 |
„Sagerdia!“ Rimon stál na úzkom mostíku medzi loďou a mólom a usmieval sa na mesto pred sebou. Zhlboka sa nadýchol. „Ách, cítiš to? To je civilizácia!“
„Cítim hnijúce ryby.“ Odvrkol Goren, stojaci za ním.
„Ryby… a civilizácia! Nakoniec, prečo by nemohli voňať rovnako?“
Len čo ich kroky zabubnovali na drevenom móle, už sa k nim hnal útli chlapík s riedkymi vlasmi. Jeho hnedý kabátec kedysi zdobili zlaté nite a lesklé čierne gombíky. Ten posledný stratil pred pár rokmi a nite, ako sa ukázalo, vôbec neboli zlaté.
„Vitajte v našej prekrásnej Sagerdií.“ Zvolal, ako uvádzač pouličného predstavenia. „Vitajte, ctihodní páni…“ Zarazil sa a s nevrlo hľadel na Gorena. Skutočnosť, že ho doteraz prehliadal, sa sama o sebe javila zvláštne. Dobré dva metre vysoký chlap s pleťou čiernou ako noc sa dá prehliadnuť len veľmi ťažko.
Zažmúril a otočil sa ku Rimonovi. „Vitajte v na…“
„Už ste nás privítali. Ja som Rimon Dupfen a tuto je môj sluha, Goren. A vy ste?“
„Ja som vyberač…“
„Veľmi netradičné meno, čo povieš Goren?“ Dupfen sa pousmial a vykročil popri prekvapenom chlapíkovi smerom k mesta. Pravú ruku mal teatrálne položenú na korde s prstami prepletenými jeho prehnane zdobeným košom. Ladným krokom a s úsmevom na perách sa hnal pomedzi námorníkov vykladajúcich z lodí tovar. Každým krokom sa okolitý hluk stupňoval. Chlapi kričali, bedne rachotili, laná vŕzgali, voda špliechala do trupov nákladných lodí a nad hlavami im škriekali čajky. Rimon sa už teraz cítil ako v raji.
–
Kupecké námestie bolo preplnené. Predajcovia vykrikovali, dav hučal a vzduchom sa šírili pachy a vône, až z toho bolela hlava. Gorena určite. Už zažil podobné miesta, ale stále sa nedokázal zbaviť pocitu bezmocnosti, ktorý v podobnej tlačenici pociťoval. Nechápal, čo sa na týchto trhoviskách, ako ich ostatní volali, deje.
Videl ľudí v Prístavnej štvrti. Otrhancov, opilcov a beznádejných stroskotancov, ktorých jedinou útechou bolo, keď im niekto hodil zdochnutú rybu, alebo ak niekoho prepadli v prázdnej uličke. Tých pár schopnejších sa tlačilo na brehu a čakalo, keby na nich niekto kývne, aby vyložili náklad z lode. Zopár zošúchaných medených mincí, čo za to dostanú znamenalo, že prežijú ďalší deň. A kto vie, zajtra sa na nich možno osud usmeje a hodí im svoju šťastnú mincu.
A tu, kúsok vyššie, sa ľudia tlačili pomedzi preplnené stánky s ovocím, chlebom, zverinou, rybami, korením, látkami a všetkými tými ligotajúcimi sa haraburdami, o ktorých Goren nemal najmenšej potuchy, na čo by mohli slúžiť.
Vedľa, si ako páv, vykračoval Rimon Dupfen a s rukou na korde sa usmieval na to šialenstvo okolo.
„Je to nádhera, však? Všetok ten šum, ruch navôkol. Trh funguje. Ľudia sú stále hladní po nových veciach. Mince kolujú z mešca do mešca a všetci sú šťastní a spokojní.“
„Nerozumiem tomu.“ Krútil Goren hlavou.
