 |
Jej srdce sa trepotalo ako motýľ lapený v sieti. Prerývaný dych sa v mrznúcej tme zrážal v mlieko. Zvláštne, pretože po čele jej tiekli kropaje potu.
Preskočila vyvrátený peň a nohy sa zaborili do hlbokého záveju.
Meč, ktorý držala v ruke takmer zmizol pod vrstvou čerstvého snehu.
Špičky nôh a brušká prstov už dávno necítila.
Zradná pokrývka pod topánkami hlasno vržďala.
Nervóznym pohľadom strelila za seba. Temné tiene konárov zlovestne tancovali na snehovom plátne, ťukajúc o seba ako kosti obesenca vo vetre. Napriek tomu, že ho temnota skrývala, vedela, že tam je.
Pridala a zakopla o skrytý koreň, ktorý sa pod snehom plazil ako zmrznutý had.
Zrak sa jej zahmlil.
Ľavačkou si vytrela štípajúcu protivnosť z očí.
Pot, slza, či oboje?
Dnešná noc nebola poslom dobrých správ pre Pipovu bandu.
Ostala posledná.
Mala to byť ľahká fuška.
Jeho vypasené lordstvo sa hostilo pri príležitosti úspešného lovu, pri ktorom sám zastrelil diviaka, ale podľa rypáku a pretekajúceho brucha to pokojne mohla byť aj jeho vlastná rodina.
„Po dnešku už nebudeme žiť ako bedač!“
„Č-čo s-stráže?“ opýtal sa koktavo Bran, ktorý napriek zavalitému telu nebol nikdy príliš chrabrý, a vlastne ani bystrý.
„Aká stráž? Všetci sú predsa na hostine a väčšina tučniakových vojakov bojuje na vale proti severským hordám!“
Pre niektorých boli ešte deťmi, no ulica vychovávala rýchlo a kruto. Ktokoľvek spravil tú chybu a podcenil ich, skončil v lepšom prípade s modrinou a prázdnou peňaženkou.
Dostať sa do pokladnice bola pre skúsených zlodejov hračka.
Bran ovalil strážcu obuchom, keď vychádzal spoza rohu.
Mladík ho tresol do prilby tak silno, až to zacvendžalo ako zvon.
Pip uchmatol kľúče a skupina štyroch zlodejov sa rozbehla prázdnou uličkou.
Kľúč zarachotil v zámku a kované dvere sa s vrznutím otvorili.
„Až príliš ľahké,“ zamumlal Pip, ktorý očakával otrávené ihly v dlani a poplašné sirény.
Nikto nestrážil. Všetci boli na hostine, ktorá vytrubovala bezstarostnú náladu do noci.
Tak si aspoň mysleli.
Občas sa medzi striebrom chamtivo zablyslo zlato a noše sa plnili.
Pipov zrak sa pred odchodom obtrel o meč.
Na pohľad vyzeral obyčajne. Ošúchaná hruška omotaná surovou kožou sa nepýšila ozdobami. No vykladaná hruška nie je to, čo robí meč mečom. Na povrchu čepele sa mihotali odlesky, ktoré nepochádzali z fakieľ.
Akoby dnu zakuli kolujúcu vodu.
Uchvátený naň položil ruku a až vtedy si uvedomil, že je zarazený do kameňa.
Skusmo zatiahol oboma rukami a čepeľ hladko vykĺzla.
Akonáhle opustila tiesnivé púzdro, zaspievala. Bol to čistý tón ako hlahol oslobodenej duše.
Poryv kvílivého vetra, ktorý ho vzápätí prekryl zadusil fakle. Na to sa spustilo to jediné, čoho sa každý zlodej obáva najviac, ktosi bil na poplach.
Pip zanadával.
„Padáme!“
Nik si nevšimol temnotu, ktorá sa za nimi tiahla, nadúvala a sformovala vo vysokého muža.
Bran vybehol na nádvorie ako posledný. Dievča sa otočilo v okamihu, keď tmu preťal strieborný úsmev a mladík klesol do blata.
Nevidela dobre, kto bol jeho katom. Len postavu zahalenú čiernotou. Tá sa na okamih odhrnula a zbadala mŕtve rybie oči a kruté rysy tváre.
Ak by Zubatá s Kosou mali syna, nevyzeral by zlovestnejšie.
Jali sa na útek. Mestské opevnenie prekonali zvetranou dierou, ktorú lakomý pán hradu neopravil už dekádu.
Chvíľu na to sa za nimi rozhrmel ťažký dupot kopýt.
Na lúke stratili Jona.
Proste sa obzrela a už tam nebol, začula len srdcervúci výkrik.
K lesu dorazili už len ona a Pip.
Konáre temného hvozdu sa zlovestne preplietali sťa artritické prsty strigy.
Bieloba zimy v noci fosforeskovala ako jazero bludičiek a ukázala im cestu.
Krutosťou osudu to bol práve sneh, čo ich zradil.
Pipova noha sa prepadla do prekrytej králičej nory.
Ozval sa ostrý praskot a Pip bolestne zavyl.
S prosbou v očiach jej hodil meč.
Zachytila ho v lete.
Prekvapilo ju aký bol ľahký.
