 |
Až keď som nastúpil na univerzitu som pochopil, čo znamená určovať si priority. Radšej si odložím peniaze na párty na intráku, ako by som mal dochádzať domov. Nevravím, že sem – tam neprídem, ale keď už niekam idem, jedine za sestrou. Sedím u nej na gauči, dýcham esenciu jej šialene zladenej izby a pozorujem ako sa jej šortky zas raz skrátili. Človek by čakal , že dospeje, ale ona dokazuje celému svetu opak. Je pravda, že máme k tomu predispozície, ale dokedy jej mám chváliť nové králičie podkolienky?
„Nevarila som.. mal si sa nahlásiť..“ Zašomre a hodí po mne ľahostajný pohľad.
„Odučil som sa jesť.. pohodka.. sadaj hlavne…“Poklepem jej po posteli, ktorá je na dosah. Sprisahanecky si ma premeria a vycerí zuby. V týchto momentoch mi príde až jemne desivá, ale to majú ženy v našej rodine dedičné.
„Samozrejme.. ale najskorej spravím malému bračekovi aspoň kakauko..“ Rozstrapatí mi vlasy a odbehne za skriňu do kuchyne. Jej garzónka nič viac nepotrebuje. Chvíľu sa uškŕňam nad novým infantilným tetovaním na lýtku a prehovorím.
„Vieš ako som ti spomínal minulý rok, že mám intrák vedľa tej dievčenskej strednej školy?“ Škrtne zápalkou a v momente oblizujú modré plamienky bodkovaný hrnček s mliekom. „Neviem či krajčírky, alebo kresličky.. alebo..“ Pokrčím ramenami. Sestra sa otočí a podozrievavo si ma premeria. Dal by som všetkých štvrnáť centov čo mám vo vrecku za to, že už teraz vie o čom budem hovoriť.
„Ha… Áno?“ Podvihne obočie a nakloní hlavu presne tým spôsobom ako naša mama, keď ešte žila.
„Nastúpili tam nové prváčky.. Vidíme im priamo do okien internátu…“ Ujdem jej kritickému pohľadu a pátram po záchrannom bode v miestnosti. „A začala nás jedna z nich sledovať.. Taká drobná, poobliekaná do tých japonských sránd…Vieš to..“ Mávam rukami snažiac sa spomenúť.
„Lolitka?“ Sestra v momente zmení výraz tváre a veselo povyskočí na mieste.
„Hej hej.. také gothic tuším.. celá v čiernom..“ Pokračujem potešený jej zmenou nálady. Uškrniem sa a premeriam si jej detinské iskričky v očiach. " Netuším prečo chce, aby ju volali Isabella.. „Poškriabem si bradu a mávnem rukou. " Marí sa mi, že sa volá dosť obyčajne.. "Pozdvihnem obočie.“ To bude ten dôvod…"
„Pointa?“ Preruší mi sestra myšlienkové pochody a rukou prešľahá okolitý vzduch naznačujúc mi, že ak nezačnem hovoriť k veci, strácam jej záujem. Pomrvím sa v kresle a pokračujem. „Najskôr stalkovala môjho spolubívajúceho. Vieš ten, čo študuje medinu a má dosť bledú pleť.“
„Ten albín?“ Strasie ju a vypne plyn. „Nie je albín…“ Zatskám. „Začala ho ťahať v noci von, volať ho Edward a kupovala mu samé drahé opalovacie krémy..“ Sledujem ako hľadá kakao. Očividne zas nevie, kde ho upratala. V jednom momente sa mi zazdá, že vidím cudzie mužské okuliare v šuflíku, ktorý zamyká. „Máš chlapa?“ Zmením tému. Prudko sa otočí, šuflík zabuchne a zamkne. Kľúč pohotovo zastrčí do podprsenky. Presne tam kde sa dáva vypchávka. I toto má po mame. Je až desivé, koľko toho viem o ženách mojej rodiny.
„Hej.. také s perlami a zlatom..“ Spokojne zahrká s infantilnou nádobou pripomínajúcou muffiny, ktorú našla v tajnom šuflíku a štedro mi sype kakao do hrnčeka. „Vieš, že čo mám v šuflíku je i pre teba tabu…“ Povzdychnem. Je mi jasné, že debata o neznámych mužských okuliaroch skončila.
„Chceš našľahať penu?“ Žmurkne na mňa. Pohotovo kývam nesúhlasne hlavou. Jemne ma znervózňuje to, čo jej chcem povedať a jej pohodová nálada mi nepomáha k vnútornej harmónii. "Hlavne už sadaj prosím… " Načiahnem k nej ruku a uchopím teplý hrnček. Behom okamihu ma pohládza vôňa kakaa.