„Isteže nie, drahý priateľ, pretože tam odkiaľ si, ste ešte nespoznali silu zlata. Dovoľ, aby som ti to objasnil. Tie mince, ktoré tak všetci túžobne chcú, majú neuveriteľnú moc. S mini totiž dokážeš všetko.“
„Zlato sa nedá jesť.“ Namietal Goren. „S mincou si neulovím večeru.“
Rimon sa zasmial. „Veru neulovíš. Ale so zlatom ju ani loviť nemusíš. Môžeš zaplatiť niekomu, kto ju uloví za teba.“
„Prečo by som to robil?“
„Aby si sa nemusel hodiny plahočiť divočinou. Namiesto toho môžeš doma v pohodlí odpočívať so svojou krásnou ženou.“
„Nemám ženu.“
„Vidíš,“ pichol Rimon do Gorena ukazovákom, „ak by si mal zlato, mal by si ja krásnu ženu.“
Chvíľu ticho kráčali. Goren sa mračil. Ľudia sa mračili naňho. Kupci vykrikovali a Rimon si zo stánku uchmatol jablko. „Takže ľudia, ktorí nechcú niečo spraviť, dajú mince tým, ktorí to urobia za nich?“
„Správne,“ huhňal Dupfen s plnými ústami.
„A keby zaplatíte vy mne?“ Rimon zastal tak prudko, že doňho Gorena vrazil. Otočil sa. „Tak toto už nikdy nehovor.“
„Nerozumiem.“
Dupfen zahryzol do jablka, až z neho vystriekla šťava. „Je tu jedna vec, ktorú som ti o zlate nepovedal.“ Vykročil. „Problém zlatých,“ kývol rukou, „vlastne akýchkoľvek mincí, je v tom, že ich nikdy nebudeš mať dosť. Nikdy by som naše krásne priateľstvo neotrávil niečím tak jedovatým, ako je zlato.
Poviem ti príbeh. Príbeh mincí.“ Rimon sa spokojne usmial. „Bol raz muž, ktorý mal jedinú mincu. Hladkal ju, otáčal v prstoch a staral sa, aby sa stále leskla. Ale náhle si uvedomil, že ak by mal dve, bolo by to ešte krajšie. Tej chudinke samej musí byť predsa smutno. A tak začal robiť všemožné veci, aby získal ďalšiu.
Neskôr, keď už mal dve mince, ho napadlo, že ak by ich mal desať, mohol by si položiť mincu na každý prst oboch rúk. Ej, to by bola nádhera!
A tak jedno pekné slnečné ráno sedel v kresle a na rukách sa mu lesklo desať zlatých mincí. Usmieval sa, ale len chvíľu. Na nohách má predsa tiež desať prstou. A tak sa rozhodol, že potrebuje ešte desať…“
„A na vtáka si nechcel dať žiadnu?“ Prerušil ho Goren. „Zopár by sa mu ich tam vošlo. Pravda, ak bol ako vy, stačila by mu jedna. Možno dve. Vy bieli máte veľmi malý…“
„Nie!“ Vykríkol rozhorčene Rimon. „Tam si nič nedával. Snažím sa ti vysvetliť, že ak raz budeš v rukách držať zlato, nakazí ťa svojou chamtivosťou a už sa nikdy nevyliečiš. Nebude záležať na tom, koľko mincí máš. Stále budeš bažiť po ďalších a nebudeš sa zdráhať robiť zlé veci, aby si ich získal.“
Dupfen zastal na kraji trhoviska a odhodil ohryzol. „Teraz ma napadá. Nevravel som ti, aby si z lode zobral naše veci?“
„Áno, vraveli.“
„A kde ich máš?“
Goren ukázal za seba na štyroch chlapov. Predierali sa davom a fučali pod váhou veľkej drevenej bedne obitej železnými pásmi. Tí úbožiaci mleli z posledného.
„Kde si ich zohnal?“ opýtal sa začudovane Dupfen.
Goren len mykol plecami. „Stáli v prístave. Všimol som si, že ak na nich niekto kývne, alebo zakričí, hneď sa k nemu pár z nich rozbehne. Tak som kývol aj ja a fungovalo to.“
„Och.“ Rimon sa poškriabal na krku. „A myslíš si, že za túto malú, nenáročnú službičku, budú chcieť zaplatiť?“
Goren pokrčil ramenami. „Ak áno, povedzte im príbeh o chlapíkovi, čo si ukladal mince na vtáka.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.