Ohnivé pero Q2 2017: Obraz

ohnive pero

Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov.

Milan si pokojne odpil z piva. Už dávnejšie prestal počítať koľko ich v tento teplý letný večer vlastne vypil. Alkohol a jeho obľúbená krčmička(s ro­mantickým názvom Záhrada) bolo to jediné, čo mu ešte dokázalo urobiť radosť.

„Bože, ako som to dopadol,“ pomyslel si ako vždy keď sa stával obeťou svojich nostalgických úvah. Sám však dobre vedel, že je len obyčajná nula. Nevyšla mu kariéra v armáde, neuspel v politike, dokonca sa mu úspešne rozpadalo manželstvo. Z jeho niekdajšej veľkej lásky, ktorú romanticky oslovoval „mačička“, sa vykľula bezohľadná mrcha pomaly vysávajúca posledné zvyšky jeho chlapskej dôstojnosti.

A tak chľastal. Alkohol mu aspoň čiastočne pomáhal zabudnúť.

Tiež ho tešilo pozorovať tunajšiu čašníčku, mladú a chutnú dievčinu, ktorá evidentne nemala viacej ako sedemnásť rokov. Keď sa prehýbala pri utieraní stolov vždy sa zúfalo sa snažil zazrieť jej veľké prsia. Občas si predstavoval aké má asi bradavky. Dúfal, že pekné a zreteľné štople, také aké mal vždy rád. Ženy s nevýraznými bradavkami ho nikdy moc nevzrušovali. Sám by nevedel povedať prečo.

Mimovoľne sa na ňu usmial.

„Tak rád by som ho do teba vopchal,“ náhle mu dnes blesklo hlavou. Predstava jeho postaveného vtáka lačne párajúceho čašníčkine(možno ešte) panenské útroby mu ihneď zdvihla náladu. „To by bolo iné rodeo ako s tou obéznou harpyou čo ma čaká doma.“

Vlastne ani nevedel či ho doma niekto čaká. Jeho manželka sa počas troch rokov ich spoločného života zdržiavala viacej u svojej (odpornej, tlstej, hlúpej) mamičky ako v ich spoločnej domácnosti. Milana to neskutočne štvalo. Nepomohlo dohováranie, že rodinu tvoria v prvom rade manželia, ani nadávanie, že je len materina koza. A tak si pomaly zvykol.

Znova si odpil z piva.

Pohľadom náhle zavadil o zvláštnu maľbu, ktorá pokrývala časť protiľahlej steny. Sám sebe sa čudoval, že si ju aj napriek pravidelným návštevám tohto baru nikdy poriadne nevšimol. Na maľbe bol vyobrazený čudne vyzerajúci černoch s mierne pootvorenými ústami, ktoré akoby chceli niečo povedať. Možno ohľadom Milanovho života. Rýchlo zahnal túto chorú predstavu. Po chvíľke však začal mať pocit, že medzi ním a černochom na obraze začala prebiehať akási podivná výmena energie. Akoby medzi nimi preskočila iskra. Černoch sa zjavne snažil komunikovať.

„Už nepi,“ oslovil Milan sám seba. „Začínaš blúzniť.“ Rýchlo zaplatil a išiel domov.

Po ceste zbadal odstavené policajné auto. „Hádam ma nejdú za niečo zbaliť,“ začal hlbokomyseľnú spleť svojich ožranských úvah. „V amerických filmoch by ste mali nápis Police,“ skonštatoval sám pre seba s úsmevom. „Police, police, škatuuuule, plechovice,“ zaspieval chrapľavým hlasom do tichej noci. Aj tak bol rád, že sa o neho nezaujímali. Od radosti mu prišla na um jeho obľúbená pesnička. „Pálenô, pálenô, buď pochválenô,“ pomaly sa nieslo osamelou ulicou. Keď dospieval, uvedomil si, že už stojí pred svojim bytom. Náhlivo(potreboval na záchod) vopchal do dverí kľúč.