„Si bohyňa.“ Zamumlem a usrknem si pozorujúc ako sa rozvalí na posteľ. „On z nej mal dosť depky. Za prvé sa ženským vyhýba, lebo má moc školy, za druhé je ťažko uveriteľné, že ho niektorá aj reálne chce.“ Sestra chápanlivo kýva hlavou. „Už len ten fakt, že má ledva šestnásť ho desil. Rozišiel sa s ňou v momentoch, keď ho donútila vycestovať do Čachtíc a tvrdila, že by jej nevadilo ak by mu chutila jej krv.“ Sestra vybuchne smiechom a naznačí nech pokračujem. Jedno z jej hobby je smiať sa na pubertálnych pochodoch mládeže. "A on je dosť citlivý a jeho logika má až vedecký perfekcionalizmus. V momente ako začala splietať niečo o jeho výnimočnej anatómii a čiastočnej alergii na slnko ju naložil na vlak a vydal sa opačným smerom. " Sestra nadšene zatlieska a naznačí rukou nech nezabúdam piť. Poslúchnem.
„Dobre, to je síce sranda, ale mám pocit, že to nie je pointa príbehu o malej Bell…“ Spokojne sa usmeje a začne si krútiť vlasy okolo prsta. „Bell?“ Dopijem kakao, olíznem si pery a zvraštím nechápavo obočie. „Bell, Bella.. vieš…“ Sestra sa síce snaží, ale v momente chápe, že je to márne. „Vieš čo, ty beletricky neskazený chlap… Pokračuj.“ Začne si zapletať vrkoč. Odložím pohár na stolík medzi hromadu farebných vlasových doplnkov. „By si neverila, ale do týždňa sa ozvala mne… " Sestra sa zastaví a výchovne sa na mňa pozrie. "A ty si ju samozrejme poslal domov… Ako každé otravné dieťa…“ Premeria si ma pre zmenu ako náš otec a čaká. Čaká, ale mne je jasné, že z odpovede nadšená nebude. Preglgnem a začnem sa potiť. Cítim sa ako malý chlapček, čo ma ničí ešte viac ako informácie, ktoré jej plánujem povedať. Sestra vidí ako sa jej snažím vyhnúť a vyhŕkne sama. „No super! Si ju zobral isto do hračkárstva, na zmrzlinu a kúpil plyšáka že!“ Zakričí a šmarí po mne prvého podivného plyšáka akého zazrie. „Si úchyl vieš to?? Keby mala aspoň osemnásť!“ Jačí. Naberiem odvahu a predtým ako po mne vrhne niečo tvrdšie ju zastavím.
„Hej, hej kľud! Ani som sa jej nedotkol! Hráme spolu onlajnovky…“ Nadýchnem sa a rukou odrazím letiacu hračku. „Akurát minulý týždeň začala s tými divnými rečami… Vraj ma bude volať Jackob. Vraj jej môžem hovoriť všetky tajomstvá a nebude jej vadiť ak som citlivý…“ V momente ako zazrie sestra moje zúfalstvo v očiach sa zasekne. „Jackob? Citlivý?“ Odloží poslednú hračku, ktorú by som zaradil medzi nočné hobby a milo sa usmeje. „No konečne!“ Zvolám spokojnejšie. „Môžeš ma už počúvať?“ Jej mlčanie beriem ako súhlas a pokračujem. „Vraj ju môžem brať do lesa. Kľudne aj cez spln.. " Slovo spln zvýrazním veľavravnou mimikou. Sestra zvážnie. Úsmev jej mizne z tváre. Je mi jasné, že chápe o čo mi ide. "Včera mi darovala šteňa… pripomína malého vlka. Oznámila mi, že kvôli mne prestala nosiť rodinné šperky…“ So sestrou sa na seba uprene pozrieme.
„Tipujem, že strieborné…“Precedí medzi zuby a z očí jej sála temnota. Mlčky prikývnem a čakám. Vždy bola ona vodcom zvyšnej rodiny. „Kde ju máš?“ Prehovorí s chladom, ktorý vadí aj mne. „V kufri… Spí…“ Naznačím hlavou, že jej parkujem za domom. Sestra vstane, mlčky na seba hodí župan. Podá mi koženné rukavice a drobný kľúčik od jej šuflíka. „Psa mi tu nechaj… a odlož si len jeden suvenír.“ Venuje šuflíku krátky, ale významný pohľad. Preglgnem a ticho ju následujem.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.