela v dlani násadu biča, vykročila k súprave a prstami si prešla po blond vlasoch.

Dvaja vojaci pri každom vagóne otvorili vráta a ďalší dvaja k vrátam pristavili úzku drevenú pričňu. Z každého vagónu sa začali hrnúť cestujúci. Z každého okrem vagónu číslo päť.

„Čo sa to tam deje?!“ vyzvedala domina v zelenej uniforme. Prebehla zoznam pasažierov a pristúpila bližšie.

Vo vnútri sa k sebe túlilo takmer šesťdesiat osôb. Boli rôzneho veku, pohlavia, mentálneho postihnutia. Držali sa jeden druhého, kývali sa z boka na bok alebo si opakovali mantru, ktorej okrem nich nik nerozumel.

Keď blondína pristúpila, zomkli sa viac k sebe. Poniektorí pokyvkávali rukami, iní žmurkali či hulákali nezmysly. Všetci okrem jedného boli pôvodní árijci. Nadľudia, ktorých sa, napriek urodzenému pôvodu, rozhodla rovnaká rasa vzdať. Ten jeden mal tmavšiu pleť, v porovnaní s ostatnými vyšší vek a pôsobil pokojne.

„Blázni!“ poznamenala pohŕdavo. „Poletíte komínom ako prví!“ dodala a prikázala vyhnať ich.

„Bruder Jakob, Bruder Jakob, schläfst du noch?“ začal si pospevovať jeden z pasažierov. Bol vysoký, chudý. Na jedno oko škúlil.

Potom ich hnali. Nemecké ovčiaky štekali a hrýzli. Duševne zaostalé zoskupenie sa rozbehlo vpred. Prebehli po prični, podaktorí spadli a keď ich uniformovaní nadľudia donútili údermi vstať, pokračovali špalierom k schodisku, ktorým sa vchádzalo do podzemia. Vojaci ich mlátili obuškami, pelendrekmi, päsťami. Jedna čistá duša, chlapec s utekajúcim okom, sa v chodbe zastavil. Pritlačil si dlane na sluchy a odmietal sa pohnúť ďalej. Húdol si nápev pesničky „Bruder Jakob“. Úder pažbou do zátylku ho poslal k zemi.

Ozruta odetá v uniforme Schutzstaffel sa k neborákovi zohla, jednou rukou ho schmatla za tenučký krk a vliekla dopredu. Neborák sa pokúšal dostať z drvivého zovretia vojaka najhorším možným spôsobom, ktorý by nefungoval za žiadnych okolností. Pľuvancami.

„Ty idiot!“ štekol nacista a šmaril ho o kovové dvere plynovej komory. Voľačo prasklo. Telo chlapca sa zviezlo k zemi. Golier na jeho kabáte sa sfarbil do červena.

„Nažeňte ich tam!“ ziapal nacista a rukávom si utrel pľuvanec z tváre. „Pohyb! Nech už ich nevidím!“ kázal. Dvere sa zavreli, svetlá zhasli. Chlap nebral ohľad na to, že sa predtým nevyzliekli. Bol rozčúlený do nepríčetnosti.

Blázni v komore hľadali akýkoľvek záchytný bod. Primkli sa jeden k druhému a kŕčovito sa držali.

Jeden z odsúdených, ten, čo sa farbou pleti odlišoval od ostatných, si sadol na chladnú podlahu a vyhrnul si nohavice. Na oboch nohách mal drevené obruče. Silnými údermi o podlahu obe prelomil. Postupoval pokojne, akoby ho nič na svete nedokázalo vyviesť z rovnováhy. Úlomky obručí položil pred seba a z vrecka košele vytiahol zápalky. Zavrel oči a prehovoril v reči, ktorej v celom Poľsku a najskôr ani v celej Európe nebol schopný nik porozumieť.

Potom chlap pozrel na otvor v strope. Keď sa ozval plechový šramot, zapálil zápalku, čím vystrašil niekoľko kývajúcich sa bláznov, ktorí ho sledovali. Šramot ustal. Potom obrátil zrak k dverám plynovej komory a zápalku priložil k obručiam. Tmavé drevo sa chytilo. Zasyčalo a začalo tlieť. Potom sa vznietilo. Blázni urobili okolo chlapa kruh. Pozorovali ho z bezpečnej vzdialenosti. Muž sfúkol plameň a nechal obruče tlieť.

Potom z nich vytryskol prúd hustého dymu, ktorý okamžite pohltil celú komoru. Blázni sa najprv zľakli, ale keď nasali sladkastý dym, upokojili sa a políhali si na podlahu. Zdalo sa im, že počujú zvuky, aké jakživ nepočuli. Zaznelo upokojujúce pradenie leoparda. Z diaľky prichádzalo trúbenie slonov a strop sa zmenil na jasnú nočnú oblohu, posiatu miliónmi hviezd. Znel orchester najrôznejšieho hmyzu. Miestnosťou sa niesol rytmický tón kmeňových bubnov. Všetky tváre sa usmievali.

Keď sa dvere na plynovej komore otvorili, čata sonderkomanda ostala v pomykove. Na dlážke ležalo niečo okolo šesťdesiat tiel. Ich tváre sa usmievali. Všetci, okrem jedného, boli mŕtvi.

„Čo sa deje?!“ vrieskala ozruta s výložkami SS na uniforme. „Čo sa tu do pekla stalo?“ Odpoveďou mu boli mĺkve, zmätené pohľady členov sonderkomanda. Chlap ich poslal preč.

„Tento dýcha!“ zvolal jeden z vojakov.

„Lekára!“ utrúsil esesák.

Do komory sa nahrnuli všetci vojaci spred komory. Aj blond domina, ktorá poslala pasažierov z päťky ako prvých, sa prišla pozrieť na človeka, ktorý ako prvý prežil účinok Cyklónu B.

Lekár v bielom plášti vytiahol fonendoskop a zastrčil si jeho konce do uší.

„Pozoruhodné,“ povedal nevzrušene. „Tento nie je ani Nemec, ani Žid,“ dodal a pozrel chlapovi do tváre. „Má negroidné črty a,“ sňal si z uší fonendoskop, roztrhol mužovi košeľu a pozrel na kmeňové tetovanie na jeho hrudi, „a nejaké zvláštne tetovanie.“ Popol pri mužových nohách si nevšimol. Chlap ho stihol rozdupať. „Naložiť a odviezť ku mne!“ prikázal a vstal.

„Niečo chce povedať,“ prehovorila blondína.

„Čo?“ otočil sa lekár. „Čo nám chce náš odolný chlapík z čierneho kontinentu povedať?“ opýtal sa pohŕdavo a zohol sa k mužovi.

Muž z posledných síli dvihol ľavú ruku k otvoru v strope a šepol: „Zulu.“

Z otvoru nad lekárovou hlavou spadla plechovka, z ktorej sa po dopade na podlahu vysypal granulát. Lekárovi sa rozšírili zreničky. Granulát začal na vzuchu reagovať. Lekár vstal a pozrel na dvere plynovej komory. Stál v nich chlapec. Na jedno oko škúlil. Ľavú časť tváre a krk mal od krvi. Lekárovi sa zrýchlil tep.

Chlapec si húdol „Bruder Jakob, schläfst du noch?“ a s vypätím posledných síl sa oprel do dverí plynovej komory a zavrel ich z vonkajšej strany.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. novembra
Peter Bartoněk