 |
Tri dni. Už celé tri dni náš čln pretínal prevaľujúce sa temné vlny Severného ľadového oceánu a za celý čas sme nezmenili smer ani o jeden stupeň. Za chrbtami sme zanechali Zem Františka Jozefa a smerovali sme stále na sever. Tváre nám bičoval ľadový vietor, ktorý sme využívali na udržiavanie rýchlosti. Za celé tri dni sme museli veslovať len zopár hodín.
Môj otec stál na prove člna a upieral svoj zrak do diaľky pred nami. Napriek tomu, že člnom pomerne silno trhalo, bez väčších problémov dokázal udržať rovnováhu. Zbožňoval som ho. Bol mojím veľkým vzorom. Námorník telom aj dušou.
Vždy som vedel, že nie je len obyčajným rybárom. Bol omnoho viac. Svojimi príbehmi z ďalekých ciest si kdekoľvek dokázal získať publikum. Ale tie neboli ani zďaleka tak zaujímavé ako tie o dávnych božstvách, ale hlavne o ďalekých krajoch za severnými vetrami. Otec o nich vedel rozprávať tak, že si ich každý dokázal živo predstaviť. Hovoril o nich, akoby ich videl na vlastné oči, akoby v nich kedysi naozaj bol…
Trvalo mi veľmi dlho, kým som ho prehovoril. V prístave sme predali úlovok a rozpustili posádku. Chlapi ho prehovárali, aby s nimi zašiel na pohárik lakky, ale on sa nedal zlomiť. Dal mi sľub a mienil ho dodržať. Vedel, že budem naliehať, kým to neurobí. Pobalili sme teda základnú výbavu, najedli sa v prístavnom hostinci a vyrazili ešte pred odlivom.
Sedel som zakrútený do deky a niekoľkých kožušín. Tvár a ruky som mal ako vždy hrubo natreté jelením lojom. Plecom som sa opieral o rahno. Na viečka mi sadal spánok.
„Olaf! Chlapče, zobuď sa! “ kričal na mňa otec. Jeho hlas znel neskutočne nástojčivo. Rozlepil som oči a snažil som sa zaostriť. „Plachty, stiahni tie plachty! Okamžite! “ vydával rozkazy a aj sám sa pustil do práce. Člnom hádzalo všetkými smermi. Obaja sme sa museli pridŕžať, aby sme neskončili v mrazivej, spenenej vode. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma ohromil. Všade vôkol bola skľučujúca hmla, čierna ako egyptská noc a zároveň biela ako vrchol oblaku. Miesila sa s obrovskými snehovými vločkami. S člnom sme bojovali niekoľko hodín. Hádzal sa ako splašený žrebec a točil sa, akoby ho zvieral nejaký vodný vír. Po veľkom úsilí sme ho ale dostali pod kontrolu a aj more akoby sa upokojilo.
Vtedy som sa lepšie rozhliadol vôkol seba. Nikdy predtým, ale ani nikdy potom som nič také nevidel. Slnko svietilo pod takým uhlom, ako keby sme boli v južných zemepisných šírkach a nie na ďalekom severe. Točilo sa dokola a stúpalo stále vyššie a vyššie. Z času na čas ho prekryla hmla, avšak neustále cez ňu presvitalo. V diaľke napravo od nás dopadali lúče na ľadovce a vytvárali symfóniu nespočetných farieb a tvarov, zatiaľ čo pod nami bolo dozelena sfarbené more a nad nami sa klenula purpurovo červená obloha. Pozrel som na kompas. Strelka stále ukazovala na sever.
Ani neviem, prečo som to v tej chvíli urobil, prehol som sa ponad okraj člna a rukou načrel do vody. Vôbec nebola ľadová a keď som si z nej usrkol, čakalo ma ešte väčšie prekvapenie, bola sladká.
Otec si utrel pot z čela a stiahol si z hlavy kapucňu s kožušinovým lemom. Pery sa mu zvlnili do úsmevu a oči sa zaliali slzami. Po niekoľkých sekundách sa mi pozrel priamo do tváre a povedal: „Synak, toto je Biela zem. Tu žijú mágovia, o ktorých som ti toľkokrát rozprával. Vitaj v krajine Thule.“
Keď sme prirazili k brehu, neskočili sme do snehu. Čižmy sa nám zaborili do mäkkej, zelenej trávy. Vzali sme si na plecia batohy a vykročili sme do neznáma.
Kráčali sme niekoľko hodín. Povrch sa začal mierne dvíhať a postupne sa menil na pahorkatinu. V tráve sa začali objavovať nízke kríky a stromčeky a jej farba nadobúdala rôznorodé odtiene – najprv zelenej, neskôr aj modrej a žltej. Stromčeky postupne rástli a stávali sa z nich mohutné stromoradia, ktoré sa tiahli ďaleko pred nás. Niekde tam v diaľke sa do neba dvíhalo modrasté pohorie.