„Zase si sa bola túlať,“ nakričal doma na manželku keď zistil, že sa len pred chvíľkou vrátila od mamičky. „Aspoň nakúpiť si mohla,“ argumentoval s rozhodnosťou presvedčeného opilca. „Mamička si ritku utrie aj sama, neboj sa,“ nezabudol ešte dodať. Od nervov mu prešla aj chuť na jedlo. Znechutený išiel spať.

Nasledujúci večer(po ďalšom nudnom pracovnom dni vo fabrike) sa mu v Záhrade podarilo zoznámiť s blondínkou stredného veku. Ihneď si všimol si, že by sa potrebovala vyrozprávať. A aj keď sa musel poriadne premáhať, aby s výrazom záujmu počúval jej problémy s dospievajúcou dcérou, výsledok stál za to. Na ten úžasný sex čo spolu mali v kabínke ženského záchodu určite tak skoro nezabudne. Vôbec o tom nepochyboval. Škoda, že musela hneď potom odísť. A tak sa smutne vrátil k pivu. Mimovoľne mu napadlo, aký musí byť jej manžel vlastne sviniar, keď zanedbáva takúto vášnivú bytosť.

Zrazu si uvedomil, že ho niekto uprene pozoruje.

„Že by sa vrátila?“ pomyslel si s nádejou. Nikto však pri ňom nebol. Pocit, že ho niekto doslova prevrtáva pohľadom naďalej silnel. Náhle si uvedomil, že energia vychádza z toho obrazu, najmä z černochových očí, ktoré začínajú čoraz intenzívnejšie žiariť. Zaujímavé však bolo, že si to nikto iný nevšimol.

„Gratulujem, už si sa úspešne prepil k delíriu,“ oslovil smutne sám seba. Aj tak dlhšiu dobu tušil, že to raz príde. Svojim spôsobom bol tomu rád. Postupujúce šialenstvo by ho aspoň zbavilo jeho životnej mizérie.

Ani sám nevedel ako v ten večer prišiel domov. V náhlej jasnej chvíľke si uvedomil, že leží nielen oblečený, ale dokonca aj obutý vo svojej posteli. V zapätí ihneď zaspal.

Zobudil sa okolo polnoci. Znova mal známy pocit, že ho niekto uprene pozoruje. Pomaly otvoril oči. Pri posteli stál černoch a lačne upieral na Milana svoj planúci pohľad. Posledné čo Milan cítil bol pocit bolesti, keď z neho táto démonická bytosť vysávala život. Potom sa prepadol do ničoty.

Na druhý deň prišla(Milanova obľúbená) čašníčka znova do práce. „Panebože, povzdychla si. Tak takto sa prejavujú tie kyslé dažde?“ Chytila sa za hlavu. „ Čo bude o pár rokov s prírodou,“ pomyslela si úzkostlivo. Pravdou však bolo, že sama netušila či môžu kyslé dažde spôsobiť takéto výrazné oživenie maľby. A nevedela ani o tibetských legendách, v ktorých sa vyskytujú odporné bytosti nazývané hladní duchovia. Tieto duchovné entity sa údajne môžu za istých okolností dostať do nášho sveta a dokonca v ňom aj uviaznuť. V takom prípade tu zostávajú v stave akéhosi spánku z ktorého sa prebudia len raz za čas. Keď sa potrebujú nasýtiť. A vždy sa sýtia životnou silou nimi vybratého človeka. Obyčajne si vyberajú nešťastných ľudí, pretože tieto bytosti temnôt sú najviac priťahované zúfalstvom. Tieto skutočnosti však čašnícka jednoducho nemala odkiaľ vedieť. Preto sa snažila vysvetliť si kyslými dažďami tú desivú záhadu, ktorej sa dnes stala nedobrovoľným svedkom.

Obraz černocha, za posledné roky už dosť vyblednutý, znova žiaril jasnými farbami.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

2. októbra
Peter Mačička