 |
Franka Dermonda pokúšal v ten deň infarkt štyrikrát.
Prvá výstraha padla ráno pri kontrole plnenia rozpočtu. Projekt financovali desiatky bánk a nejako sa stalo, že si v križovatkách tokov peňazí nikto nevšimol prečerpanie o 72 percent. Počítačom to bolo jedno, tie riadili iba nákup materiálu a stavebné práce.
Stavba zastavila Frankovo srdce ako druhá. Jeho vzducholoď sa prehupla cez masív Ánd a namiesto zaprášenej pláne, ktorá tu ležala milióny rokov, vyzeralo bolívijské Altiplano ako diera do pekla. Povrch Čítačky absorboval väčšinu žiarenia a pokrýval planinu od Atakamskej púšte až po jazero Titicaca.
„Sedemdesiatdva percent,“ zašomral Frank, keď zazrel, ako sa čiernočierna stavba oproti plánom zahryzla aj do púšte na juhu.
„Aspoň budeme mať rezervu,“ odvážila sa pípnuť Alessandra Martinez, Frankova asistentka s piatimi doktorátmi a laními očami v dokonalej tvári.
„Rezervu,“ pokrútil hlavou Frank. „Nemáme potvrdené, že Kasimirov pokus zlyhal pre nedostatočné úložisko. Minuli sme osemdesiatpäť miliárd na rezervu.“
„Kasimirovi zlyhalo celom päť skúšok“, pripomenula Alessandra, „pričom posledná mala k dispozícii päťdesiat exabajtov.“
„A čo čakal? Surové kvantové dáta nemožno len tak ukladať nekvantovým spôsobom. Mal ich analyzovať počas čítania a ukladať vyčistené. Potom by možno stačila aj karta z mobilu.“
„Analyzovať?“ uškrnul sa ďalší pasažier vzducholode. Strapatý a neoholený Andrzej Malinowski vyzeral ako z reklamy na nerdov. Nevyspatými očami žmúril cez okienko na zem a pri každom pohybe podvedome kontroloval, či mu z kolien nekĺže notebook. „Problémom Čítačky je predsa to, že dáta prídu naraz. Čas tam nehrá úlohu, máte byť radi, že sme dokázali vytvoriť dostatočne priepustné rozhranie, aby sa to aspoň teoreticky dalo uložiť. Analyzovať môžeme len to, čo uložíme do reálnych bitov.“
Frank sa mračil a Alessandra usmievala. Andrzej si ich nevšímal a cez okno ďalej sledoval približujúci sa povrch. Klesali, už sa dala rozoznať budova riadiaceho centra, svetlá škvrna v čiernej záplave. „A analyzovať to budeme vedieť hneď,“ dodal spokojne programátor. Na displeji notebooku sa mu pomaly posúval had oznamujúci priebeh kompilácie. Už len štyridsaťtri minút a Čítačka bude pripravená.
–
V riadiacom centre nebolo veľa ľudí. Obsluha nebola potrebná a celebrity, ktoré by sa rady popretŕčali pred kamerami pri potenciálne epochálnom objave, odrádzali výsledky predošlých pokusov. Sergej Alexejevič Kasimir sa po poslednom teste ešte neprebral a Kazachstan rokoval s Ruskom o kompenzácii za kráter na mieste piatej skúšky.
Frank Darmond sa márne pokúšal založiť si ruky na hrudi, návrhári jeho skafandra na tento manéver nemysleli. Naproti tomu sa Alessandre podarilo vyzerať sexy aj v neforemnom obleku a Andrzej ochranu odmietol. Nemusel už síce nič programovať, ovládanie bolo hlasové a všetko istil veľký červený gombík na riadiacom pulte, ale už len pri pohľade na skafander bol jeho nerdovský žalúdok príliš blízko k ústam.
Myšlienka „niečoho“, čo trvale spája všetky častice v čase aj priestore, nebola nová. Kvantoví fyzici sa ňou už roky opájali viac ako krabicovým vínom na internáte a každý z nich aspoň raz skúsil vytvoriť vlastný model, ktorý by zahŕňal a vysvetlil všetko. Matematicky to napokon častokrát aj sedelo, len experimenty potvrdzujúce ten či onen nápad zaostávali za rojčením múdrych hláv. Bizarné tachyóny putujúce proti toku času vystriedali struny, ktoré sa síce zvíjali do seba ako vystrašené pásavce, ale dokázali popri tom rozospievať vesmír a dať farbu či chuť kvarkom.