„Tam, Olaf. Tam za tými horami žijú Svätí, “ ukázal otec na vrchy pred nami.
„Svätí? Myslíš svätcov? “ opýtal som sa ho nechápavo.
„Nie, myslím tým Svätých, Božích synov, Nebešťanov… Ale dali sme im aj iné mená: Nefilim, Emorejci, Tuatha Dé Danannovia, či Hyperborejci.“ Bol som ohromený.
A vtedy sa to stalo.
Odrazu sa zatriasol vzduch. Ešte stále na to neviem nájsť vhodné slová, aby som opísal ten zvuk. Bolo to niečo dunivé a v jednej tónine a trvalo to najviac dve – tri sekundy. Priamo nad hlavami sa nám rozsvietil neznámy zdroj svetla a celkom nás oslepil. Jeho jas by som pokojne mohol prirovnať k slnku. Cítil som teplo, ktoré ale vôbec nebolo nepríjemné. Všetko to trvalo najviac desať sekúnd.
Keď sa svetlo stratilo, čo som pocítil na tvári, a ja som sa odvážil otvoriť oči, zatajil som dych. Otec i ja sme stáli na jednom z vrcholov hôr, ktoré sme len pred chvíľou videli týčiť sa pred nami vo vzdialenosti niekoľkých míľ. To svetlo nás premiestnilo. Ale to nebolo všetko. Dych som stratil pri pohľadu na údolie rozprestierajúce sa pod nami. Ďaleko k horizontu sa tiahla nížina plná pestrofarebných rastlín – kvetov i stromov. Kľukatili sa cez ňu viaceré rieky a ako strieborné zrkadlá odrážali svetlo menšie i väčšie jazerá. Po pravej i ľavej strane údolia sa dvíhali skalné masívy, z ktorých sa do údolia valili mohutné vodopády. Vzduchom lietali kŕdle vtáctva, po rovinách sa preháňali čriedy rôznej zveri. Neveril som vlastným očiam. Na centrálnej plošine tohto údolia sa jagali zlaté pyramídy – bolo ich šesť – a obklopovali kruhovitú stavbu nesmiernych rozmerov. Pripomínalo mi to nejaký antický chrám s renesančnou kupolou uprostred. Takmer som nedýchal. A otec, ktorý stál hneď vedľa mňa, bol na tom rovnako. Vzduchom lietali rôzne geometrické tvary, z ktorých ale najviac prevažovali gule a taniere.
„Vítame vás, Deti, “ zaznel príjemný, ale mocný hlas akoby vo vnútri mojej hlavy. Niečo ma prinútilo otočiť sa. A vtedy som ich uvidel – Svätých. Vysokí, svetlí, odetí do zvláštneho odevu, ktorý akoby bol utkaný z kovu a napriek tomu sa vlnil vo vzduchu. Boli šestnásti. Z tvárí im vyžarovalo svetlo, ktoré mi nedovoľovalo rozoznať konkrétne črty. Na hlavách mali niečo ako diadémy a na rukách zlaté náramky. Podľa siluet som odhadoval, že sú medzi nimi aj ženy.
Ten, ktorý stál uprostred a zároveň k nám najbližšie, sa priblížil. Až teraz som si naplno uvedomil ich výšku. Doposiaľ som v živote nikoho takého vysokého nestretol. „Ak niekedy na Zemi naozaj existovali obri, toto boli určite ich potomkovia“, prebleslo mi hlavou.
Svätý sa ku mne sklonil, ale aj napriek tomu som mu do tváre nevidel. Chytil ma za rameno. Necítil som žiadne ohrozenie, takže som sa ani nemykol.
„Ešte neprišiel čas, človek, “ opäť mi zaznel v hlave. Tentoraz som ale v pozadí počul aj ďalšie hlasy, ktoré akoby hovorili rovnaké slová a naraz – unisono. Akoby hovoril všetkými a za všetkých. Pokračoval: „Ale vedz, že tu nie ste sami a nikdy ste tu sami ani neboli. Ešte stále však potrebujete čas. “ Kým som sa v však stihol opýtať, na čo potrebujeme čas, všetko opäť pohltilo svetlo.
Keď svetlo zhaslo, ležal som v člne na rozbúrenom mori a triaslo ma od zimy. Najťažšie pre mňa však bolo zistenie, že som v tom člne sám.
Zachránila ma škótska veľrybárska loď Arlington v novembri 1811. Po návrate domov mi však nikto neveril. Dvadsaťosem rokov som strávil v blázinci. Pretože ľudstvo ešte nebolo pripravené.
Myslíte si, že dnes už je?
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.