Ohnivé pero Q2 2017: Elegán

ohnive pero

Dnešný pracovný deň začal v miestnej fabrike rovnako ako obvykle. Partia chlapov a žien pracujúcich spolu v zadnej časti dielne spokojne popíja svoju rannú kávu. A rovnako ako obvykle aj dnes sa ich rozhovor točí okolo ich momentálne obľúbeného seriálu.

„A ten náš Džejar,“ začal orezávač Števko už po prvom hlte kávy, „čo ten zas povystrájal.“ Ostatní horlivo prikývli. Vidno, že Dallas sa pomaly stal ústredným bodom v ich inak stereotypných životoch. Ženy bývajúce na dedine si už zvykli odbehnúť skôr z poľa len preto, aby stihli jeho ďalšiu časť. Aj keď potom nadávajú, že nestihli porobiť čo bolo treba, nemôžu si pomôcť. Dallas považujú za skoro rovnako dôležitý ako nedeľnú omšu v kostole.

Jedine Kristína, chutné mladé žieňa z neďalekej dediny, neprikyvuje. Ona Dallas nepozerá. Má dosť svojich starostí. Manžel- alkoholik jej ničí život už celé roky. Kristína si preto zvykla chodiť ráno na šatňu s vetou “zase bol ožratý,“ ktorú často používala namiesto ranného pozdravu. Aj jej občas tresne. „Žena vždy vie, za čo dostala,“ zvykol sa chváliť svojou životnou múdrosťou. A aj sa jej držal. Kristína preto často chodievala do roboty zmaľovaná ako veľkonočná kraslica.

Jediným svetlým bodom v jej živote boli príležitostné posedenia v neďalekom parku. Už tam poznala všetkých pravidelných návštevníkov. Susedy z dolného konca, kolegyne z práce, dôchodcov, deti aj psičkárov. Dokonca tam vídavala aj starého Ďaka, dôchodcu, ktorého takto nazvali dedinské klebetnice preto, že na prianie dobrého dňa zvykol odpovedať Ďak!!..ujem pekne. Dnes tu však po dlhom čase uvidela niekoho nového. Mladý muž, ktorého v tomto parku ešte nikdy nevidela ju zaujal na prvý pohľad.

„Bože, nech si ma všimne,“ povzdychla si Kristína túžobne.“ Všimni si ma, všimni si ma“ skúšala telepaticky zaujať predmet svojho záujmu. Možno to bolo spôsobené jej pocitom osamelosti a možno len krásou dnešného večera, ale určite vedela, že tak elegantného a krásneho muža ešte nikdy nevidela. A čiste náhodou boli v rovnakom parku. Ona sedela na lavičke kam si prišla odpočinúť po celom dni v robote a on kráčal po cestičke kúsok od nej.

Už len tá jeho chôdza stála za ženský pohľad. Energické a pritom ľahké pohyby nôh prezrádzali sebavedomého muža. Kristína si všimla, že aj dievčatá, ktoré sedeli na vedľajšej lavičke prestali diskutovať a s úžasom pozorovali tohto elegantného mladíka. „Akoby jeho charizma pôsobila na všetkých,“ pomyslela si Kristína zasnene. Veľmi si priala, aby ho dokázala osloviť, ale keď prechádzal okolo nej nebola schopná ani otvoriť ústa. A potom už bolo neskoro. Pokiaľ sa na niečo zmohla, mladík bol už dávno na konci parku.

„Bože, ale som hlúpa,“ vyhrešila nahnevane sama seba. „Kedy znova stretnem niekoho podobného,“ povzdychla si smutne. Vedela, že možno práve prepásla svoju životnú príležitosť zažiť aspoň raz v živote niečo krásne a vzrušujúce. Smutne sa začítala do novín, ktoré si ešte stihla kúpiť v neďalekom obchode.

Hneď prvá strana informovala o vražde mladej študentky z neďalekého mesta. „Bože, dnes sú už všade psychopati,“ pomyslela keď čítala ako ju vrah zohavil. Dokonca z nej nejakým neznámym spôsobom odstránil krv. Začala mať pocit, že ju čoskoro napne na zvracanie.