„Bež!“ zakričal a ona poslúchla.
Do mysle si vryla pehavú tvár skrivenú strachom a agóniou. Len oči boli jasné a odhodlané, akoby sa mu tam usídlilo svetlo.
Meč zvierajúci v pravačke ju plochou stranou čepele pri každom kroku šľahol cez lýtko.
Chcela ho odhodiť, no čosi ju zadržalo.
Možno skutočnosť, že by stratila jedinú obranu, či preto, pretože sa kvôli meču obetovali všetci jej priatelia?
Vedela len, že keby ho zahodila, prenasledovateľ by ju i tak hnal až do trpkého konca.
Po pár krokoch sa za ňou ozval obávaný dupot.
Príliš blízko!
Pokúsila sa zrýchliť, no akurát sa na zľadovatenej kruste šmykla a pri páde si bolestivo narazila koleno.
Strach jej zovrel vnútornosti. Ledva si nevšimla, že les začína rednúť a striebristá tvár Luny osvetľuje cestu čoraz väčšmi.
Vtom sa zem akoby prepadla a pred ňou rozďavilo ústa desivé nekonečno.
Bolo to, akoby dorazila na kraj sveta.
Len smolne čierny ľad jazera pod útesom sa ligotal ako obsidián.
Na opačnej strane horeli svetlá Kaerleonu, mesta spravodlivosti.
Boli však priďaleko a teplo ich krbu nedosiahlo do nehostinného mrazu lesa.
Obzrela sa. Temnota divočiny akoby ju hypnotizovala, stáčala sa a vťahovala do seba.
Dupot sa približoval v rytme splašených úderov jej srdca.
Tu-dum. Tu-dum.
Už bol takmer pri nej.
Videla jeho kontúry ožiarené okom Luny.
Z temnoty sa zablysol víťazoslávny úsmev. Krutá naostrená čepeľ sa dvihla.
Vtom sa rozhodla. Zaťala zuby a než sa rozmyslela, vrhla sa do priepasti.
Vietor svišťal okolo uší, obtekal jej štíhle telo.
Prebila tvrdú škrupinu ľadu a telo sa zachvelo v kŕči.
Netušila, že kričí, až kým sa jej do úst nenahrnula ľadová voda.
Okamih netušila kde je hore, a kde dole.
Vedela len to, že ju pália pľúca a jej ústa sa potrebovali napiť vzduchu.
Zápas sa predlžoval a ona cítila ako jej trnú údy.
Šaty sťaželi a sťahovali ju ku dnu a ona zúfalo mávala rukami, driapajúc si svoju cestu k životu.
V ruke stále zvierala meč.
Vtom čepeľ škrtla o čosi tvrdého a ona z posledných síl prerazila hladinu.
Dvihla hlavu a užasla. Nad ňou stáli jej priatelia a zubili sa, podávajúc jej pomocnú dlaň.
Bol tam Pip, Bran i Jon.
Usmiala sa a natiahla ruku.
Muž sa prechádzal po priezračnom ľade. Jeho kroky boli rezké, sobolinou prikryté plecia široké, hoc vráskami pokrytá tvár už dávno nepatrila mladíkovi.
Otočil sa na svojho spoločníka.
„Zbožňujem zimu. Všetka tá krása uväznená v jedinom dokonalom okamihu.“
Ten si odfrkol.
„Krásne sú ženy, nie zima. Komu sa chce mrznúť vonku, keď dnuka je krb a pivo? Kosti mi praskajú a chlad mi zalieza až pod nechty,“ utrúsil nevrlo sa tváriaci starec, ktorý pred každým krokom nedôverčivo ťukol do ľadu pokrútenou paličkou.
Mladší muž sa zaškeril.
„Priateľu, mal by si si začať života užívať. Tie tvoje večne zlé nálady ma už unavujú.“
Staršiemu sa bojovne naježilo obočie.
„Ja som si života užíval, keď ty si ešte štrngal v…“
„Čo je to?“ skočil mu do reči mladší a prikročil k cencúľu, ktorý trčal z jazera.
„Vyzerá to ako meč,“ povedal nevzrušene starec, no spopod krempy klobúka sa oči spokojne zablysli.
„Čosi ho drží,“ zamumlal a nechápavo sa zadíval do tváre dievčaťa uväznenej pod ľadom. Bol to dáky šaľ, či sa skutočne usmievala?
„Vezmi ho. Je to dar!“ povedal sivobradý presvedčene.
Hruška ostala stále teplá napriek mrazu.
„Je nádherný! Iskrivý!“ povedal zapálene a zdvihol ho, „Aký to dar!“ povedal a uklonil sa.
Dievčia dlaň však zmizla pod hladinou a spolu s ňou i bledý prísľub jej tváre.
„Pomenuj ho!“ vyzval ho starší.
Oči mu sršali a hlas sa mu triasol.
„Budeš Caliburn!“
Na okamih slnko zaplápolalo jasnejšie a kdesi v diaľke sa ozval zlostný škrekot.
„Máme náskok,“ pomyslel si Merlin a zadíval sa na široké ramená Uthera Pendragona, „Ale vojna ešte zďaleka neskončila.“
Vedel však i to, že tento dar bude musieť vrátiť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.