Ohnivé pero Q2 2017: Kliatba

ohnive pero

Nad hradom šalela búrka. Vietor zavíjal po chodbách, trieskal okenicami, blesky osvetľovali najtemnejšie kúty hradu za sprievodu hrozivého rachotu. Prievan pozhasínal všetky hromničky. Zdalo sa, že zvonku počuť ujúkanie stríg, tešiacich sa na stretnutie so samotným diablom. Rieka obmývajúca hradné bralo sa čerila a jej vlny divo narážali do skaliska. Ani tí najstarší takú pohromu nepamätali a v blýskavici videli nedobré znamenie.

Zrazu oblohu preťal veľký blesk a zahrmelo ako pri konci sveta. Hradná veža v oslnivom záblesku vzplanula. Presne, ako tá hranica pred rokom…

Alžbeta sa triasla na posteli s nebesami. Bola jej zima, hoci kachle izbicu celkom dobre ohrievali. Postavili ich tu miesto kozuba, lebo Alžbeta nezniesla pohľad na otvorený oheň. Od toho dňa, keď plamene pohltili jej sokyňu. Na hranici, na ktorú jej dopomohla…

„Horí, horí!“ ozývalo sa chodbami. Ani hustý dážď nezabránil ohnivým jazykom, aby sa plazili na strechy ostatných hradných budov. Do rána bol v plameňoch celý hrad.

Starý hradný pán, Alžbetin svokor, neuniesol pohľad na tú spúšť. Silná bolesť v hrudi ho sklátila na zem a už sa neprebral. Dlhší čas chorľavel a z mocného chlapa sa behom roka stal vetchý starec. Alžbeta vedela, prečo… A vedela aj, prečo chradne ona sama, najmä na duši. Nemôže mať deti. Po druhom potrate za jeden rok si musela od doktora vypočuť ortieľ: zostane neplodná. A to všetko kvôli tej, ktorá zhorela na hranici…

Výčitky svedomia ju neopúšťali, či spala či bdela. Pred očami mala oheň olizujúci mladú strapatú ženu a v ušiach jej znel príšerný vreskot. Obhorená Anna ju prenasledovala a s ňou i kliatba, ktorú na nich nevinná stvora v záchvate strachu a šialenstva z horúceho dychu hranice uvalila.

Alžbeta sa najskôr snažila zvaliť vinu na svojho svokra, tvrdého prísneho muža, ktorý Annu obvinil, že pobosorovala jeho synovi a s fanatickým kňazom, ktorý ctil všetky božie prikázania okrem toho hlavného – lásky k blížnemu – odsúdili Annu na upálenie za čarodejníctvo. Svedkov sa našlo ojojoj! Hlavným bol junák, ktorého Anna pre lásku k jej mužovi odmietla…

Alžbeta potom vinila svojho muža. Nemal ju podvádzať! Hoci mu pre jeho náruživosť sem tam nejaký výstrelok bola schopná tolerovať, pletky s Annou trvali pridlho a neskončili, ani keď Alžbeta ostala tehotná. Potom ju stretla na jarmoku pod hradom. Šťastnú, veselú a navyše samodruhú!

Mala snáď Anna niečo viac? Obyčajná vidiecka dievka, zaodetá v plátne! Ale tie jej čierne havranie vlasy a veľké mandľové oči a nádherný úsmev víly! Alžbeta žiarlila. Bála sa, že jej muž uprednostní inú, mladšiu, krajšiu. A neurodzenú. Že zavrhne ju, dcéru rytiera, ktorá pre neho toľko obetovala! Zlosť a strach jej zatemnili myseľ, závisť a hnev ju prinútili povedať neodvolateľné slo­vá.

Vtedy, keď sa všetko začalo, keď vypukla tá hrôza, jej muž bol dlhodobo preč. Odišiel na výpravu proti Turkom. Nemala komu vynadať a skvárila ju príšerná nevoľnosť.

Všetku svoju bolesť vychrlila na svokra, ktorý prišiel celý bez seba v strachu o nevestu a nenarodené vnúča: „Je mi zle, umriem od hanby, do ktorej ma dostal Váš syn!“ kričala Alžbeta v kŕčoch medzi dávením. „Ako ste mohli dopustiť, vy, ktorý sedíte v kostole od rána do večera, aby sa z neho stal cudzoložník! Viete o tom, há? Že bude mať pankharta so sedliačkou?! Vy ste na vine, že ho tá bosorka očarila! “ potom zamdlela a čo sa nasledovalo, už zastaviť nemohla.

Jej svokor, taký hrdý na svoj rod, by nikdy neobvinil svojho syna. Jeho hlavným radcom bola pýcha a svoj hnev a sklamanie obrátil proti obyčajnému dievčaťu, neberúc ohľad na dieťa, ktoré malo byť jeho vnukom. Začal proces, akoby Anna obcovala s diablom.