„Desivý článok, všakže,“ začula náhle nad sebou svieži, melodický hlas. Hneď vedela kto to je. Ani sa nemusela pozrieť. Taký nádherný hlas predsa mohol mať len on. S nádejou odtrhla oči od rozčítanej stránky novín. „Je to on,“ potešila sa v duchu. Pomaly sa dali do reči. Ona mu rozprávala o svojom živote po boku miestneho alkoholika. On jej rozprával o firme, ktorú vedie a o výskume na ktorý údajne dostal štátne dotácie. Ani si nevšimla, že sa pomaly zotmelo a park zostal prázdny. „Susedy už určite pozerajú televízor, starý Ďak drieme v obľúbenom kresle,“ pomyslela si s úsmevom. Vôbec jej to nevadilo. S týmto krásavcom by vedela sedieť na lavičke aj do rána. Vedela, že keby jej navrhol aby išla k nemu domov, určite nebude proti. Sex s niekým tak úžasným ešte v živote nemala. Manžel si ju brával aj opitý a často sa mu podvoľovala len preto, aby ju nezbil. S týmto elegantným mladíkom by to však bolo určite iné. Vôbec o tom nepochybovala.

Náhle si všimla, že mu pomaly sčerveneli oči a stvrdol pohľad. Spod pier sa pomaly vysunuli špicaté zuby. „Prepáč,“ počula akoby z diaľky hlas svojho idolu, „potrebujem tvoju krv.“ Kristíne sa náhle premietol pred očami celý jej doterajší život. Úbohé detstvo v sociálne slabej rodine, učňovská škola, slabo platená práca v miestnej fabrike a manžel alkoholik. To bolo všetko čo doteraz prežila. Úbohá, chatrná komédia. Jediné pekné spomienky mala na svoju židovskú babičku, ktorá k nej bývala vždy milá.

Naraz si spomenula, že od nej raz dostala akúsi knihu o kabale plnú tajomných symbolov a rituálov. Pod týmto obrovským stresom si dokonca dokázala na jeden z nich pomerne presne spomenúť. Privrela oči a predstavila si posvätný symbol kabali, ktorý údajne používal samotný kráľ Šalamún. Celú svoju pozornosť uprela na túto predstavu. Pravú ruku vystrela dlaňou od seba.

„Baruch Adonai, Elohey Yisrael Adonai,“ vyslovila pomaly a zreteľne. S pocitom zadosťučinenia sledovala ako sa upírova chlípna tvár pomaly mení na masku hrôzy a paniky. „ Mim ha – olam, vad ha – olam,“ snažila sa vykričať mu do tváre všetok svoj strach. Zrazu uvidela akýsi tajomný oheň, ktorý jasne žiaril všade okolo nej. Všimla si, že aj napriek vysokým plameňom necíti žiadnu horúčavu ani oslnenie. Práve naopak. Mala pocit, akoby to neboli plamene ale jej najbližší priatelia, ktorí ju prišli podporiť a ochrániť. Náhle si uvedomila, že nejde o oheň v bežnom slova zmysle, ale že ju obklopuje energia, ktorá rozvíja púčik do podoby kvetu a ktorá nabáda malého chlapca, aby sa nebál dospieť v muža. Kristína pocítila obrovskú bázeň k tejto energii samotnej prapodstaty manifestujúcej sa teraz vo svojej ochrannej podobe. Zároveň mala pocit akoby táto tajomná sila priamo komunikovala s jej mysľou, pričom presvetľovala a liečila všetky jej doterajšie duševné zranenia. Dokonca jej aj spievala! Spievala o nekonečných možnostiach, ktoré každý deň prináša život a o kráse a múdrosti bezpočetných svetov a dimenzií, ktoré ľudská veda doteraz nepozná a možno ani poznať nebude. Kristíne zrazu napadlo, že takto by sa asi cítila akváriová rybka keby do jej obmedzeného mozgu niekto na chvíľku implantoval predstavu obrovských hĺbok a šírok oceánu.

V zapätí svetlo zmizlo a park vyzeral rovnako ako vždy. Žiadne zlo už v ňom nebolo.

Kristína sa cítila ako vymenená. Bola naplnená pokojom, radosťou a energiou a okrem toho aj akási zdravšia, sviežejšia a v podstate aj životaschopnejšia ako kedykoľvek predtým.

Pomaly si uvedomila, že už nemôže a ani nechce žiť rovnako ako doteraz. Určite nie potom čo pred chvíľou zažila. Cítila ako sa pred ňou otvárajú nové a zaujímavé životné obzory. Sviežim krokom opustila park aby s odvahou vykročila do svojej novej budúcnosti.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

30. októbra
Peter Mačička