–
Tretí infarkt sa k Frankovi Dermondovi pritočil z nečakanej strany.
„Nebude to fungovať,“ povedala si sama pre seba Alessandra, ale jej vojenský skafander podporujúci subvokalizáciu to v momente vytrúbil z reproduktorov.
„Čože?“ vyhŕkol zaskočený Frank. Nebol fyzik, správna rada Applu ho do projektu Čítačky prevelila z manažmentu virtuálnych realít. Dermond bol povestný tým, že si vedel predstaviť aj zdanlivo nepochopiteľné veci.
„Kasimir nerátal s časom,“ pokračovala fyzička, „pokúšal sa prečítať okamžitú väzbu medzi dvoma časticami v priestore. Chcel vidieť na druhý koniec vesmíru.“ Andrzej Malinowski pozorne sledoval červené tlačidlo na pulte. Lákalo ho ako plameň nočnú moru.
„V kvantovej hlbine je však čas iba jednou zo strún. A Kasimirov detektor medzi nimi nedokáže rozlíšiť. Číta všetko.“
„A to znamená?“ Frankovi sa podarilo skrížiť ruky na hrudi, vyzeral ako jedna zo záhadných postáv, ktoré miestni Indiáni kreslili po skalách.
„Ak sa čítačka pokúsi prečítať celú históriu častice, pokúsi sa priestor znásobiť časom.“
„Ale to len tipuješ, nie?“ zavrčal Frank. Snažil sa z myšlienok vytesniť preinvestované miliardy. Akcionári firmy túžili po nekonečne rýchlom počítači, Cesta do praveku v podnikateľskom pláne nebola.
Diablov advokát v podobe krásnej fyzičky sa za priezorom helmy uškrnul. „Pri kvantách sa netipuje,“ povedala.
Frank sa zhlboka nadýchol, ale kým stihol niečo povedať, programátorova ruka nevydržala. Vystrelila ako myš za syrom a dopadla na červené tlačidlo.
–
Zdanlivo sa nestalo nič. Miestnosť bola dokonale izolovaná a hukot z čierneho dátového poľa ostal vonku. Neobjavilo sa ani blikanie kontroliek či blesky poletujúce medzi vodivými predmetmi. Naopak, zdalo sa, že riadiace centrum ktosi zaklial do ľadu. Hýbali sa len ukazovatele postupu na hlavnom displeji.
Pípnutie takmer privodilo Frankovi štvrtý infarkt.
„Hotovo,“ zahlásil zbytočne Malinowski.
„Nebuchlo to!“ vykríkol Dermond.
„Zatiaľ,“ dodala Alessandra. „Máme niečo?“
„Dáta sa ešte analyzujú,“ šomral si popod nos programátor, „ale mali ste pravdu, je tam aj časová zložka. Našťastie, vyzerá to tak, že sme zaznamenali len krátky úsek.“
„Krátky?“ chcel vedieť Frank.
„Pár tisíc rokov,“ prikývol Andrzej.
Manažérovi Applu sa zatmelo pred očami. Nebol to infarkt, iba naňho doľahla ťarcha miliárd upečených v bolívijskej púšti.
„Je tam niečo zmysluplné?“ spýtala sa fyzička, „má to štruktúru?“
Programátor neodpovedal, s vyvalenými očami hľadel na displej, kde sa zo simulácie dosiaľ pripomínajúcej rozsypaný čaj začali vynárať pravidelné zhluky. Systém abstrahoval, uhladzoval priostré hrany náhodných dát a nedokonalý ale zvedavý ľudský mozog už začal rozpoznávať motýle ako pri Rorschachovom teste. Kým však došlo na Freuda, v prúde fantastických obrazov prevládol jeden dominantný, ktorý sa sformoval do známych tvarov.
Na obrazovke sa objavil text.
Frankovi padli ruky z hrude a Alessandra sa začala hystericky smiať.
Na monitore stálo:
„Počúvaj dobre, Mojžiš, a nájdi si niečo, na čo sa dá písať. Skús napríklad tie dva ploché kamene.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.