Alžbeta mohla byť rada. Mohla mať pocit zadosťučinenia a radovať sa, že jej sokyňa nebude viac stáť v ceste. Avšak nemala. Zlosť ju postupne prešla a pocítila súcit. A strach. Ale kolotoč pomsty už nezastavila. Darmo Alžbeta prosila, darmo sa dovolávala spravodlivosti a božej milosti! Nezachránila ani Annine dieťa. Jej svokor odmietol povedať, čo sa s ním stalo. Či vôbec prežilo Annine útrapy. Alžbeta nechcela uveriť šíriacim sa klebetám. Že jej svokor hodil dieťa psom. Nie, nie, to je hlúposť…ale červík pochybnosti v nej hlodal čoraz hlbšie… Alžbeta, neschopná oblomiť svojho pyšného svokra, vystrojila posla do cudziny za mužom, nech sa urýchlene vráti. Nech zabráni zlu a ohromnej krivde. Prišiel, ale neskoro…

Spenený kôň sa vzpínal a odmietol ísť bližšie. Alžbetin muž zoskočil a rozbehol sa k hranici:

„Nie! Nie! Vy blázni, to je šialenstvo!“ vrieskal.

No plamene vyšľahli dovysoka. Bosorkine šaty už horeli a z hranice sa ozývalo. „Preklínam! Preklínam!“ Chvíľu bolo počuť šialený vreskot a potom už len pukot dreva, z ktorého sálala horúčava, až ľudia, nazerajúci hroznému divadlu s krikom ustupovali a v návale paniky sa začali udupávať. Hranica sa rozsypala a zasiahla hlavného svedka nespravodlivého procesu, vytriešťajúceho oči na dievča, čo končilo život aj vďaka jeho krivému svedectvu. Alžbetin muž unikol len o vlások.

Alžbeta nemala v úmysle prísť na popravu, ťahaná však neprekonateľnou silou, prišla na tribúnu, prosiac svojho svokra, aby dievčaťu udelil milosť. Márne. Keď Annin vreskot utíchol v blčiacom ohni, pocítila Alžbeta na tvári horúce slzy. Ale teplo a mokro zaliali nielen jej tvár, ale aj lono. Na stehnách sa jej objavilo more krvi a v podbrušku príšerné kŕče. V ten deň prišla o svoje prvé dieťa…


Alžbetu vyniesli z horiaceho hradu. Pripomínal jej tisíc hraníc, na každej vrieskajúcu Annu. Chcela byť preč, ďaleko od žeravých iskier a sálavého tepla. Rozbehla sa v ústrety chladnému ránu. Nevšímali si ju, mali starosti s ohňom a záchranou toho, čo sa ešte zachrániť dalo. Ju už nezachráni nič.

Bežala po tráve nasiaknutej rannou rosou, smerom k lesu, ďaleko od plameňov. Predierala sa pomedzi stromiská, zakopávala o korene a uhýbala sa visiacim konárom. Ako dlho bežala, netušila. Prudko vdychovala studený vzduch, ktorý jej chladil horúce sluchy a pomaly sa upokojila. Už nebežala, kráčala.

Prišla na lúku, kde uhliar pálil uhlie. Z miliera stúpal úzky pásik dymu a okolo sa motalo dieťa so šticou čiernych vláskov. Malo niečo vyše roka, cupkalo a padalo na zadok, drobnými rúčkami skúmalo šišku, ba skúsilo aj, či má nejakú chuť. Keď zbadalo spotenú Alžbetu, zdvihlo sa na nôžky a snažilo sa jej kráčať v ústrety, nespúšťajúc z nej mandľové oči.

Usmialo sa a ona vedela, koho jej ten úsmev pripomína.

„To dieťa…“ oslovila uhliara, „nie je tvoje..Vrav…!“

„Jeho milosť, Váš pán svokor nám ho priniesol, ako nemluvniatko. Nech ho dočasne zaopatríme. Spravil ma svojim dvorným uhliarom a zabezpečil slušný príjem…“

Dieťa sa už domáhalo Alžbetinho náručia. Keď ho vzala na ruky, slzy v očiach ju štípali, a do srdca sa jej zakrádala nádej. Dieťa ju oblapilo okolo krku a hlávku položilo na plecia.

Alžbeta sa rozplakala a dieťa si privinula tuhšie. Dostane jej život novú šancu? Môže mať jej existencia ešte nejaký zmysel? Môže niečo na svete prelomiť bolesť a kliatbu, dá sa začať odznova?


Rozhodnutá kráčala späť. Horiaci hrad ju už nedesil. Aj tak bol čas opustiť orlie hniezdo. Na začiatok postačí malá kúria v podhradí. Dieťa sa nieslo na rukách a zvedavo sa obzeralo. Z diaľky bolo počuť výkriky.

Alžbetu hľadali.

Ľudia z hradu na čele s Alžbetiným mužom ostali prekvapene stáť. Nečakali, že svoju paniu ešte uvidia, živú a usmievať sa.

Alžbeta pristúpila k mužovi. Podala mu dieťa a spoločne ich objala: „Možno nás spasí láska k nemu. Alebo jeho láska k nám…“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

4. decembra
Andrea Paráčová