Ohnivé pero Q2 2017: Max i horor

ohnive pero

Slnko zišlo z oblohy a zem sa ochladzovala ako čerstvá mŕtvola. Malý chlapec sedel v obývačke na polorozpadnutom gauči a ustráchane sledoval čiernobiely televízor. Bežiaci program vôbec nevnímal. Prišla noc a s ňou strach. A z krčmy otec. Vo dverách zarachotil kľúč. Chlapčekom v bodkovanej pyžame trhlo a pritiahol nohy k sebe.

Otec nakukol do obývačky: „Čo nedrichmeš? Nevidíš, koľko je hodín?“

Chlapček sa stále uprene díval na televízor a mierno mykol plecami. Ako mal vedieť koľko je hodín, keď hodiny ešte nepoznal?

„Čo si onemel?“ muž sa kolísavo k nemu priblížil. Chlapca objal alkoholový závan popretkavaný cigaretovým dymom. Otec ho olízol pohľadom, až syna striaslo.

„Bo… bojím sa,“ vyjachtalo dieťa.

Chlap sa uchechtol a podal synovi ruku: „Poď! Je čas.“

Chlapča sa jej odovzdane chytilo a nechalo sa odvliecť do detskej. Klamlivý pocit bezpečia však ostal sedieť na gauči.

Otec ho prikryl a vlepil na čelo smradľavý bozk. Dieťaťu sa do očí natisli slzy. Tma v izbe sa v nich rozpila na čiernu hmlu.

„Neboj sa, spi pokojne!“ uisťoval ho sípavo otec. Jeho prsty nedočkavo zablúdili pod perinu. Muž sťažka dýchal. Dieťa tuho tislo viečka a ani nedýchalo.

Napokon, keď otec skončil, naklonil sa k synovmu ušku a s úškrnom zašepkal: „Pod posteľou nik nie je – okrem strašidla! Checheche.“


Oči som rozdrapil ako staré noviny. Hádam som aj vykríkol, lebo z vedľajšej postele ku mne priskočil verný spolupacient Fík, statočne so mnou okupujúci izbu psychiatrického oddelenia.

„Čo sa deje?“ s obavou vyzvedal a olízal mi tvár.

Nasucho som preglgol: „Nočná morka…“

„Čo, už zasa?“

Prikývol som. Viem, v poslednom čase by som si s nočnými morkami mohol založiť hororovú farmu.

„Na, tu máš hypnogen,“ podával mi tabletku, „ a spi! Nevidíš, koľko je hodín?“

Striaslo ma.


„Pamätaj synak, kto sám seba porazí, len ten je mocný!“ zanôtil otec, kopol do seba štamprlík lacného rumu, mlieka hrdinov, a struhol mu zaucho.

Skrz slzy v očiach chlapec na neho nemo kričal: Prečo? Začo?

Otec však nepočul jeho hlas.

„Ja, ja som to nedokázal,“ plačlivo pridal muž.

Nechal ho stáť zahanbeného v kuchyni a odišiel na nočnú smenu – do krčmy.


Z chlapca sa stal vášnivý čitateľ. Knihu po knihe si vybudoval svoj svet. Svet plný túžob, snenia a fantázie. Žil v ňom a preň. Chcel poraziť sám seba. Možno aj preto ho zaujalo to, čoho sa najviac bál. V antikvariáte nachádzal zaujímavé knihy. Starý knihovník za pultom si ho zakaždým podozrievavo meral nestarnúcimi očami. Tvár mal plochú a vráskavú ako spoly zosušené hrozno. Dnes sa však ich pohľady konečne stretli a v ten moment si porozumeli.

„Nechcem za tieto knihy nič. Študuj! Vidím v tebe, že máš duševné chrasty.“

„Ale… ako?“

„Preštuduj si túto knihu. O tyždeň sú dušičky. Príď na cinter. V noci. Vykopeme hrob a pochováme tam tvoje chrasty,“ usmial sa takmer diabolsky.


Večer padol na vŕšky i polia v odtieňoch sivej, keď chlapec prišiel na dohodnuté miesto. Paradoxne to dnes na cintoríne riadne žilo. Ľudí viac ako v zelovoci na banány pred sviatkami. Pousmial sa. Väčšmi sa pousmial, keď si uvedomil, ako dlho sa neusmial.

Posadil sa na lavičku. Zotmelo sa pomerne rýchlo. Ešte rýchlejšie sa cintorín vyprázdnil. Pohľadom blúdil medzi hrobmi. Sviečky radostne mihotali plameňmi tešiac sa svojmu krátkemu životu. Chlapec sa zasnil.

Uvidí ho dnes? Stretne sa s ním? Pomstí sa konečne?

Ťažká ruka mu dopadla na plece a pretrhla niť predstáv.

„Poď,“ zaškrípal hlas, ako keď nôž prejde po tanieri. Knihovník sa zvrtol a pokynul chlapcovi, nech mu pomôže. Na zemi ležalo veľké vrece. Obaja ho niesli niekoľko metrov k čerstvo vykopanej jame. Pri jame zastali a položili svoj náklad na chladnú pôdu. Noc bola tichá, zamračená a zadumaná ako oni. Zrazu sa vo vreci niečo pohlo.


Opäť som sa prebral.

Jebem ja takúto noc. Moja rozčúlená myseľ zahrešila.

V prítmí izby som nahmatal nočný stolík a na ňom ešte jednu tabletku. Bezmyšlienkovite som ju vhodil do úst a zapil vodou. Keď som opäť zaspával, v hlave mi zaškrípal hlas, že spánok je len slabou paródiou smrti. Zavrtel som hlavou, aby som zahnal taký blud a pevnejšie stisol viečka. Konečne som uvidel veci jasne, stačilo len zavrieť oči.


Knihovník vrece celou svojou silou nakopol. Tlmene zjoklo.

Chytil kahan z vedľajšieho hrobu a vtisol chlapcovi do ruky zahnutý nôž: „Bodni a zabi!“ prikázal.

Mladík pozrel na knihovníka: „Kto si?“

Starec sa zasmial, až sa mládencovi zrazil zvyšok odvahy ako mlieko.

„Chceš to naozaj vedieť?“ zhrbený starec sa narovnal, zasipel a z chrbta mu vyrazil pár čiernych zamatových krídel. Hrabol si do tváre, s hlasným zamľaskaním si stiahol vysušenú kožu a hodil ju do hrobu. Svetlo sviečok sa odrazilo v belobe lebky.

„Azreal!“ zaúpel chlapec.

„K službám,“ uklonil sa a zahrkal kosťami.

„Kto je v tom vreci? Je tam… je tam on?“ rečnícky sa spýtal tušiac odpoveď.

„Tvoj strach, tvoja bolesť, tvoje utrpenie…“ rozhodil rukami kostlivec.

Mládenec sa naklonil nad vrece. Ozval sa trhavý zvuk a z látky vyrazila ruka. Chňapla ho pod krkom a pevne zovrela.

„Cheche,“ uchechtol sa anjel smrti, „bojuj! Zabi! Staň sa mocným!“

Ak chceš byť mocný, musís poraziť sám seba! Zadunelo v mladom srdci.

Mládenec oblapil škrtiacu ruku, myslel na všetok ten strach, bolesť, poníženie, ktoré prežil. Myslel na pomstu, na svoje sny a túžby. Pochopil, že mnohé z nich by boli nebezpečné len vtedy, ak by sa vyplnili. Stisk škrtiacej ruky ochaboval. Myšlienky a strašné zážitky akoby ho opúštali a prepletencom rúk sa prelievali do zla ukrytého vo vreci, z ktorého sa ozýval rev. Telo v ňom ukryté sebou hádzalo. Po márnom zápase, ruka napokon povolila.

Mládenec pozrel na kostlivca.

Ten uznalivo pokýval lebkou: „Si mocný!“ pošepol a vánok ho zmenil na kúdol prašivej hmly.

Chlapec sa posadil k nehybnému vrecu. Ruky sa mu rachiticky triasli. Za pár nádychov sa upokojil, vzal do ruky kahan.

Premohla ho zvedavosť. Nôž zapichol do plátna, kde očakával hlavu premoženého zla. Posvietil si mihotavým svetlom kahanca.

„Nieee!“ šokovane zreval.


„Nieee!“ zareval som do hluchej umierajúcej noci. Roztriasol som sa ako pri orgazme. Fík bol zase pri mne. Svitalo.

„Max, Max, čo do riti?“ chytal ma za hlavu.

Plakal som. Reval som ako malé decko.

„A čo to máš na krku?“ zbližšia sa pozeral, „modro fialové fľaky?“

Cez slzy som videl rozmazané otázniky v jeho očiach.

„Ma škrtil,“ zavzlykal som.

„Kto? Kto ti to?“

Zrazu som nevedel, čo mám povedať. Tá tvár vo vreci bola totiž moja.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

27. novembra
Miro Švercel